Denník N

Videli sme predobraz Európy, ktorú ovládla toxická špirála disciplíny, nedôvery a moci

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Štáty únie si čoraz menej dôverujú, čiže potrebujú čoraz prísnejšie pravidlá, ktoré musia čoraz tvrdšie vynucovať.

Autor je výskumným pracovníkom Ústavu medzinárodných vzťahov v Prahe

 

Niečo sa zlomilo. Pozorujúc grécku krízu, človek ľahko podľahne pocitu, že sme sa ocitli v časovej slučke. Znovu sme sledovali tikajúce hodiny, vo vzduchu opäť visela hrozba rozpadu eurozóny.

Nanovo sa rozhorela zacyklená debata o nezodpovedných Grékoch a rigidných Nemcoch, o škrtoch a hospodárskom raste, o dlhu a demokracii. Rozhádaní premiéri vymysleli ďalšie polovičaté a amorálne riešenie a nám po ňom zostala dobre známa pachuť, predtucha, že o pár mesiacov sa všetko zopakuje.

Ale niečo sa minulý týždeň zlomilo: nie v riešení gréckeho problému, ale v povahe európskeho projektu. Európa stratila nevinnosť. Brutalita, s akou veritelia prinútili Atény akceptovať podmienky 86-miliardového záchranného programu – pod hrozbou fatálneho ekonomického kolapsu a núteného odchodu z eurozóny – nemá v dejinách Európskej únie obdoby.

To samozrejme nemá ani samovražedný amaterizmus gréckej vlády. Ale ani detinské správanie premiéra Alexisa Tsiprasa, ani diskutabilná racionalita nového záchranného programu, neboli v minulotýždňovej dráme tou hlavnou dejovou líniou.

Bola ňou obnažená číra logika moci, ktorú musela eurozóna proti Tsiprasovi použiť, aby uchránila pravidlá spoločnej meny proti vzbure radikálnej ľavice. Zmysel európskej integrácie a zdroj jej morálnej sily tkvel práve v skrotení mocenského princípu v európskej politike.

Európania si vybudovali zložitú šktruktúru zdieľanej suverenity, spoločných pravidiel a technokratických inštitúcií, aby v nich rozriedili svoje mocenské inštinkty, národné záujmy a ideologické konflikty. A tieto pravidlá sa minulý týždeň prevtelili v nástroj moci. Ba čo viac, ich obrana sa stala jej účelom. Z osvietených technokratov sú jakobíni. Aby európski lídri zachovali celistvosť a status quo integrácie, museli obetovať jej dušu.

Znásilnená grécka demokracia?

V tejto súvislosti sa najviac hovorí o znásilnenej gréckej demokracii. Z krajiny zostal ekonomický „protektorát“, ako to pomenoval Robert Fico, sám jeden z protektorov. Faktom je, že Syriza zavádza presne tie opatrenia, ktoré Gréci pred dvoma týždňami odmietli v referende (a vo voľbách šesť mesiacov predtým). No téza o prevrate je intelektuálnou skratkou. Oklieštenie suverenity v daňovej či hospodárskej politike je osudom väčšiny štátov v bankrote. Akurát v kontexte Západu na to nie sme zvyknutí.

Ani v praxi európskej demo­kracie nenastala žiadna prevratná zmena. Samozrejme, pohľad na poslancov Syrizy, ako schvaľujú škrty a vyššie dane, je obzvlášť drastickým obrazom odcudzenia voličov od konkrétnych rozhodnutí. No je to realita postdemokracie vo všetkých štátoch eurózony.

Ako vraví politológ Colin Crouch, európski občania „majú hlas, no nemajú na výber“. Koniec koncov, koľko voličov hlasovalo za Smer preto, aby (v súlade s fiškálnym kompaktom) vyrovnával rozpočet?

Napriek tomu všetkému zostane minulý týždeň pre Európu traumou, bez ohľadu na to, či pôžička Grékom pomôže, alebo ich uvrhne do večného očistca. Aktom hrubej moci sa v EÚ rozlomila krehká rovnováha medzi disciplínou a dôverou, ten jemný mechanizmus, bez ktorého nefungujú žiadne pravidlá, a teda ani žiadne sociálne vzťahy.

Prípad Grécka je toho extrémnym prejavom, a zároveň logickým vyústením: štáty únie si čoraz menej dôverujú, čiže potrebujú čoraz prísnejšie pravidlá, ktoré musia čoraz tvrdšie vynucovať – a výsledkom je ešte silnejší pocit nedôvery.

Keďže lídri eurozóny stratili dôveru v Tsiprasa, do záverov Rady vpísali konkrétne čísla, lehoty, ešte aj detaily liberalizácie gréckeho pekárstva. Podobne vznikol tlak na na redistribučné imigračné kvóty: nikto neveril Slovákom alebo Čechom, že pomôžu dobrovoľne. Vlády eurozóny si navzájom nedôverujú, že udržia pod kontrolou verejné financie, a preto zaviedli podrobný monitoring rozpočtov a poloautomatické sankcie.

Strata dôvery

V kontexte demokratického štátu je dialektika disciplíny a dôvery prirodzená. Dôvera je podložená pocitom súnáležitosti k politickému či etnickému národu. Dodržujeme zákony, lebo inštinktívne dôverujeme našim spoluobčanom, že ich dodržia tiež, platíme dane, lebo dôverujeme štátu, že ich použije na verejné blaho.

Únia nemá démos, ktorý by zakladal apriórnu dôveru, a zároveň je príliš rôznorodá – makroekonomicky, politicky, či kultúrne – aby ju šlo úplne zošnurovať fixnými pravidlami, nehovoriac o tom, že na rozdiel od štátu jej chýba legitimita a nástroje, aby vymohla disciplínu. Postupne sa EÚ dopracovala k istej rovnováhe: medzi štátmi nikdy nepanovala absolútna dôvera, no zároveň sa neuplatňovala absolútna disciplína.

V bruselskom žargóne sa tomu hovorí „konštruktívna neurčitosť“. Rozhodnutia a legislatívne akty sú formulované náročky vágne, ponechávajúc široký priestor pre interpretáciu. Paradoxne, práve politická ohybnosť pravidiel (všetky tie výnimky, opt-outy či odpustené pokuty) bola tým olejom, bez ktorého by sa motor integrácie už dávno zasekol.

Tento stav predpokladal a upevňoval pocit vzájomnej dôvery: štáty sem-tam obchádzali pravidlá, lebo verili, že v zásadných otázkach túto možnosť nikto nezneužije. Stvorili ekosystém permanentného kompromisu, ktorý nebol vynútený či samoučelný, ale naopak, bol naplnený (a podmienený) spoločnou politickou víziou, eschatológiou zjednotenej Európy, ktorá svojím civilizačným významom presahovala samotné pravidlá.

Ekonomická kríza túto rovnováhu vychýlila. Pod tlakom finančných trhov eurozóna pristúpila k užšej integrácií v rozpočtovej politike, vytvorila euroval a postavila základ bankovej únie. Lenže úmerne s tým, ako sa sprísňovali pravidlá a vynucovala sa fiškálna disciplína, silnel pocit vzájomnej nedôvery a odcudzenia – predovšetkým medzi štátmi severu a juhu – živený nacionalistami a populistami na oboch stranách.

Logika moci

Dialektiku disciplíny a dôvery nahradila logika moci. Rozhodovanie sa presunulo na medzivládnu úroveň, do rúk premiérov a ministrov, obchádzajúc pritom klasickú európsku technokraciu, zosobnenú v nudných úradníkoch Európskej komisie.

Nové pravidlá nie sú produktom neutrálnej či osvietenej byrokracie, dbajúcej na dobro všetkých Európanov a požívajúcej dôveru všetkých vlád. Naopak, zrkadlí sa v nich mocenská asymetria medzi veriteľmi a dlžníkmi, medzi Nemeckom a zvyškom eurozóny – a naposledy medzi Gréckom a zvyškom eurózóny.

Udalosti minulého týždňa boli predobrazom Európy, ktorú ovládla toxická špirála disciplíny, nedôvery a moci. Ostáva veriť, že Angela Merkelová, architektka nového európskeho poriadku, vie, čo robí. Nepochybne je odhodlaná urobiť všetko, aby udržala eurozónu pokope. Jej plán predpokladá nasledujúcu sekvenciu: prvým krokom je vynútenie rozpočtových pravidiel a štrukturálnych reforiem aj pomocou mocenského nátlaku, ak to bude nutné. Ekonomické ozdravenie obnoví dôveru, a otvorí cestu k mýtickej „politickej únii“.

Nemecký ideál

Nemecký plán má samozrejme plno úskalí. Prvým je známa makroekonomická dilema: je vôbec možné dosiahnuť hospodársky rast tým, že celá eurozóna – tento heterogénny a relatívne uzavretný ekonomický blok – prijme nemecký ideál úsporného vládnutia, konkurencieschopnosti a obchodných prebytkov? Kto bude potom mínať a dovážať?

Druhým úskalím je nepredvídateľnosť rozjatrenej európskej politiky: je vôbec možné obnoviť pretrhnuté puto dôvery vynucovaním disciplíny? Nevyvolá to vášnivú (sčasti legitímnu) protireakciu? Nespojí to euroskeptikov, nacionalistov a ľavicových radikálov v revolučnom boji proti systému?

No je reálne, že sa to Nemecku a podobne zmýšľajúcim vládam časom podarí: zlomia odpor radikálov, navrátia hospodársky rast a tlačení ekonomickou racionalitou nakročia k fiškálnej a politickej únii s konzistentnejšími pravidlami, lepším mechanizmom vzájomnej kontroly a sankciami, a možno aj pevnejšou demokratickou legitimitou.

A je reálne, že vytvoria fungujúcu a stabilnú štruktúru. No už to bude iná Európa. Romantický sen o večne nedokončenom projekte nahradí dokonalý systém pravidiel.

Už to nebude Európa veľkorysých a často nepraktických vízií – a mimochodom, rozširovanie o postkomunistické štáty bolo pôvodne jednou z nich – so všetkými slabosťami, paradoxami a postmoderným chaosom, ktoré k tomu patrili. Raz na ňu možno budeme spomínať s nostalgiou.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie