Denník N

Pred smrťou v Kremničke ich zachránil známy tým, že ich posadil do väzenia. Židovský pôvod sa nepáčil ani komunistom

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Príbeh bol spracovaný dokumentaristami neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budeme môcť zaznamenať ďalšie príbehy: https://postbellum.darujme.sk/1779.

Hilda Svátková sa narodila ako Tehila Steinbergerová 10. apríla 1935 v Tel Avive v Izraeli. Preto bolo po celý jej život po vyplnení akýchkoľvek dotazníkov a formulárov známe, že je Židovka.

Otec pochádzal z Prešova z vysokoškolsky vzdelanej rodiny. Starý otec bol učiteľom a všetko podriadil podpore svojich detí v štúdiu, či už v Prahe, v Budapešti, alebo v Bratislave: teta bola krčnou lekárkou, jeden strýko bol internistom a druhý právnikom.

Matka pochádzala z mnohodetnej rodiny z Michaloviec, kde mal jej otec obchod s potravinami. Po tom, ako zomrela jeho manželka, sa Hildina matka starala o súrodencov.

Hildin otec bol nadšeným sionistom a po prvom ročníku medicíny sa rozhodol proti vôli rodičov odísť do Palestíny. Tesne pred odchodom sa oženil s Hildinou mamou, s ktorou sa zoznámili na stretnutí mladých budúcich budovateľov židovského štátu. Odišli v roku 1932 a spočiatku žili v kibuci Kfar Masaryk.

Rodičia hovorili medzi sebou po maďarsky a slovensky. Hilda chodila do hebrejskej škôlky a veľa času trávila v nemeckom prostredí, keďže po čase jej matka opatrovala starú paniu z bohatej nemeckej židovskej rodiny, ktorá za to poskytla Steinbergerovcom byt.

Hilda s rodičmi v Tel Avive v roku 1935. Foto – archív H. S.

Chybné rozhodnutie v roku 1938

Od polovice 30. rokov sa situácia Židov v Nemecku a Rakúsku začala rapídne zhoršovať, aj Československo bolo ohrozené agresívnou Hitlerovou politikou. V Palestíne, vtedy britskom mandátnom území, v tom čase vrcholil ozbrojený konflikt medzi Židmi a Arabmi a prerástol do teroristických akcií na obidvoch stranách.

Otcovi rodičia žiadali syna, aby sa vrátil domov, že sa blížia zlé časy a vtedy má byť rodina pokope. „Moji rodičia, žiaľbohu, podľahli tej celej atmosfére strachu a vrátili sa v tridsiatom ôsmom. Spätne to bolo najhoršie, pre čo sa mohli rozhodnúť. Bolo to šialené,“ dodáva smutne. K tomuto kroku možno prispel aj fakt, že si otec v Palestíne ešte nenašiel svoje miesto.

Rodina sa usadila v Michalovciach, kde mala mama dom po svojom otcovi, ktorý už nežil. Hildin otec sa vyučil za zubného asistenta u maminho brata, ktorý mal vlastnú zubnú ordináciu, a pracovali spolu.

Po vzniku slovenského štátu v marci 1939 začala vláda s cielenou politikou antisemitizmu a prenasledovaním židovských obyvateľov.

V 1941 mala šesťročná Hilda nastúpiť do školy. V tom čase však už židovské deti nemali do štátnych škôl prístup. Preto nastúpila do židovskej ľudovej školy, ktorú zriadila židovská náboženská obec. Okrem slovenčiny sa vyučovala aj hebrejčina: „To bolo na nás dosť veľa. Je to dosť ťažké písmo, ťažké čítanie. Asi sme boli statoční, lebo nejako sa to zvládalo.“

V marci 1942 sa začali prvé transporty mladých slovenských dievčat. „Michalovce sú malé mesto. Vedeli sme o každom, mnohí boli spriaznení. To mesto proste celé žilo tým transportom,” spomína.

Jednému z deportovaných dievčat sa podarilo po niekom poslať z Auschwitzu z pohľadnice vyrobenú škatuľku, do ktorej ukrylo správu o konečnej stanici transportov. „Žiadne práce, aká hrôza, a každý, kto môže, nech sa usiluje sa transportom vyhnúť.” Vtedy si začali michalovskí Židia zháňať krstné listy a falošné doklady.

Hildina rodina aj strýko dostali ministerskú výnimku pre lekárov, zubárov a ďalšie „hospodársky potrebné” povolania. Takto dokázali prežiť až do jari 1944, keď sa na základe nariadenia ministerstva vnútra museli všetci Židia bez ohľadu na ich dovtedajší status vysťahovať zo Šarišsko-zemplínskej župy.

Bol to dôsledok zmenenej situácie v Maďarsku, ktoré bolo v marci obsadené Nemcami, ako aj približujúceho sa frontu.

S otcom. Foto – archív H. S.

Zima 1944 v úkryte v horách

Hildino príbuzenstvo sa snažilo naložiť na vozy čo najväčšiu časť vybavenia zubnej ordinácie, avšak moderné elektrické kreslo museli v Michalovciach nechať. Spolu s nimi sa sťahovala aj rodina matkinej sestry – Steinovci. Strýko bol najznámejším zlatníkom v Michalovciach.

V apríli sa vydali smerom na západ. „Na voz s koňmi sa všetko naložilo. Nikto nevedel, kam putujeme.”

Rodina sa ocitla v Čiernom Balogu, pani Hilda dodnes netuší prečo. „Tam boli úžasní ľudia, ako nás prijali, bolo to naozaj neuveriteľné,” spomína.

Nastúpila do miestnej školy, kde ju vrelo prijali. Dodnes má v pamäti otčenáš, ktorý ju naučil pán farár, aby sa mohla na začiatku vyučovania pomodliť s ostatnými deťmi a cítila sa byť jednou z nich. „Otec so strýkom pracovali, dedina bola nadšená, že majú zubára. Každý si nechal opraviť zuby.”

Avšak netrvalo dlho a po potlačení Slovenského národného povstania v októbri 1944 sa situácia opäť zmenila. Starosta obce ich presviedčal, aby zostali.

„Tú vetu si pamätám: My sem Nemcov nepustíme.“

Rodina však neverila, že sa miestnym Nemcov podarí zastaviť, a rozhodla sa schovať v horách nad Osrblím. „Dnes je Osrblie známe, ale vtedy sme o ňom nepočuli, taká dedinka pod horami.”

Rodina sa rozdelila a niektorí príbuzní zostali v dedine, kde ich ukryli: manželka strýka zlatníka s dcérami, ktoré si mohli dovoliť včas zadovážiť drahé falošné papiere, a manželka strýka zubára s malým chlapčekom, ktorý by tuhú zimu inak neprežil.

Ostatní zbalili to najnutnejšie a pustili sa do stavania bunkra v kopcoch nad dedinou. Objavili ich však muži, ktorí sa vydávali za partizánov, ale v skutočnosti chodili po kopcoch a rabovali. Aj keď im neublížili, úkryt už nebol bezpečný.

V Osrblí našli pána, ktorý im bol za peniaze ochotný pomôcť postaviť ďalší bunker, aby v ňom mohli všetci prežiť tuhú zimu. Z dediny im doniesli aj piecku. Začiatkom decembra ich úkryt objavili partizáni. Tí mali síce potraviny, ale nemali nikoho, kto by im navaril. Hildina mama bola výborná kuchárka.

„Pamätám si, že mama im robila parené buchty a oni boli nadšení,” usmieva sa pri spomienkach. „Zdalo sa, že to je naša výhra, že nebudeme hladovať. Malo to takú priateľskú atmosféru.”

Zázrak však netrval dlho. Nemci partizánov objavili, väčšinu z nich postrieľali a vyšliapané stopy v snehu ich doviedli až k bunkru.

„Neboli by náš bunker objavili, lebo bol výborne vymyslený. Bol to zárez v kopci, v decembri 1944 bolo strašne veľa snehu, všetko bolo zapadané.”

Nemci začali pred bunkrom strieľať do vzduchu. Rodina kričala, aby prestali, že nie sú partizáni. „Potom niekto rozhodol, že by bolo dobré otvoriť dvere a mňa vystrčiť von, aby videli, že sme civili.”

Nemci, samozrejme, vedeli, že Židia sa schovávajú. Naozaj prestali strieľať a oznámili im, že ich budú eskortovať do väznice v Banskej Bystrici a tam sa dozvedia, čo ďalej. Aj k tejto situácii, hoci boli vystrašení na smrť, sa Hilde viaže pozitívna spomienka. Dodnes si pamätá vetu jedného z vojakov: „Nebojte sa, wir sind nicht Deutsche, wir sind Österreicher.“

Vtedy bolo jasné, že z východu sa blížia sovietske vojská, a Rakúšania sa zrejme chceli od Nemcov dištancovať. Nikto si v tom strachu nevšimol, že Hilda nemá obuté topánky, z bunkra ju vystrčili len v ponožkách. Zbadal to až mladý rakúsky vojak. Zobral Hildu na plecia a odniesol ju až do dediny. „Ten človek bol nekonečne slušný.”

V dedine sa postaral o to, aby jej dedinčania darovali baganče. Postupne ich na saniach a na vozoch presúvali z dediny do dediny smerom do Banskej Bystrice.

Jedného večera, keď už nemohli pokračovať v ceste, dali celú rodinu do miestnej telocvične a nechali ju do rána bez dozoru. Bez problémov mohli ujsť, ale kam? A ku komu? Dozvedeli sa o nich aj dedinčania. Bezdetná rodina mäsiara prehovárala Hildiných rodičov, aby nechali dievča u nich.

„Keď rodičia prežijú, tak vedia, kde a u koho som, a vrátia ma. A keď nie – vedelo sa, že sa v Kremničke strieľalo – tak ma s láskou vychovajú,” opisuje situáciu pamätníčka.

Vojaci si len plnili svoje rozkazy, správali sa slušne a pravdepodobne by to bolo možné uskutočniť. Ale rodičia sa rozhodli, že Hildu vezmú so sebou.

Po potlačení SNP a po dobytí Banskej Bystrice 27. októbra 1944 začali nemecké okupačné sily zhromažďovať v banskobystrickej väznici partizánov, podporovateľov Povstania a Židov. Väznica bola čoskoro preplnená a nemecké velenie spolu s predstaviteľmi slovenskej vlády a Hlinkovej gardy rozkázalo postupnú likvidáciu väzňov.

Od 5. novembra 1944 do 17. marca 1945 prebehlo južne od obce Kremnička, kde sa nachádzali protitankové zákopy vybudované partizánmi, tajne niekoľko masakrov. V šiestich masových hroboch sa neskôr našlo 747 tiel.

Hilda na bále v roku 1950. Foto – archív H. S.

Záchrana presne v hodine dvanástej

Do Banskej Bystrice dorazili v zlom stave – špinaví a vyhladovaní. Auto ich doviezlo pred radnicu, kde bola väznica, práve keď na veži bilo 12 hodín. „To si pamätám aj ako dieťa. Bola to kľúčová vec.“

Presne na poludnie chodievali totiž úradníci domov na obed. Z radnice vyšiel mešťanosta, právnik Dr. Kabina. Ako išiel dolu schodmi, spoznal Hildinho strýka, známeho zlatníka z Michaloviec, odkiaľ aj sám pochádzal. Spýtal sa ich, ako sa sem dostali. Keď mu pán Stein povedal, že ich chytili a eskortovali až do Banskej Bystrice, odpovedal im: „Pán Stein, ale vás zastrelia.“

Poslal ich do budovy radnice, aby povedali úradníkovi, že na neho majú čakať, kým sa vráti z obeda. Potom ich umiestnil vo väznici ako všetkých ostatných partizánov a Židov, ktorých privážali.

Ostatní väzni sa nezdržali dlhšie ako niekoľko dní. Následne ich odviedli na výsluch, odviezli do Kremničky a zastrelili. „Z výsluchu sa do väznice nikto nevrátil. My sme tam však boli týždeň, dva, sem-tam nám museli doniesť nejaké jedlo.“

Dr. Kabina ich síce posadil do väzenia, ale nikdy ich nedal na zoznam väzňov. Jedného dňa prišli na kontrolu nemecký vojak a gardista. Pri nahliadnutí do ich cely sa čudovali, čo tam robí dieťa. Odvtedy sa Hilda vždy, keď sa blížila prehliadka, schovala pod pričňu. „To sú veci medzi životom a smrťou, to bolo 100 a 1 vec, ktoré keby dopadli inak, tak sme dávno v Kremničke v jame.“ Pomáhal aj väzenský dozorca, ktorý začal nosiť Hilde mlieko.

Vo väznici prežili až do oslobodenia Banskej Bystrice 25. marca 1945. Ich celu otvoril ruský vojak a Hilda si dodnes pamätá na jeho slová: „Vy svabodny.“

Nikto sa však nemohol ani pohnúť. Posledné dni už nedostávali stravu, ležali vyčerpaní a vychudnutí na pričniach. Strýko ochorel na škvrnitý týfus, oslobodenie prišlo preňho v poslednej chvíli.

Vojakovi bolo jasné, že potrebujú pomoc. Odviezli ich do bytu, ktorý mali vojaci prispôsobený na ošetrovňu, a ruský lekár sa ujal Hildinho strýka. Dostali najesť, konečne sa zbavili špinavých a zavšivavených handier a mohli sa po troch mesiacoch umyť.

Otec sa okamžite vydal do Prešova, aby sa stretol s rodičmi a súrodencami. Nikto z nich sa však nevrátil. „Bože, to bol pre otca hrozný šok,“ spomína pamätníčka.

Otec ešte mesiace tak kričal zo sna, že sa Hilda triasla od strachu. Do konca života sa nezmieril s tým, že jeho rodina, ktorá tak držala spolu, celá zahynula. Deportovali ich poslednými transportmi v novembri 1944, dovtedy mali ako lekári výnimky.

Dokázal sa vyrovnať so stratou svojich rodičov, aj keď neboli takí starí. Ale nikdy nepochopil, ako bolo možné, že zahynuli jeho mladí, zdraví a vyšportovaní súrodenci.

Z maminej strany zahynulo niekoľko sestier. Jedna z nich odložila svojho chlapčeka u rodiny v jednej dedine, ale nevedelo sa, u koho. Súrodenci sa ho po vojne snažili vypátrať, ale nikto nič nevedel a nikdy ho nenašli.

S rodičmi v Karlových Varoch v auguste 1952. Foto – archív H. S.

Nové začiatky v Prešove

Hilda s rodičmi sa usadili v Prešove. Po vojne bolo potrebné pre ňu vybaviť doklady, lenže nemala z Izraela rodný list. Matrikárka odmietala zapísať meno Tehila, keďže v slovenskom kalendári toto meno neexistovalo a Hilda nemala žiadny doklad. Ponúkla im Matilda, Otília alebo Hilda. „Bez toho, aby sa ma otec opýtal, oni dvaja sa dohodli, že Hilda. Ako 10-ročná som bola Hilda, ale v rodine ma naďalej volali Tilka.“

Po vojne otec odišiel na rok do Bratislavy, aby dokončil vtedy umožnené skrátené štúdium stomatológie. Hilda s matkou to nemali v Prešove ľahké, keďže aj to málo peňazí potreboval otec v Bratislave: „Vtedy sme nemali za čo jesť.“ Preživším pomáhala židovská náboženská obec a medzinárodné organizácie.

Hilda mala 10 rokov a jej základné vzdelanie bolo veľmi slabé. Otec však trval na tom, aby pokračovala na osemročnom gymnáziu. Od mája do septembra chodila na privátne doučovanie k otcovej známej a prijímacie skúšky, ktoré sa v roku 1945 konali v septembri, úspešne absolvovala.

Bola členkou Hašomer Hacair, mládežníckej organizácie, ktorá pripravovala deti a mladých ľudí na vysťahovanie do Izraela. Hilda sa pre túto myšlienku nadchla a bola pripravená odísť bez rodičov. Otec s tým však nesúhlasil: „Pôjdeš, ale najprv vyštuduješ. Nechcem, aby si išla do kibucu zbierať pomaranče. To sme my už skúsili.“

Od roku 1949 však už komunistický režim vysťahovanie nepovoľoval.

Koncom roku 1952 počas vykonštruovaných procesov proti tzv. sprisahaniu židovských lekárov v Sovietskom zväze, ktorí boli označovaní ako sionisti, ako aj počas následných procesov s Rudolfom Slánským a ďalšími desiatimi obžalovanými židovského pôvodu, mal otec veľké obavy.

„Bol to dosť veľký šok. Fakticky boli moji rodičia sionisti. To bol veľmi zlý kádrový profil. Otec sa strašne bál. Ešte sa nespamätal zo straty svojej kompletnej rodiny.“

Hilda s manželom. Foto – archív H. S.

Hilda bola výbornou žiačkou a v roku 1953 zmaturovala s vyznamenaním. Prihlásila sa na štúdium medicíny v Košiciach, no neprijali ju. O štúdium medicíny mala veľký záujem. „Isteže mi neprospelo, že som sa volala Steinbergerová a že som sa narodila v Tel Avive. To bola veľmi zlá vizitka.“

V tomto období rodina z opatrnosti prestala navštevovať synagógu, kam chodievali na veľké sviatky, a aj židovský život v Prešove postupne upadal.

Rok strávila ako zdravotná sestra na poliklinike, kde pracoval otec. Ten so svojimi priateľmi rozmýšľal, ako zabezpečiť, aby Hildu na medicínu na druhýkrát prijali. Jeden z nich navrhol relatívne neznámu Lekársku fakultu v Olomouci. Hilde tam dokonca uznali prijímacie skúšky z Košíc a prijali ju.

„Bolo tam veľmi priateľské ovzdušie. Vôbec som sa tam necítila cudzia.“ Spomína si na všeobecne obľúbenú pracovníčku na študijnom oddelení, ktorá jej v indexe napísala ako miesto narodenia Telgárt. Keď za ňou Hilda prišla s tým, že to nesedí, odpovedala jej: „Já vím, ale takhle to bude lepší.“

Po dvoch rokoch chcela pokračovať v pediatrii, ktorú nebolo možné študovať v Olomouci. Na výber bolo Brno alebo Praha. Dodnes si pamätá otcove slová: „Karlova univerzita je Karlova univerzita.“

Praha a jej kultúrny život Hilde učarovali. Študoval tu aj jej priateľ z gymnázia, čo bolo tiež jedným z dôvodov, prečo sa sem chcela dostať. Štúdium ukončila s červeným diplomom.

V poslednom ročníku sa vydala za svoju študentskú lásku na pražskej Staromestskej radnici. Rodičia neboli nadšení. „Bojovalo sa na obidvoch stranách. Manželovi rodičia boli katolíci,“ hovorí. Mladí si však presadili svoje a po čase si všetci dobre rozumeli.

Hilda dostala v roku 1960 tzv. umiestnenku do Trebišova napriek tomu, že manžela vyslal jeho pražský zamestnávateľ Kovoprojekt do Bratislavy zakladať slovenskú pobočku podniku. Podarilo sa jej vybaviť presunutie do bratislavského okresu a po náhodnom stretnutí priateľky z Prešova dostala cez jej známosti miesto na detskej klinike v Bratislave.

V roku 1964 sa im narodila dcéra. Prvé tri roky sa o ňu doma starala staršia pani, ale keď začala navštevovať škôlku, musela Hilda pre manželove zdravotné problémy zmeniť zamestnanie. Keďže sa musela postarať o dcéru, nemohla už mať nočné služby. Na klinike pracovala 10 rokov a bola veľmi spokojná. Prešla do výskumu a neskôr absolvovala atestácie z telovýchovného lekárstva.

Po auguste 1968 Hildin otec zvažoval emigráciu do Nemecka, aj sama Hilda bola odchodu z Československa naklonená. Ale Hildina matka už mala sťahovania a začínania od nuly dosť, ani z Palestíny sa nechcela vrátiť do Československa. Aj Hildin muž chcel ostať. Ako člen KSČ mal možnosti pracovného postupu a bol so svojím životom spokojný. Nakoniec nikto neemigroval.

November 1989 prežívali s manželom veľmi intenzívne a pravidelne chodievali na demonštrácie na Námestí SNP v Bratislave. „Manžel mal však obavy: Čo keď to neprejde? Niekto nás tu nafilmuje, uvidí, môžeme mať z toho nepríjemnosti. Ja som si hovorila: No však čo?“ spomína.

Celý život jej robila radosť dcéra, ktorá bola od detstva technicky výnimočne nadaná a absolvovala elektrotechnickú fakultu s červeným diplomom. Časť svojej kandidátskej dizertačnej práce vykonávala na Technickej univerzite vo Viedni, kde ostala pôsobiť natrvalo.

Po odchode do dôchodku pracovala pani Hilda štyri roky na sociálnom oddelení židovskej náboženskej obce a našla si cestu do židovskej komunity, aj keď nie je nábožensky založená.

Nakoniec prišlo na otcove slová: „Židovstvo je ako vlak, z ktorého sa nedá vystúpiť.“

A pani Hilda dodáva: „Treba si zachovať vieru. Nemusí to byť viera v boha. Ale v ľudskosť, priateľskosť, ústretovosť, to sú hodnoty.“

Venujte 2 % z daní Post Bellum

Počas minulých režimov bolo neprávom odvedených alebo odsúdených desaťtisíce občanov našej krajiny. Predstavujeme ich príbehy, aby sa minulosť viac neopakovala.

Pomôžte nám.

Údaje potrebné pre asignáciu dane:

Post Bellum SK

Klincová 35

821 08 Bratislava

IČO: 42218012 IBAN: SK12 0200 0000 0029 3529 9756

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie