Amerika má veľa problémov, ale nie je to rasistická krajina

Autor je verejný teológ

V auguste to bude 25 rokov, odkedy som s malou taškou a veľkým snom prišiel do Spojených štátov amerických. Priemerný človek, akých sú na Slovensku tisíce, vychovaný v priemernej socialistickej rodine, ktorý na štyroch slovenských gymnáziách počas piatich rokov vykazoval podpriemerné výsledky, sa vydal do novej krajiny za dobrodružstvom svojho života. Čakala ma náročná cesta, na ktorej som však stretol množstvo úžasných ľudí, ktorí ak mi nepomohli, tak mi neublížili.

Minulý mesiac som ukončil svoje formálne vzdelávanie a splnil som cieľ, s ktorým som do Spojených štátov prišiel. Moja študentská dráha pozostávala z piatich zastávok: po absolvovaní biblického inštitútu a teologického seminára som postupne absolvoval Harvardovu, Chicagsku a Bostonskú univerzitu. Tri z uvedených škôl som ukončil s najlepším možným priemerom známok a hanbu som nikomu – vrátane Slovenska – neurobil ani na zvyšných dvoch.

Počas ostatného štvrťstoročia som sa pohyboval nielen v koridoroch elitných univerzít, ale aj medzi obyčajnými ľuďmi. Pracoval som ako strážnik, upratovač či pomocný záhradník. Šesť rokov som pôsobil v pastoračnej službe. Poznám životné príbehy mnohých Američanov – viem, čo si myslia a aké hodnoty zastávajú.

Keď som naposledy vyučoval na Gordon-Conwell Theological Seminary v Bostone predmet o verejnej službe cirkvi, mal som v triede 28 študentov, ktorých väčšina študovala popri zamestnaní. Ich prvou úlohou bolo v krátkosti napísať svoj životný príbeh. Viac ako polovica z nich sa nenarodila v Spojených štátoch a väčšina nebola bielych. Nestretol som sa s jediným nenávistným prejavom voči tejto krajine alebo akejkoľvek skupine jej obyvateľstva. Boli vďační za príležitosti, ktorých sa im dostalo, a usilovali sa ich čo najlepšie využiť.

Počul som príbehy mnohých emigrantov z celého sveta, ktorí si ctia túto krajinu a kategoricky odmietajú naratív o „zlej Amerike“, ktorý sa tu momentálne ozýva vo verejnom priestore. Príkladom je príbeh môjho priateľa – pôvodom z Afriky, s ktorým sme začínali na obskúrnom biblickom inštitúte v štáte Rhode Island a z ktorého je dnes príslušník americkej armády. O tom, aké Spojené štáty skutočne sú, nám veľa napovie to, koľko ľudí túto krajinu každoročne opúšťa verzus koľkí do nej túžia emigrovať.

V súvislosti s tragickou smrťou Georgea Floyda sa zdvihla vlna oprávnených protestov, ktoré odmietajú policajnú brutalitu. Američanom záleží na spravodlivosti a sú obzvlášť citliví na zneužívanie moci. Spojené štáty však majú aj problém, ktorého vonkajšou manifestáciou sú davy ničiteľov a násilníkov v uliciach miest, ako je Chicago. Udalosti sledujem v priamom prenose a vidím hrôzostrašný obraz, aký som doteraz nezažil.

V pondelok starostka mesta Lori Lightfootová oznámila, že v priebehu 24 hodín dispečeri núdzovej linky 911 prijali 65-tisíc hovorov, z ktorých sa 10-tisíc týkalo rabovania. Aj v obvykle pokojnej a rasovo integrovanej štvrti Hyde Park sme zažívali teror, keď sa obyvatelia báli opustiť svoje domovy, aby neprišli do kontaktu so skupinami, ktorých aktivity nemali nič spoločné s pokojnými protestami, ktoré zaručuje prvý dodatok americkej ústavy.

Počas posledného májového víkendu bolo v Chicagu zastrelených 24 obyvateľov a najmenej 61 ďalších bolo postrelených. Tento problém je prítomný v Chicagu dlhodobo, ale spomenutý víkend bol obzvlášť krvavý. Boli sme svedkami chaosu a anarchie, keď sa mnohí občania dodržiavajúci zákony nanovo utvrdili o dôležitosti a potrebe druhého dodatku americkej ústavy – práva vlastniť zbraň.

Amerika je v stave krízy a každý, kto podnecuje rasovú nenávisť a nezmierňuje súčasné napätie, prispieva k jej prehlbovaniu. Vinníkov možno nájsť nielen medzi stúpencami krajnej ľavice a krajnej pravice, ale aj v radoch politikov, novinárov a ďalších verejných osobností. Ak niekto tvrdí, že Spojené štáty sú „rasistickou krajinou“, kde prebieha „genocída“, mýli sa rovnako ako ten, čo si myslí, že tu problém s rasizmom neexistuje. Prilievanie oleja do ohňa sa aj v tomto prípade môže kruto vypomstiť.

Samozrejme, vnímam nielen svetlé, ale i temné stránky americkej duše. Dokážem identifikovať „dedičný hriech“ tejto krajiny a rozpoznávam jeho moc pretrhať putá ľudskej vzájomnosti. Osobne som sa stretol s rasovými predsudkami. Prednášal som o individuálnych a inštitucionálnych formách rasizmu. Napriek tomu trvám na tom, že Spojené štáty nie sú rasistickou krajinou a neprimerané použitie sily zo strany polície nie je dôsledkom „systémového rasizmu“ v policajných zložkách.

Spojené štáty urobili v ostatnom polstoročí obrovský progres v priblížení sa k rasovej spravodlivosti. Toto nie je vecou názoru, ale nespochybniteľných faktov. Každý naratív, ktorý tieto fakty zamlčiava, je naratívom falošným a pácha nespravodlivosť nielen voči pravde, ale aj všetkým tým, ktorí sa o tento progres zaslúžili.

Ak by boli Spojené štáty rasistickou krajinou, Afroameričania by mali zahataný alebo obmedzený prístup na vrchol moci. Pozrime sa, ako v tomto ohľade vyzerá mesto, okres a štát, v ktorom žijem. Už spomínaná starostka mesta Chicago je Afroameričanka. Rovnako šéf chicagskej polície David Brown. Prezidentkou predstavenstva nášho okresu Cook County, ktorý má toľko obyvateľov ako Slovensko, je od roku 2010 Afroameričanka Toni Preckwinkleová. Riaditeľkou rezortu verejného zdravia štátu Illinois je Afroameričanka Ngozi Ezikeová. Z nášho štátu, mesta a dokonca štvrti bol dvakrát zvolený 44. prezident Spojených štátov amerických Barack Obama.

Tieto a podobné úspechy nie sú výsledkom náhody a ani demografickej nevyhnutnosti, ale tvrdej práce. V Chicagu žije približne 29 percent Afroameričanov, v okrese Cook County 24, v štáte Illinois 15 a v Spojených štátoch 13 percent. A podobný progres je vidieť aj v mnohých ďalších štátoch USA. V žiadnom prípade si nemyslím, že by boli Spojené štáty blízko cieľa, ale predtým, ako budeme túto krajinu odsudzovať, porovnajme, aký progres sme zaznamenali na Slovensku v postavení Rómov v ostatných 30 rokoch.

Médiá zohrávajú dôležitú úlohu nielen v našom vnímaní reality, ale aj v rámci spoločenského a politického vývoja v krajine. 8. júna to bude presne 25 rokov, čo Václav Havel vo svojom pamätnom prejave na Harvardovej univerzite pripomínal médiám ich zodpovednosť za svet. Domnievam sa, že ak by rovnaký príhovor predniesol dnes, jeho výzva by bola ešte naliehavejšia.

Okrem iného v ňom hovorí: „Nehněvám se na televizi či na noviny, že zkreslují, co jsem řekl, anebo to zamlčují, anebo mne sestřihávají do jakési podivné zrůdy. Nezlobím se na ně za to, že vzestup či pád politika závisí začasté víc na nich než na dotyčném politikovi. Zajímá mne na tom něco jiného: totiž odpovědnost těch, kdo mají masová média v rukách. I oni jsou totiž odpovědni za svět. I na nich záleží, jak to s lidstvem dopadne.“

To, že sa Havel nehnevá, neznamená, že je správne robiť veci, ktoré v príhovore spomína. Práve v tomto momente amerických dejín – hoci sa blížia prezidentské voľby, keď je obzvlášť ľahké upadnúť do pokušenia politizácie spravodajstva – potrebujeme vyššiu úroveň zodpovednosti (aj) zo strany médií. Tá bude zahŕňať prezentovanie korektného obrazu Ameriky v oblasti rasových vzťahov a záväzok zbytočne neeskalovať napätie v spoločnosti.