Denník N

Po stopách Ameriky (ukážka z knihy)

Prečítajte si úryvok z cestopisu Johna Steinbecka, ktorý v slovenčine vydáva Absynt.

John Steinbeck: Potulky s Charliem. Po stopách Ameriky

(ukážka z knihy)

Pred istým časom som spomínal zmeny badateľné na hraniciach, zmeny v diaľničnom slangu, rozdielne jazykové štýly na dopravných značkách či svojské hodnoty najvyššej povolenej rýchlosti v jednotlivých štátoch. Zákony konkrétnych štátov, ktoré garantuje samotná ústava, Američania zjavne dodržujú priam zanietene a s obrovskou radosťou. V Kalifornii vám skontrolujú vozidlo, aby zistili, či v ňom náhodou neprevážate ovocie a zeleninu, v ktorých by mohli nájsť útočisko rozličné choroby či skazonosný hmyz, a kompetentní si svoju prácu vykonávajú takmer dogmaticky.

Pred pár rokmi som spoznal istú podarenú a vynaliezavú rodinku z Idaha. Vybrali sa k príbuzným do Kalifornie, a keďže náklady na cestu neboli nízke, cestovali nákladiakom plným zemiakov, ktoré chceli cestou predávať. Polovicu nákladu rozpredali ešte pred príchodom do Kalifornie, no na hraniciach štátu ich zastavili a so zvyšnými zemiakmi ich odmietli vpustiť. Z finančných dôvodov sa zemiakov nemohli len tak vzdať, a tak sa veselo utáborili, priamo na hranici, a naložené zemiaky jedli, predávali i vymieňali. Do dvoch týždňov bol nákladiak prázdny, kontrolou prešli ako vzorní občania a zvesela pokračovali v ceste.

Viacrýchlostný rozvoj amerických štátov a z toho vyplývajúce rozdiely – jav, ktorému sme dali trpkú prezývku balkanizácia – spôsobujú nemalé problémy. Len zriedka nájdete dva štáty s rovnakou daňou z pohonných látok, no práve z týchto daní sa pokrýva väčšina nákladov na výstavbu a údržbu rýchlostných ciest. Obrovské medzištátne kamióny tieto cesty využívajú a už len samotnou hmotnosťou a rýchlosťou náklady na údržbu neustále zvyšujú. Každý štát má na hraniciach špeciálne váhy, pomocou ktorých sa zisťuje presná hmotnosť nákladného vozidla a podľa toho sa odvádza patričný poplatok. Ak v danom štáte platí iná daň z benzínu ako v štáte, odkiaľ nákladiak prichádza, kompetentní merajú objemy nádrží a počítajú výšku poplatkov. Na tabuliach svietia nápisy: „Nákladné autá stop.“ Keďže aj ja som bol v podstate nákladiak, zastavil som, no potom mi mávli, aby som cez váhu jednoducho prešiel a nerobil si z toho ťažkú hlavu. O takých ako ja im vôbec nešlo, ale občas som sa pristavil na kus reči s príslušníkmi – pravda, ak nemali práve na práci nič mimoriadne. A tu sa dostávam k otázke štátnej polície. Ako väčšina Američanov, ani ja nemám polišov príliš v láske. A sústavné vyšetrovanie príslušníkov mestskej polície v prípadoch brania úplatkov a hrubého zaobchádzania či dlhý a pestrý zoznam prípadov zneužitia právomocí verejného činiteľa mi v danej otázke asi veľmi nepomôže. Štátni sú však iní a môj skeptický postoj sa na nich nevzťahuje. Dnes sa ich rady rozrastajú takmer v celonárodnom meradle. Mnohé štáty zaviedli jednoduché, ale zato účinné opatrenia, vďaka ktorým naberajú rozumných a vzdelaných chlapov, ponúkajú im primerané platy a chránia ich pred politickými tlakmi, takže sa im darí budovať elitný policajný zbor plný príslušníkov, ktorí si môžu svoju prácu vykonávať dôstojne a s hrdosťou. Podobná reorganizácia podľa vzoru štátnej polície možno čaká aj mestské policajné zložky. Bolo by načase, lenže také čosi sa môže uskutočniť až vtedy, keď politické organizácie nebudú mať ani najmenší dosah na ich odmeňovanie či prípadné postihovanie.

V mestečku Needles som spoza rieky Colorado sledoval tmavé a štrbavé hradby susedného štátu. Vynímali sa na podklade arizonskej oblohy a za nimi šíra planina, smerujúca nahor až k známej chrbtici nášho svetadielu. Prechádzal som tade už veľakrát a veľmi dobre to tam poznám – najprv Kingman, potom Ash Fork, ďalej Flagstaff so štítom v pozadí, Winslow, Holbrook, dedinka Sanders, potom dolu kopcom, nato zas hore, a je po Arizone. Mestá sa za tie roky trošku rozrástli, aj osvetlenie majú lepšie, než si pamätám, a podobne narástli aj motely, ktoré sú dnes o čosi prepychovejšie.

Vhupol som do Nového Mexika, v nočných hodinách preletel popri Gallupe a utáboril sa na Veľkom kontinentálnom rozvodí, ktoré je dolu na juhu oveľa pozoruhodnejšie než na severe. Noc bola chladná a studená, hviezdy sa jagali ako brúsené sklo. Vošiel som do menšieho kaňonu v závetrí a zaparkoval vedľa hory roztrepaných fliaš. Bolo ich tam na tisíce, od whisky a džinu. Netuším, čo tam hľadali.

Zostal som sedieť za volantom a čelil skutočnostiam, ktoré som sám pred sebou tajil. Takmer som sa ušoféroval, otupene meral stovky kilometrov, lačne, no vôbec som ich nevychutnal, lebo od únavy som už ani nevidel, ani nepočul. Zmysly neprijímali. Prekročil som únosnú mieru a, ako človek, čo sa ďalej napcháva, hoci je už dávno plný, som sa z posledných síl pokúšal vstrebať všetko, čo som zrakom nasal. Vrchy sa na seba ponášali ako vajce vajcu. Rovnaký pocit som mal v madridskom Prade, keď som si obzrel asi tisícu maľbu. Prepadla ma obrazová ťažoba a v zúfalstve som si uvedomil, že už do seba nedostanem ani jeden jediný zrakový vnem.

Zišiel by sa prístrešok pri potôčku, kde by som si mohol oddýchnuť a dať sa trošku dohromady. Charley, ktorý sedel vedľa na tmavom sedadle, si sťažka povzdychol, čím mi chcel naznačiť, že aj jeho niečo trápi. Úplne som naňho zabudol. Pustil som ho na vzduch. Odkrivkal k halde rozbitých fliaš, pričuchol si a pobral sa radšej inam.

Nočný vzduch bol ako ľad, len ma tak triaslo, a tak som vzadu v Rocinantovi zažal a zapol plynové kúrenie. Dvakrát veľký poriadok som tam veru nemal. Posteľ neustlaná a riad od raňajok v dreze vyzerali ako kôpka nešťastia. Posadil som sa na posteľ a zízal do sivých chmár. Ako mi len mohlo napadnúť, že sa o našej krajine dozviem niečo nové? Veď už pekných pár stoviek kilometrov sa ľuďom doslova vyhýbam. Ešte aj počas nevyhnutných čerpacích zastávok som sa zmohol len na jednoslabičné prejavy a zrakové vnemy som vpúšťal jedným okom dnu a druhým vypúšťal von. Oči a mozog ma nechali v štichu. Nahováral som si, že na tom záleží a že sa z toho mám možno aj poučiť. Na tento stav, samozrejme, poznám osvedčený liek. Ani som nevstal, len som sa načiahol po whisky, nalial si pol pohára, privoňal a vlial ju späť do fľaše. Na niektoré veci nezaberá ani osvedčený liek.

Charley sa nevracal. Otvoril som dvere a zahvízdal naňho. Nič. Spozornel som a trošku sa otriasol. Schmatol som lampáš a tmu v kaňone narušil prenikavým lúčom. Asi päťdesiat metrov odo mňa sa v ňom zaleskli dve oči. Charley. Vybehol som za ním po chodníku a, pozerám, robí to isté, čo ja. Stojí a zíza do prázdna.

„Čo je, Charley? Je ti zle?“

Zvoľna zamával chvostom, akoby chcel povedať: „Nie. Nič mi nie je, v podstate.“

„Čo nechodíš? Hvízdal som na teba.“

„Nepočul som.“

„Čo také tam vidíš?“

„Sám neviem. V podstate nič.“

„No dobre, nejdeš na večeru?“

„Nejako nie som hladný, ale vieš čo, budem sa tváriť, že som.“

Len čo sme sa vrátili do Rocinanta, klesol na zem ako vrecko zemiakov a bradu si podložil labami.

„Poď na posteľ, Charley, poď sem, potrápme sa spolu.“ Vyhovel mi, aj keď je pravda, že nadšením veľmi nesršal. Prstami som mu prehrabol husté temeno a zašiel aj za uši, tak ako to má rád. „Môže byť?“

Trošku sa naklonil. „Trošku doľava. Áno. To je ono.“

„Prieskumníci by z nás neboli. Pár dní v teréne, a už nás chytá depka. Prvý beloch, ktorý to tu skúmal – tuším sa volal Narváez –, tu strávil smiešnych šesť rokov, ak sa nemýlim. Počkaj, posuň sa. Nalistujeme si to. Nie, nie šesť, osem rokov. Na cestách bol od roku 1528 do roku 1536. Ale až sem vraj nedošiel. On nie, ale štyria členovia výpravy áno. Ktovie, či aj oni mali depku. Sme mäkkí, Charley, ale aspoň sme galantní. Vidíš, to je ono. Kedy máš narodeniny?“

„Ja neviem. Možno to máme ako kone, prvého januára.“

„A nemohlo by to byť napríklad dnes?“

„Ktovie.“

„Spravím ti tortu. Z prášku, ale lepšie ako nič. Litre sirupu a navrch sviečka.“

Charley ma so záujmom sledoval. Otravným chvostom nadväzoval čosi ako rozhovor. „Kebyže dakto videl, ako robíš psovi narodeninovú tortu, ktorý ani nevie, kedy sa narodil, asi by si pomyslel, že si šiši.“

„Tie tvoje chvostové vyjadrovacie prostriedky stoja za to. Ešte šťastie, že nevieš rozprávať.“

Dopadlo to výborne – štyri tenké korpusy, medzi nimi javorový sirup a navrchu sviečka ako drúk. Na Charleyho zdravie som si pripil čistou whisky, kým on jedol tortu a vylizoval sirup. Obom sa nám uľavilo. Ale čo Narváez a jeho výprava? Osem rokov. Tomu hovorím chlapi. To sa dnes len tak nevidí.

Charley vyoblizoval sirup ešte aj z vlastných fúzov: „Čo ti včely uleteli?“

„To bude tým, že som prestal vidieť. Keď sa také niečo stane, človeku napadne, či ešte vôbec niekedy bude vidieť.“

Nato vstal a ponaťahoval sa. Najprv predné, potom zadné. „Poďme sa prejsť hore briežkom,“ navrhol Charley. „Možno si medzitým už začal vidieť.“

Prezreli sme si kopu rozbitých fliaš od whisky a potom vykročili ďalej do kopca. Do vzduchu sme vypúšťali kúdoly suchého mrznúceho vydýchaného vzduchu. Niečo veľké, asi zviera, utekalo hore zvetraným úbočím. Dobre, možno to bolo malé, ale spustila sa celkom slušná lavína.

„Čo na to tvoj ňufák? Čo to mohlo byť?“

„Nič, čo by som poznal. Dáke pižmo, či čo. Rozhodne nič, čo by som naháňal.“

Noc pripomínala čierne súkno, spoza ktorého sa na povrch prepaľujú drobné iskierky. Odpovedal som im žltým kužeľom z lampáša, ktorým som blýskal hore kamenným svahom. Trmácal som sa nahor, šmýkalo sa mi a na chvíľu som iskričky stratil z dohľadu. Svietil som im v ústrety a vtom sa jedna ozvala. Čerstvo zlomený kamienok s prímesou sľudy. Pokladom by som to nenazýval, ale poteší. Šuchol som si ho do vrecka a šli sme spať.

Vydavateľstvo Absynt 2020. Preložil Martin Kubuš, ilustroval Filip Horník.

Kultúra

Teraz najčítanejšie