Denník N

Na uliciach Minneapolisu horí jeho progresívny imidž

Demonštrant nesie americkú zástavu pred jednou z horiacich budov v Minneapolise vo štvrtok. Foto - TASR/AP
Demonštrant nesie americkú zástavu pred jednou z horiacich budov v Minneapolise vo štvrtok. Foto – TASR/AP

Protesty, ktoré vyvolala smrť Georgea Floyda, ukazujú, ako si mesto nedokázalo poradiť s desaťročiami segregácie.

Autor je komentátor Bloomberg Opinion

Keď naposledy Minneapolis horel tak ako dnes, bol júl 1967. Na Plymouth Avenue, ktorá je hlavnou obchodnou ulicou prevažne afroamerickej štvrti North Side, vandali tri noci ničili, rabovali a zapaľovali desiatky budov. Názory na to, čo podnietilo vtedajšie násilie, sa líšia, ale nikto nepochybuje o tom, čo bolo hlavným zdrojom napätia. Čierni obyvatelia Minneapolisu čelili desaťročiam diskriminačného prístupu polície, rasistickej bytovej politiky a ťažkých zamestnaneckých podmienok. Násilie zastavil až príchod šiestich stoviek príslušníkov Národnej gardy.

Po päťdesiatich troch rokoch sa stala smrť Georgea Floyda a následné nepokoje brutálnou pripomienkou, že tieto problémy nikto nikdy neuhasil. Naopak, stále tlejú a rozsah sťažností a frustrácií sa len ďalej rozširuje.

Keď som v sobotu ráno prechádzal dve míle dlhým úsekom ulice Lake Street, ktorá sa stala centrom nepokojov, väčšina výkladov bola rozbitá, spálená alebo prekrytá doskami. Na mnohých z nich nápisy hlásali, že ide o prevádzku, ktorú vlastní príslušník nejakej menšiny, ktorý sa tým chcel vyhnúť rabovaniu. Zdá sa, že fakt, že v piatok popoludní zatkli Dereka Chauvina, dnes už bývalého policajta, ktorý Floydovi kľačal na krku takmer deväť minút, napätie len vystupňoval. Pre mesto, ktoré si užívalo svoj lichotivý progresivistický imidž, muselo ísť o udalosti, po ktorých bude prehodnocovať svoj obraz, svoje vedenie i svoju ochotu správať sa k svojim obyvateľom rovnoprávne.

Nádej na zmenu

Je smutné to konštatovať, ale toto prehodnotenie malo prísť už pred polstoročím. V roku 1964 nastúpil nový progresívny starosta Minneapolisu Art Naftalin do úradu so sľubom, že sa bude zaoberať rasovou nerovnosťou v meste. To bola ohromná myšlienka. Podobne ako v mnohých iných amerických mestách, ktoré narástli počas 20. storočia, aj v Minneapolise sa totiž predali desaťtisíce nových domov s rasistickou podmienkou, ktorá zabraňovala tomu, aby ich vlastnil ktokoľvek, kto nebol biely. Túto prax ešte posilnila politika federálnej vlády s názvom redlining, ktorá dávala najlepší úverový rating tým najmenej diverzifikovaným štvrtiam. V praxi to znamenalo, že rasové a náboženské menšiny nemali prístup k lepšiemu bývaniu a do lepších štvrtí.

V Minneapolise to zahnalo menšiny na hŕstku menej vychytených miest vrátane štvrte Near North, cez ktorú prechádza Plymouth Avenue (kde sa začiatkom 20. storočia usadila aj moja rusko-židovská prisťahovalecká rodina). Keď v roku 1966 vzbĺkla Plymouth Avenue prvýkrát, uprostred skazy požiadal starosta Naftali afroamerických obyvateľov, aby sa s ním stretli na neďalekom námestí, počúval, ako aktivisti opisovali diskrimináciu, ktorej čelili, a sľúbil im pracovné miesta.

Starosta to nepochybne myslel dobre, ale jeho snaha nepriniesla takmer žiadny výsledok. O rok neskôr vzbĺkol ešte dlhší úsek spomínanej ulice. Keď Naftalin v roku 1969 miesto starostu opustil, minneapolskí voliči na uvoľnené kreslo zvolili policajného dôstojníka s heslami o práve a poriadku, ktorý otvorene spochybňoval myšlienku, že zločin môže mať korene aj v sociálnej situácii. Slúžil veľkú časť sedemdesiatych rokov, keď po ňom nastúpil liberálny starosta. Odvtedy je mestská politika stále viac progresívna. V mestskej rade sedel republikán naposledy v roku 1997.

Tí vzadu

No minnesotskí Afroameričania sa umiestňujú za bielymi obyvateľmi v každom mysliteľnom rebríčku:

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie