V našich zbierkach máme ozajstné skvosty, hovorí reštaurátor Miroslav Slúka

„Spomínam si, ako mi búchalo srdce, keď som prvýkrát držal v ruke Fullu. Alebo ako som ani nedýchal, keď som opatrne v bielych rukaviciach dával von z rámu našu dobovú kópiu Rembrandta na skle,“ hovorí reštaurátor MIROSLAV SLÚKA, ktorý nechal po sto rokoch opäť zažiariť obrazy Dominika Skuteckého aj slávnu Zelenú izbu v banskobystrickom Thurzovom dome z 15. storočia.

S Miroslavom Slúkom sme sa rozprávali aj o tom,

• či sa dá zreštaurovať všetko a ktoré diela sú dnes najviac ohrozené,
• prečo musia byť takmer všetky zásahy reštaurátorov odstrániteľné,
• ako často sa stretáva s falzifikátmi na našom trhu,
• čo ako reštaurátor zistil o maľbách Dominika Skuteckého alebo Edmunda Gwerka.

Čo vidíte v prvom momente, keď sa pozriete na obraz? Dokážete sa naň dívať bez pohľadu reštaurátora?

Ja som sa asi vždy na obrazy díval trochu inak. Oveľa viac ma zaujímalo, ako dielo vznikalo, než to, aká je jeho konečná podoba. Fascinovali ma historické technológie, to, ako si maliari robili farby, ako si vyberali materiály. Bol som veľmi zvedavý, a to ma aj priviedlo k reštaurovaniu.

Pôvodne som vyštudoval textil. Mali sme však výbornú profesorku, ktorá nás učila dejiny umenia, a myslím, že to bola práve ona, ktorá mala zásluhu na tom, ako som vnímal umenie. Dokázala nám o ňom veľmi pútavo hovoriť. Preberali sme diela a štýly, slohy, ale mne to časom nestačilo – vždy som chcel vedieť, ako to umelci namaľovali, ako k tomu výsledku prišli.

Vaša cesta k reštaurovaniu teda viedla cez textil? To v životopise nemáte.

Nie, dnes sa tým už nijak neprezentujem, ale vyštudoval som textilné výtvarníctvo v Brne, kde bola veľmi dobrá škola. Skončil som so špecializáciou na úplety. Dokonca som pôsobil rok ako návrhár v banskoštiavnickej Plete, keď ešte existovala. Ale vždy som sníval o tom, že budem reštaurovať textil.

Niečo také u nás vôbec existuje?

Dnes už áno, je to renomovaný odbor na vysokej škole, máme aj veľmi šikovné absolventky, ale v čase, keď som študoval, to možné nebolo. Na Slovensku sme mali dve-tri reštaurátorky textilu, ale ako odbor ešte reštaurovanie textilu neexistovalo. Tak som si vravel, nevadí, skúsim obraz.

Z textilu na reštaurovanie – to asi nebolo jednoduché.

Malo to predohru. Po roku v štiavnickej Plete som stretol kamarátku, ktorá mi povedala, že študuje nadstavbu reštaurovania nástennej maľby v Košiciach. Tak som to tiež skúsil a ďalšie dva roky som strávil v Košiciach, čo bola skvelá skúsenosť. Učili ma najmä dvaja reštaurátori – Mário Flaugnatti a pán Barczi, ktorý ma pripravil aj na talentovky na vysokú školu. Šesť rokov som potom študoval reštaurovanie nástenných malieb a závesného obrazu na bratislavskej VŠVU a odvtedy sa tomu aj venujem, čo je už takmer dvadsať rokov.

Reštaurátorka Dorota Filová mi kedysi vravela, že o reštaurátoroch sa trochu ironicky vravelo, že to sú tí, čo vedia maľovať, ale nemajú vlastné nápady. Ako to bolo u vás? Maľujete príležitostne aj vlastnú tvorbu?

(smiech) Mňa od začiatku fascinovalo to, že reštaurátor musí vedieť všetko. Okrem toho, že musí byť trochu chemik a fyzik, musí vedieť aj dobre kresliť, maľovať a byť zorientovaný vo všetkých žánroch a technikách. To sa mi samo osebe zdalo nesmierne dobrodružné. Moja primárna motivácia teda bola venovať sa niečomu, čo mi oblasť umenia otvorí z úplne iného uhla pohľadu než všetkým ostatným.

A či mám ambíciu maľovať?