Píše Viliam Klimáček: I riekol klasik
Ľudia bez vyhliadok a krajina bez kultúry – tento spôsob existencie nie je život, ale živorenie.
I riekol klasik:
„Tento způsob léta zdá se mi poněkud nešťastným.“
A to ešte ani nie je leto, iba sa začal jún, no prázdniny sa už skončili. Všetko je naopak. Deti sa po troch mesiacoch vracajú do škôl a herci do divadiel. Deti v laviciach sedia ďaleko od seba ako diváci v sálach. Po trojmesačnom žalári s rodičmi sa také dieťa aj bojí vybiť si frustráciu tým, že hodí do kamaráta mokrú špongiu, aby ho, nedajbože, nekontaminovalo. Chudák Hamlet má zase na tvári psychické plexisklo a váha, či hrať, či nehrať, to je otázka, keď vidí pred sebou riedke publikum, medzerami pripomínajúce partitúru pre bubon. Hamleta vlastne v najbližších dňoch neuvidíme, je to veľmi zaľudnený príbeh. Každé príčetné divadlo nasadí len komorné hry, aby stratu, ktorú hraním pre sto ľudí vytvára, zbytočne nezvyšovalo. Ale radujme sa, konečne nám dovolili trochu sa zhromažďovať! Ako málo nám stačí…
I riekol premiér: „Stačí počkať minútu a opäť môžeme vyhlásiť núdzový stav na 90 dní.“ Cítim sa bezmocný proti tejto moci.
