Vlastníci lesa v Západných Tatrách odmietli peniaze od štátu, radšej chcú ťažiť, hoci ťažba by zničila celú dolinu

Tichá a Kôprová dolina patria k najznámejším tatranským dolinám, no v Západných Tatrách je ešte jedna vzácna dvojica dolín: Suchá a Bobrovecká, respektíve Jalovecká, ktorá ďalej pokračuje ako Bobrovecká a oddeľuje sa z nej dolina Parichvost. Ležia na západnom okraji Tatranského národného parku.

V roku 2014 tu vyváľala množstvo stromov víchrica Žofia. Zatiaľ čo v Suchej doline sa územie nechalo na samovývoj, v Bobroveckej doline sa vlečie už roky niekoľko sporov na súde a na okresných úradoch. Problém je v tom, že hoci územie leží v národnom parku, pozemky patria trom miestnym urbárom.

Dva z nich chcú ťažiť kalamitné drevo, jeden z nich aj zdravé stromy. Pritom by mohli dostať od štátu finančnú náhradu za jedno i druhé. S lokalitou sa ráta aj do bezzásahovej A zóny Tatranského národného parku. Keby sa schválila zonácia Tatier, štát by si mohol po dohode prenajať pozemky od urbárov a platiť im každý rok nájomné.

Nelegálnu cestu zastavili až policajti

V oblasti navrhovanej A zóny majú svoje pozemky urbáre z Trsteného, Jalovca a Bobrovca. Prvý z nich dostáva kompenzácie za to, že v území nezasahuje. Jalovecký urbár však chce ťažiť. Napriek zákazu od úradov postavili asi 300-metrový úsek cesty v spodnej časti doliny.

„Museli sme túto činnosť zastaviť v spolupráci s políciou,“ sťažuje sa Pavol Majko, riaditeľ Správy Tatranského národného parku. Hovorí, že urbárnikom navrhol primerané odškodnenie podľa znaleckého posudku, no neprijali ho. Aktuálne to rieši Slovenská inšpekcia životného prostredia.

Nevedie tam cesta 

Čím je dolina taká vzácna? Nevedie ňou cesta. Iná dolina s takouto dĺžkou bez cesty na Slovensku nie je. Kratšie úseky dolín bez ciest sa dajú nájsť ešte v západotatranskej Bystrej a Kamenistej doline, rozlohou sa to však nedá vôbec porovnať.

V 50. rokoch tu síce bola cesta v spodnej časti, no spláchla ju povodeň. Terén tu nedovoľuje viesť cestu inde ako v koryte potoka alebo devastačným spôsobom vo svahu.

Bez cesty sa nedá ťažiť, a tak sa mohla dolina desaťročia vyvíjať bez ľudských zásahov. Turistický chodník ju nijako nedevastoval. Výstavba cesty by však umožnila ťažbu dreva či výstavbu chát.

V doline žijú vzácne a ohrozené druhy rastlín a zvierat. Napríklad ďatelina lupinovitá, chránený druh európskeho významu, tu má jediné miesto výskytu na Slovensku. Žije tu 44 druhov zvierat a rastlín európskeho významu, od machov cez chrobáky až po hlucháňa a rysa. Takéto lokality fungujú ako zásobáreň vzácnych druhov a môžu následne kolonizovať okolie, kde je osadenstvo chudobnejšie. To, že na časti územia spadol les, im neprekáža. Podľa Pavla Majka čas potvrdzuje, že v kalamitisku sa vyskytujú vzácne druhy, ktoré na holinách po spracovaní kalamity nežijú.

Prečo chcú byť urbárnici v strate

Zaradenie pomerne veľkej plochy (až 1300 hektárov) do A zóny ponúklo TANAP-u bývalé vedenie urbáru Bobrovec. Urbárnici požiadali ministerstvo životného prostredia o výnimku na spracovanie kalamity, ministerstvo im ju nepovolilo, takže mohli urbárnici požiadať o majetkovú ujmu.

V znaleckom posudku, ktorý vypracoval Ján Bebej, sa uvádza, že z padnutého kalamitného dreva by boli výnosy 930-tisíc eur, náklady na ťažobnú a následne na pestovaciu činnosť by boli vyše 565-tisíc eur. Rozdiel, teda 371-tisíc eur, mal urbárnikom vyplatiť štát. Les v národnom parku by tak zostal bez ľudského zásahu.

Keď už bol celý proces na konci a okresný úrad v sídle kraja išiel vydať konečné rozhodnutie o vyplatení peňazí, urbár zrazu požiadal o prerušenie konania. Nové vedenie urbára vyhlásilo, že chce kalamitu vyťažiť a nesúhlasí, aby akékoľvek ich pozemky boli zaradené do bezzásahovej zóny.

Požiadali o súhlas s výstavbou lesnej cesty, postupne ju však zamietol Okresný úrad v Žiline, ministerstvo životného prostredia aj Krajský súd v Bratislave. Vo veci bude rozhodovať Najvyšší súd.

Ďalší spor o samotnú ťažbu kalamity sa rieši na Okresnom úrade Liptovský Mikuláš, ten vydal predbežné rozhodnutie o jej zákaze.

Predseda urbára Tomáš Hrtko hovorí, že keď zoberie kompenzáciu, vzdáva sa svojho majetku. „To znamená, že moje deti budú dediť parcely, listy vlastníctva, ale nikdy z nich nebudú mať osoh.“ Kompenzácie sa však vyplácajú opakovane a je viac možností, závisí od konkrétnej situácie. V lokalite medzičasom popadali ďalšie kalamity a nerobili sa ani plánované ťažby v hospodárskych lesoch. Spolu ide podľa ochranára Mariána Jasíka o ďalších 60-tisíc metrov kubických dreva, za ktoré by urbár mohol dostať náhradu v prípade zákazu ťažby.

Pavel Mathé, ktorý sa zaoberá problematikou finančných náhrad, hovorí, že výška finančnej náhrady za meter kubický bola v posledných rokoch v podobných prípadoch na Liptove okolo 25 až 30 eur. Urbár by teda mohol k pôvodným 371-tisícom dostať ďalších cca 1,5 až 1,8 milióna eur.

Predseda urbára však tvrdí, že celá hora spadla a nič tam nenarastie, preto by už neskôr žiadne kompenzácie nedostali. Po námietke, že tam predsa rastú nové stromčeky, sa nahnevá, odpovie, že je lesný inžinier a my „tárame somariny“.

„Mrzí ma, že vo vedeniach niektorých subjektov sú osoby, ktoré preferujú svoj osobný ekonomický záujem pred záujmom podielnikov. Podľa znaleckých posudkov je efekt pre podielnikov oveľa väčší ako jednorazový predaj dreva, vybudovanie cesty, starostlivosť o ňu, vyžínanie, prerezávky, ochrana proti zveri, náklady na lesných robotníkov, teraz aj právne služby,“ hovorí riaditeľ Správy TANAP-u Pavol Majko. Myslí si, že podielnici nie sú dostatočne informovaní o možnostiach, ktoré štát poskytuje. Pritom urbár má skúsenosť s tým, ako to funguje. Od roku 2010 dostali od štátu na ujmách vyše 91-tisíc eur.

Podľa Majka aj ďalších odborníkov nemá ťažba ekonomický zmysel. Otázne je už to, či by sa vôbec našiel odberateľ niekoľko rokov starého kalamitného dreva. Na ceny dreva sa vo februári sťažoval bývalý riaditeľ Lesov SR Marián Staník. Pre TA3 uviedol, že situácia s drevom na trhu v roku 2019 bola ovplyvnená spracovaním podkôrnikovej kalamity nielen u nás, ale aj v ČR, Rakúsku, Nemecku, Poľsku a Taliansku. Na európskom trhu je podľa neho prebytok dreva a cena ihličnatého dreva išla v roku 2019 kontinuálne dole.

Od nízkej hodnoty starého dreva si treba odpočítať náklady na stavbu cesty, na prepravu lesných robotníkov, na počet hodín práce v kalamitnom teréne, kde treba preliezať padnuté stromy, na odvoz dreva z konca doliny. Ďalej na sadenie stromčekov, vyžínanie, prerezávky, ochranu pred zverou.

Predsedu urbára Hrtka rozčúlili naše otázky o týchto argumentoch a odpovedal už len vulgárne. Vraj nás do toho nič nie je a máme si urobiť národný park doma v kvetináči. Na otázku, či by nemal myslieť na svojich podielnikov v urbári, aby boli v pluse, odpovedal, že „tí ľudia nemajú čo dať do pece, viete? Idú tu spraviť hladovú dolinu. Proste ľudia potrebujú drevo na kúrenie.“

Podľa miestneho urbárnika Jozefa Hlavča to však nie je pravda, miestni si berú drevo na kúrenie zo spodnej časti doliny, kde sa ďalej hospodári. Po výchovných zásahoch ostáva tenké drevo, ktoré sa nedá predať a je vhodné ako palivové drevo.

Konflikty v urbári

Nie všetci urbárnici súhlasia s postupom vedenia, no sú v menšine. „Akákoľvek ťažba tej kalamity v súčasnom stave je úplne nerentabilná,“ hovorí Jozef Hlavčo, ktorý je zároveň lesník.

Po veternej kalamite prišla lykožrútová, ktorá je v doline tak vysoko, že by bolo potrebné vybudovať cestu v dĺžke troch kilometrov. Náklady na jej stavbu odhaduje približne na milión eur. Zároveň drevo podľa neho hnije a má nulovú hodnotu. „A neviem si predstaviť tú devastáciu. To je všetko plytká pôda, pár centimetrov na skale. Tam by sa muselo kopať bagrom, tlačiť buldozérom a možno by sa museli robiť odstrely.“

Územná ochrana celej doliny je dôležitá aj podľa ďalšieho člena urbára Milana Balla. Jednak pre vzácne druhy, ale aj pre vodozádržnú funkciu lesa.

„Pred sedemdesiatimi rokmi sa tu páslo, hore boli lúky a erózia svahov spôsobená intenzívnou pastvou dobytka bola príčinou povodne, ktorá narobila veľké škody,“ spomína Milan Ballo, ktorý dlho pracoval ako strážca národného parku. Na valných zhromaždeniach urbára viackrát čelil urážkam a osočovaniu od vedenia urbára, keď poukázal na zlé hospodárenie v urbári a hlavne na výhodnosť majetkovej ujmy od štátu oproti hospodáreniu v lese.

O konfliktoch hovorí aj Jozef Hlavčo. Urbárske spoločenstvo rozhoduje o všetkom na valnom zhromaždení. „Na poslednom valnom zhromaždení, kde som bol, mi vytrhol predseda mikrofón z ruky a nedovolil mi dokončiť vystúpenie.“ Predseda urbára Tomáš Hrtko podľa Jozefa Hlavča viedol valné zhromaždenie vysoko tendenčne, pozval lesníkov, ktorí obhajovali ťažbu, protistrane nedovolil vystúpiť. Tohto roku sa valné zhromaždenie zatiaľ nekonalo pre koronavírus, náhradný termín nie je známy.