Nech žije Trianon! Nech zhynie Trianon!

Autor je predsedom Helsinského výboru pre ľudské práva na Slovensku

Štvrtého júna 1920 bola na zámku Veľký Trianon vo Versailles pri Paríži podpísaná mierová zmluva medzi víťaznými mocnosťami a Maďarskom. Zmluva, ktorú väčšinová maďarská verejná mienka dodnes považuje za diktát („Trianonský diktát“), definitívne ukončila 1. svetovú vojnu v našom priestore. Určila hranice Maďarska tak, že nový štát stratil približne dve tretiny územia bývalého Uhorského kráľovstva (po maďarsky Magyar Királyság). Približne jedna tretina obyvateľov hlásiacich sa k maďarskému národu podľa posledného oficiálneho sčítania ľudu pred vojnou (v roku 1910) ostala za novými hranicami.

Osobitný výskumný tím Maďarskej akadémie vied vedený Balázsom Ablonczym uskutočnil v máji 2020 prieskum zameraný na to, ako vníma Trianon súčasná maďarská populácia. Podľa výsledkov prieskumu 94 percent občanov Maďarska považuje Trianonskú zmluvu za nespravodlivú, 85 percent z nich považuje Trianon za najväčšiu tragédiu maďarského národa, 84 percent si myslí, že „Maďarom je ten, koho bolí Trianon“, a podľa 77 percent z nich trianonskú traumu krajina doteraz neprekonala.

Sté výročie podpisu Trianonskej zmluvy malo teda ešte začiatkom roka slušný nábeh spôsobiť značný rozruch nielen v Maďarsku, ale aj v okolitých krajinách. Najmä z dôvodu, že maďarská vláda sa netajila úmyslom pripomenúť si toto výročie naozaj s patričným pátosom a okázalosťou. Nakoniec to, zdá sa, dopadne trochu ináč. Vývoj – osobitne v slovensko-maďarskom vzťahu – značne prepísala nielen koronakríza, ale aj zmena vlády na Slovensku. Napokon, aj odhalenie monumentálneho pamätníka pred budovou parlamentu v Budapešti sa odkladá zo 4. júna na neskorší termín, predbežne na 20. augusta, teda na sviatok sv. Štefana.

Dva dni pred výročím usporiadal premiér Slovenskej republiky Igor Matovič „priateľské stretnutie“ s vybranými osobnosťami z radov maďarskej menšiny na Slovensku. Medzi vybrané osobnosti sa nedostali všetci, ktorí tam vari patriť mali – medzi prítomnými bolo napríklad disproporčne málo žien. Formálne vysvetlenie sa núka: obmedzenie účastníkov hromadných podujatí počtom 100 osôb musí platiť aj pre podujatia organizované vládou samotnou.

Stretnutie zorganizované Igorom Matovičom možno napriek tomu považovať za pozitívny precedens. V takejto podobe ho premiér Slovenskej republiky usporiadal prvýkrát po roku 1989. Podujatie bolo nesporne prejavom schopnosti Igora Matoviča prekvapiť nejakým neočakávaným ťahom. Nemožno mu pritom uprieť úprimný záujem o osud maďarskej menšiny na Slovensku, ale aj snahu o udržanie dobrých vzťahov s Maďarskom. Symbolickým podčiarknutím tejto snahy bol nielen názov podujatia – konalo sa pri príležitosti 100. výročia podpísania Trianonskej mierovej zmluvy a zároveň Dňa národnej spolupatričnosti Maďarov – ale bola ním aj návšteva ministra zahraničných vecí Ivana Korčoka v Budapešti v ten istý deň.

Slovensko žiada empatiu

Reflexia Trianonu na Slovensku nie je zďaleka taká silná ako v Maďarsku alebo v Rumunsku. Rumunský parlament prijal v máji zákon, ktorým ustanovil štvrtý jún za pamätný deň. Formálne tým reagoval na iniciatívu skupiny poslancov za maďarskú menšinu, ktorí navrhovali zriadenie, respektíve opätovné ustanovenie takzvanej sikulskej autonómie (v rokoch 1952 – 1968 v centrálnej oblasti Rumunska s väčšinovo maďarskou populáciou fungovala maďarská autonómna oblasť). Napriek tomu, pozdvihnutie výročie Trianonu na pamätný deň je – bez ohľadu na okolnosti – prejavom nízkeho stupňa empatie a rozjatrením maďarskej traumy.

Práve na empatiu apeloval náš minister zahraničných vecí pri svojej návšteve Budapešti. Očakával ju