Denník N

O prokuratúre, ktorá naliehavo potrebuje zmeny

Dobroslav Trnka v čase, keď bol ešte generálnym prokurátorom. Foto - TASR
Dobroslav Trnka v čase, keď bol ešte generálnym prokurátorom. Foto – TASR

Z úst prokurátorov o tom roky nebolo veľa počuť.

Autorka je bývalá verejná ochrankyňa práv

Do roku 1953 prokuratúra ako súčasť výkonnej moci plnila úlohu verejnej obžaloby. Potom sme prevzali sovietsky model. Ten sa od predchádzajúceho líšil tým, že prokuratúra dostala samostatné postavenie v štáte. Nezávislé od vlády, parlamentu a vo vzťahu k nej neboli vytvorené žiadne inštitucionálne prostriedky na to, aby skladala účty za svoju činnosť, nečinnosť.

Bola vybudovaná ako monokratický a centralistický orgán, ktorý sám seba spravuje, obhospodaruje aj riadi, a ktorý vylučuje akýkoľvek zásah zvonku. Funguje ako štát v štáte. A nepôsobí len v oblasti vymáhania trestnoprávnej zodpovednosti. Rozhodnutie prokuratúry o tom, že nepodá obžalobu, nepreskúmava žiadny súd. Jej konanie a závery nemajú verejnú kontrolu.

Takýto model prokuratúry, iba málo zmenený, prežil až dodnes. A preto prebieha ľúty boj o to, kto bude mať „svojho“ generálneho prokurátora. Skrytý za plamenné reči o nezávislosti prokuratúry.

Podľa nálezu Ústavného súdu už z roku 1996 je prokuratúra samostatný orgán, ktorý na naplnenie svojej pôsobnosti nepotrebuje atribút nezávislosti, a preto ho v ústave ani nedostala. Na rozdiel napríklad od súdov, verejného ochrancu práv, pretože pri napĺňaní ich pôsobnosti je nezávislosť nevyhnutnou podmienkou. Nezávislosť súdnictva a jeho oddelenie od výkonnej moci sú základné prvky právneho štátu, čomu tak v prípade prokuratúry nie je.

V mnohých štátoch je prokuratúra súčasťou výkonnej moci, vlády. A podlieha jej, pretože koná a podáva obžaloby v mene štátu a jej pôsobnosť je najmä v trestnoprávnej oblasti pri vymáhaní trestnoprávnej zodpovednosti pred súdom.

Tak často spomínaná Benátska komisia v roku 2010 uviedla v Správe o európskych štandardoch týkajúcich sa nezávislosti súdneho systému k nezávislosti prokuratúry v bode 24: „Rozsah alebo stupeň nezávislosti, ktorý by mali prokurátori požívať, predsa len už roky vyvoláva diskusiu. Do značnej miery to tkvie v skutočnosti, že európske štandardy umožňujú dva rozličné spôsoby riešenia postavenia prokurátora vis a vis iným štátnym orgánom: Právnická Európa je v tejto kľúčovej otázke rozdelená na systémy, v ktorých prokurátori požívajú úplnú nezávislosť od parlamentu a vlády, a na tie, kde je prokuratúra podriadená jednej z týchto mocí, hoci stále používa určitý stupeň nezávislosti.“

Na inom mieste uvádza, že nie je prípustné, aby úrad prokuratúry alebo generálny prokurátor dostávali pokyny z exekutívy v jednotlivom prípade, a odporúča vypracovať katalóg garancií pre jednotlivého prokurátora, ktorý mu zaručí ochranu pred externými a vnútornými tlakmi v jeho činnosti.

Komisia k vymenovaniu a odvolávaniu generálneho prokurátora uvádza: „Je dôležité, aby metóda výberu generálneho prokurátora bola taká, aby si dokázala získať dôveru verejnosti a rešpekt právnických a sudcovských kruhov. Preto je potrebné do procesu výberu zapojiť aj profesionálnu apolitickú expertízu. Lenže želanie vlády mať určitú kontrolu nad vymenovaním, je opodstatnené z dôvodu významu stíhania trestných činov pre usporiadané a efektívne fungovanie štátu.“

Odporúča, aby právo navrhnúť kandidátov bolo jasne určené a „referencie týkajúce sa profesionálnej kvalifikácie kandidátov by mali poskytnúť relevantné osoby, ako napríklad predstavitelia právnickej obce (vrátane prokurátorov) a občianskej spoločnosti“.

Z uvedeného vyplýva, že rozhodujúcim kritériom výberu je osobnosť a kvality kandidáta, nie to, či je alebo bol prokurátorom.

Prokuratúra naliehavo potrebuje zmeny v pôsobnosti a vo svojom usporiadaní. Z úst prokurátorov som však celé roky o potrebe zmeny a o jej plánovaní veľa nepočula. Pritom slovné spojenie „skutok sa nestal“ dvíhalo námestia na nohy. Nie, nemusí to byť práve prokurátor, ale môže to byť aj prokurátor.

Voľba generálneho prokurátora

Komentáre

Teraz najčítanejšie