Denník N

Ak smútok – smútok jedna radosť. Ak radosť – radosť na zaplakanie

Mnohým ľuďom Pavol Suržin prekážal čudáctvom, ktoré mohlo byť skrývanou bezradnosťou. Jeho samota však nebola iba prekliatím, ale mala aj liečivú silu a napokon sa stala produktívnou pre tvorbu.

Editor Peter Milčák na okraj Suržinovej knihy Spln duše (Vybrané a nové básne), ktorú vydal v roku 2008, poznamenal, že ide o „jediný ucelený rukopis, ktorý knižne nevyšiel“. Boli to Básne z modrého zošita, ktoré ostali v autorovej pozostalosti. Pri tejto knihe – Spln duše (Pásmo), vydanej tiež v Modrom Petrovi – v edičnej poznámke píše: „Rukopis básnickej zbierky Pavla Suržina Spln duše vznikal približne v rokoch 1989 – 1990 a je posledným uceleným, doteraz knižne nepublikovaným textom autora.“

Aj túto knihu (podobne ako Spln duše: Vybrané a nové básne) obohatil svojimi zvláštnymi a sémanticky náročnými ilustráciami Marek Ormandík a dizajnérsky ju pripravili Jakub Milčák a Erik Jakub Groch.

Básne Pavla Suržina redak­čne upravil do troch kompozičných častí vydavateľ a editor Peter Milčák a treba konštatovať, že zmysluplne a úspešne. Zaujímavosťou je, že názvy jednotlivých básní (uvádzajú sa iba v obsahu) sú vlastne vždy prvým veršom. A hoci kompozičné celky majú svoju osobitnú nosnú tému, kniha predstavuje celok – obraz osobného utrpenia básnika, ktoré je súčasťou ľudstva a dejín v retrospektíve životných osudov, vo vidine smrti a zániku.

Inšpirácia Majstrom Pavlom z Levoče

Pavol Suržin (1939 – 1992) žil a tvoril v Levoči, jeho životným priestorom boli najmä gotické stavby historického jadra mesta, preto nie je zvláštne, že veľkou inšpiráciou v jeho reflexiách bola tvorba Majstra Pavla. Milčák pri prvom variante diela Spln duše napísal: „V polovici osemdesiatych rokov žil Pavol Suržin sám v jednoizbovom byte, ktorý mu zriadili v spustnutom levočskom meštianskom dome. Keď raz ráno prešiel z izby do kuchyne, aby si uvaril čaj, zachránil si tým život. Strop izby sa vzápätí zrútil na podlahu. Napriek priestoru, z ktorého dýchala ničota, tu vznikala poézia.“

Toto gotické prostredie zreteľne cítiť v básnikových veršoch: „Tu, v hradbách tohto mesta, / teraz. Ak odídem, / bude to iba nakrátko / alebo aby ma pochovali.“ V jeho poézii sú pocity zraneného lyrického hrdinu, hoci staré hradby sú plné ľudí – turistov. Ide o fenomén človeka v dave, ktorý ho neprijíma, lebo hrdina je iný.

Pritom predstavuje objavným, ľútostivým, ale aj ironizujúcim pohľadom reflexiu o tom, ako turisti vnímajú historické pamiatky. „A potom dielo Majstra, / ktoré cez sezónu je prístupné / aj potupe. Vtedy / celé tlupy turistov / obdivujú nohy sprievodkyne, / lacné suveníry, sendviče…“

A reflexie pokračujú protikladmi: forma a obsah, umenie a realita, minulosť a prítomnosť, bohatstvo ducha a prázdnota matérie, porozumenie a neznalosť… Lyrický hrdina sa stále cíti prenasledovaný davom. Tu autor pracuje s motívom detského, čistého vnímania, bez falošnosti, v protiklade s prázdnym vnímaním umenia neznalým davom.

Lyrický subjekt uvažuje nad krásou Majstrových výtvorov, vníma horizont času, vzduch, rastliny, lipy, včely – to všetko bolo a je na tých istých miestach.

Cíti pokračovanie spôsobu žitia po predchádzajúcich generáciách, hoci sa ten istý životný priestor, tie isté miesta môžu zdať monotónne: „Tak líham a vstávam. / Nik ma tu sám od seba nenavštívi.“ Ako to dokázal Majster, pýta sa, „ako to dokázal, / čo mu celý čas držalo ruku, / keď sám padal… Príďte, / pohovoríme si o tom, / prichystám hostinu.“

Protiklady v spoločenstvách ľudí

Cez pozorovanie, zmyslové vnímanie priestoru dokáže vykresliť hlboké, tragické stavy duše, ktoré často predstavujú pocity márnosti a nezmyselnosti, pochybnosť o zmysle a hodnote života a tvorby, ale i uvedomenie si nedokonalosti a dočasnosti pri pokore a úcte k životu. Reflexie sú hlboké, ťažké, filozofické a psychologické. („I priznať vlastnú slabosť / je sila.“)

Ťažké pravdy vyslovuje pomocou motívov zeme, prírody, vesmíru, bolesť lyrického subjektu je podmienená všetkými neprávosťami sveta a dejín pri uvedomení si, že z bolesti sa nedá utiecť.

Pocit samoty je nekonečný, ale duša lyrického hrdinu je naplnená reflexiami o živote a umení, najmä o tom gotickom. Volá však po blízkosti ľudí, cíti sa veľmi osamelý, nikdy nikoho nemal. („… zostanete? / Budem vám večne zaviazaný. / Nasuším vám prastarých byliniek, […] budete moja radosť, / zostanete?“)

Predstavy o niekom blízkom v materiálnej prázdnote smerujú až k motívu mystickej, neskutočnej ženy ako symbolu opaku drsnej pozície subjektu a prechádzajú do predstáv o kráse.

Krásna je preňho príroda (používa drobné, jemné motívy: lastovičky, lipové kvety, med, holuby). Pri vyjadrovaní túžby mať pri sebe niekoho čistého, blízkeho a pri pocite lyrického subjektu, že je vyhnaný („Kde máte svoje srdce, za čo / sväté spolu s nami bije, / môžem sa naň pred smrťou spoľahnúť?“), sú v podtexte prítomné aj silné protiklady v spoločenstvách ľudí.

Nielen v chudobe a bohatstve, ale predovšetkým v sociál­nych, vzájomných vzťahoch („i podávaná ruka môže byť / výslovným zlom“). Ale je tu aj umenie, „lebo i podstatou diela nie je nič iné / než večné ľudské chvenie / v čase a priestore. / Je to poznanie Majstra / i moja skúsenosť“.

Poézia pochmúrna aj radostná súčasne

Lyrického hrdinu umiestňuje do starobylých hradieb, ktoré sú síce krásne, obdivuhodné, ale neposkytujú ani kúsok (materiálneho) pohodlia, ktoré je za hradbami. Hradby však majú svoju silnú (psychologickú) symboliku. Lyrický hrdina intenzívne a citlivo vníma to, čo je v hradbách, v jeho bývaní (v jeho vnútri), i to, čo vidí spoza či z hradieb – iný spôsob života: jednoduchší, bohatší, rušnejší, radostnejší, ale v skutočnosti viac alebo úplne povrchný.

„I ja zapracem vráskami čelo, / pripriem sa k ruke s perom, / zapriem, čo treba, / najhlbšie v sebe. / Uvoľním všetky pracovné sily. / Pozbieram všetku nádej sveta v sebe.“

Lyrický subjekt naznačuje relatívny pokoj v sebe či rezignáciu, lebo „navštívil“ svet, ktorý mu nie je dopriaty, preto sa vrátil do svojich múrov. („Ak smútok – smútok jedna radosť. / Ak radosť – radosť na zaplakanie.“) To mu umožňuje hĺbavo rozmýšľať o umení a tvorbe, lebo „i podstatou diela nie je nič iné / než večné ľudské chvenie / v čase a priestore“. Tak poznáva Majstra, tak poznáva „iný prepych oka“ a „inú reč“. Rozmýšľa nad zrodom človeka, jeho putovaním svetom, až sa napokon „zosúval k členkom, / do ktorých raz zľahka fúkne / prievan…“.

Okrem strašného pocitu osamelosti nájdeme v zbierke reflexie v súvislosti s výtvormi Majstra Pavla z Levoče a s tvorbou umenia vôbec: „Tak nevyberane krása, sama / nepoddajná, si polohuje tvorcu, / vrhá ho na kolená, dvíha, púšťa, / obracia, ako chce, / podmaňuje si ho bezo zvyšku.“ Celá Suržinova poézia je pochmúrna i radostná súčasne, vykresľuje bezvýchodiskové stavy, neuskutočniteľné túžby, ťažké, často neriešiteľné problémy v zákonitostiach sveta a bytia v ňom, pocity samoty, prázdna i radosti z mihnutia sa krásy. „Keď prestane biť srdce človeka, / začína biť srdce zvona.“ „Ale ja zreteľne počujem vnútornú výzvu / krásy ešte zostať…“, napísal v roku 1992.

Pavol Suržin zanechal po sebe desiatku básnických kníh a rukopisnú pozostalosť. „Mnohým ľuďom vo svojom okolí prekážal čudáctvom, ktoré mohlo byť skrývanou bezradnosťou. Jeho samota však nebola iba prekliatím, ale mala aj liečivú silu a napokon sa stala produktívnou pre tvorbu,“ napísal o básnikovi vydavateľ jeho tvorby Peter Milčák.

„Mám tu len vás. / Som tu len ja. / Držme sa.“

Kultúra

Teraz najčítanejšie