Komentáre

Denník NZa všetkým Rusko ani Čínu ozaj nehľadajte

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Popri tom, ako sa republikáni snažia obviňovať z pandémie Čínu, by si mali všimnúť skúsenosť demokratov s ich ruskou obsesiou.

Autorka je profesorka medzinárodných vzťahov na The New School v New Yorku

21. mája americké ministerstvo zahraničia vyhlásilo grant na 250-tisíc dolárov, za ktorý má víťaz odhaľovať ruské zdravotnícke dezinformácie. Ruská ambasáda vo Washingtone okamžite reagovala, že Amerika ukázala svoje „pravé zámery… počas náročnej svetovej pandémie“. Normálne by som sa na stranu Kremľa nepriklonila, ale teraz si nemôžem pomôcť a kladiem si otázku, či sa už rusofóbia, ktorá sa dala nájsť v niektorých segmentoch americkej politickej triedy a médií, nestala patologickou.

Už v apríli ministerstvo zahraničia varovalo, že Rusko – podobne ako Čína a Irán – zvyšuje uprostred koronakrízy svoje dezinformačné úsilie. Napokon, bolo to už v roku 2016, v čase prezidentských volieb, keď médiá stredného prúdu a Demokratická strana (ku ktorej sa hlásim) vyjadrovali v súvislosti s ruskou činnosťou nieže pochybnosti, ale často podliehali čistej hystérii. Hoci Kremeľ skutočne zasahoval do volieb, aby podkopal šance Hillary Clintonovej, čím napokon pomáhal Donaldovi Trumpovi, následné vyšetrovania nenašli žiadne dôkazy o jasnej tajnej dohode, o ktorej hlavné americké médiá dlho predpokladali, že existuje.

My len informujeme

Ako minulý rok na internej porade redakcie pripustil šéfredaktor The New York Times Dean Baquet: „Budovali sme našu redakciu, aby sme pokrývali jeden príbeh, a robili sme to skutočne dobre. Teraz sa musíme preskupiť, presunúť zdroje a dôraz a zamerať sa na iný príbeh.“ Inými slovami, The New York Times – podobne ako iné mainstreamové noviny – ovplyvňujú naratív. Ako pred takmer sto rokmi poznamenal Walter Lippmann, ktorý je povinným čítaním pre študentov žurnalistiky, niekto musí „zdivočelému stádu“ povedať, čo si má myslieť.

Tým nechcem naznačiť, že ruský prezident Vladimir Putin nemá na čo odpovedať. Kremeľ sa skutočne snaží podkopať západné demokracie. Doma potláča občianske slobody a zväčšuje armádu a bezpečnostné sily a vonku vedie vojnu na Ukrajine, v Gruzínsku a v Sýrii. Dokonca za hranice vysiela hrdlorezov, ktorí sa vyhrážajú alebo vraždia politických oponentov, ako bol bývalý ruský špión Sergej Skripaľ, ktorý v roku 2018 ledva prežil pokus o vraždu. (Alexander Litvinenko, iný svojhlavý špión, ktorého v Spojenom kráľovstve napadli v roku 2006, také šťastie nemal.)

Ale Spojené štáty sa tiež miešajú do záležitostí iných krajín, takže Kremeľ ich môže vždy obviniť z používania dvojakého metra. Pre Putina, ktorý nezabudol na americké snahy prinášať do Sovietskeho zväzu rockovú hudbu a modré džínsy, je jedinou správnou odpoveďou na vmiešavanie sa ten istý postup.

A keď Západ obviňuje Rusko z podkopávania svojich demokracií, Kremeľ môže okamžite povedať, že on západné problémy rasizmu a nerovnosti nevytvoril. Ako v auguste 2016 ukázal John Herrman z The New York Times, hoci sa mnoho hyperstraníckych virálnych facebookových príbehov objavilo v médiách s väzbami na Kremeľ, ako je napríklad RT, ich pôvod je v Amerike.

Vážne je to také zlé?

Čerstvejší článok spomínaného denníka s názvom Putinova dlhá vojna proti americkej vede poukazuje na to, že sa kremeľský „dezinformačný blitzkrieg časovo zhodoval s poklesom miery zaočkovanosti detí v Spojených štátoch a so stúpajúcim počtom prípadov osýpok, teda choroby kedysi považovanej za porazenú“. To vážne? Veď konšpiračné teórie o vakcínach boli súčasťou amerického politického diskurzu už o generáciu skôr či možno ešte dávnejšie.

Keď sa všetko stane ruskou vinou, Putin nemá dobrý dôvod neangažovať sa v tom type správania, z ktorého ho tak či tak obvinia. Hoci Rusko v prvých mesiacoch pandémie zmizlo z radaru západných médií, teraz je opäť v centre záujmu. Začiatkom apríla Yahoo News citovali amerického predstaviteľa: „Ruské spravodajské služby pravdepodobne sledujú americkú odpoveď na pandémiu, aby identifikovali slabé miesta dodávateľských reťazcov i iné nechránené miesta.“ To je vážne prekvapujúce? Veď Trumpovu nemotornú a bezradnú reakciu väčšinou s hrôzou sledoval celý svet.

Západné médiá podrobne skúmajú aj samotnú ruskú skúsenosť s pandémiou a spochybňujú tamojšiu zdanlivo nízku mieru infekčnosti a smrtnosti. 13. mája sa pôvodný titulok na stránke Bloomberg News pýtal: „Experti chcú vedieť, prečo koronavírus nezabil viac Rusov“. Neskôr ho zmenili na „Experti spochybňujú ruské dáta o počte úmrtí v dôsledku COVID-19“.

Podľa ruských úradov bol počet obetí tejto choroby k 27. máju 3968. Aj keby Kremeľ skresal počet obetí o polovicu, v Rusku by stále bolo len asi 7900 obetí, čo je stále päťkrát menej ako v Spojenom kráľovstve, viac ako desaťkrát menej ako v Spojených štátoch a menej ako polovica počtu obetí z New Yorku. Napriek tomu článok zo stránky Politico Europe z 24. mája bez pochybností vysvetľoval, „ako sa ruská koronavírusová kríza vyvinula tak zle“.

Už sme to raz videli

Samozrejme, iní ľudia v Spojených štátoch upreli svoj zrak na Čínu. Po tom, čo sa snažila presvedčiť zvyšok sveta, aby nový koronavírus volal „čínsky vírus“, Trumpova administratíva podsúvala nepodloženú teóriu, že patogén vznikol vo wuchanskom laboratóriu.

Samozrejme, že o tomto obvinení v Rusku nadšene informovali a Putin odsúdil americkú rétoriku a volal po „vzájomnej spolupráci“. Hoci má hovorca Európskej komisie, ktorý nedávno obvinil Putina z toho, že sa snaží „podkopať dôveru verejnosti v miestne úrady“ v Európe, zrejme pravdu, podobne sa dajú obviniť mnohé západné médiá z toho, že robia to isté vo vzťahu k Rusku.

Popri tom, ako sa Trumpova administratíva a republikánski kongresmani snažia obviňovať z pandémie Čínu, mali by si tiež všimnúť skúsenosť demokratov s ich ruskou obsesiou. Páliť od boku na Rusko preto, že Clintonová v roku 2016 prehrala prezidentské voľby, sa ukázalo ako stratégia vedúca k prehre. Nová hra na hľadanie vinníka len posilní silnejúce spojenectvo medzi Čínou a Ruskom.

Budovať nové medzinárodné partnerstvo je lepšie ako siať nepriateľstvo. Nie som fanúšičkou bývalého amerického prezidenta Richarda Nixona, ale mám pocit, že to, ako úspešne využil rozkol medzi Sovietskym zväzom a Čínou, by mohlo byť užitočnou lekciou aj dnes.

© Project Syndicate

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].