Meno na zozname

Koncom marca už epidémia koronavírusu zasiahla aj Spojené štáty, prezident Trump prestal hlásať, že v apríli s príchodom teplejšieho počasia by sa všetko mohlo skončiť. V tom čase padlo chorobe COVID-19 za obeť vyše 3-tisíc obyvateľov, teda viac, ako zahynulo po útoku na dvojičky v septembri 2001. Kongres schválil a Trump podpísal prvý zákon na podporu ekonomiky zasiahnutej epidémiou.

Aj na to sa zamerala známa relácia televízie CBS 60 Minutes prinášajúca rozhovory s ľuďmi, ktorí stratili prácu. Úrady boli zavalené pribúdajúcimi žiadosťami o podporu v nezamestnanosti, telefónne linky boli preťažené, nielen zdravotníctvo, ale ani sociálny systém nebol pripravený na taký nápor. Mnohí majitelia museli pozatvárať reštaurácie, bistrá či bary, ktoré roky budovali a zveľaďovali. Drobné firmy a prevádzky hľadali novú výrobnú náplň. Začalo to pripomínať časy Veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch minulého storočia.

Druhá časť programu CBS sa venovala úplne inej téme, ale moderátori ju citlivo prepojili s prvou polhodinou. Ponúkli divákom rozprávanie o dobe, keď svet zachvátila ešte strašnejšia katastrofa – druhá svetová vojna. Boli to príbehy vzdoru a zápasu o holú existenciu. Relácia ukázala, ako tí, ktorí sa zachránili, dostali možnosť odpovedať na otázky o svojich osudoch akoby „naživo“: „Umelá inteligencia umožňuje zhovárať sa s tými, čo prežili holokaust, aj po ich smrti.“

Zo študenta ješivy partizán

A presne vtedy som sa dozvedel, že nás opustil človek spätý s oboma témami i so Slovenskom. Na koronavírus zomrel v New Yorku bratislavský rodák Romi Cohn. Ešte dva mesiace predtým ako rabín v americkom kongrese predniesol modlitbu pri príležitosti Medzinárodného dňa pamiatky obetí holokaustu a oslobodenia koncentračného tábora v Auschwitzi.

V roku 1942 Avrohomovi Hakohenovi Cohnovi, ako sa vtedy trinásťročný chlapec volal, rodičia zariadili, aby mohol ilegálne prejsť cez hranicu a nadviazať kontakty s maďarskými príbuznými. Vieme, čo nás čaká, povedala mu mama, naša rodina nemá nádej, všetci zomrieme. Ale aspoň jeden z nás musí prežiť, aby mohol predniesť kadiš za ostatných. Keď sa aj v Maďarsku po nemeckej okupácii začali transporty, rovnako tajne sa vrátil. Na Slovensku ešte stihol zložiť záverečné skúšky v chýrnej rabínskej nitrianskej ješive, ktorá existovala aj po deportáciách. Mal šťastie: keďže sa začalo Povstanie, na druhý deň po jeho odchode vtrhli do Nitry nacisti, ktorí mesto od Židov „očistili“. V Bratislave sa musel skrývať, nadviazal kontakty s ľuďmi z odboja, od rodinných priateľov získal peniaze na záchranu vyše päťdesiatich židovských rodín, mnohým zaobstaral falošné doklady. Gestapo už o ňom vedelo, slučka okolo krku sa mu sťahovala,