Denník N

Repatriačné strasti či dobrodružstvá – o návrate z Južnej Afriky v čase covidu

Foto - tasr/ap
Foto – tasr/ap

E-karanténna aplikácia ma denne kontroluje aspoň päťkrát, v živote som sa toľko nefotil.

Autor je filozof, publicista a bývalý politik

Cez príklad tvrdých opatrení prijatých v Južnej Afrike proti šíreniu covidu som sa naposledy zastal tvrdohlavého Matoviča. To preto, že základná logika postupu proti pandémii sa neriadi tým, v akom stave sa nachádzame, ale tým, v akom by sme sa mohli ocitnúť, keby sme opatrenia neprijali. V Južnej Afrike sa podarilo „narovnať krivku“, ale vzhľadom na veľkosť krajiny a 60 miliónov obyvateľov sa objavili „nerovnosti“. Pandémia má „hotspoty“, teda lokalizované miesta, kde sa šírenie nezastavilo.

Keďže obnovenie domácich aj zámorských letov je v nedohľadne, a aj keď južný cíp Afriky a predovšetkým Kapsko pokladám za kus svojho tvorivého domova, rozhodol som sa požiadať naše veľvyslanectvo o repatriáciu. Niekedy začiatkom mája.

Pani veľvyslankyňa Monika Tomašovičová mi vyšla v ústrety, spojila ma s naším konzulom a ten ma dal hneď na centrálny zoznam občanov Európskej únie čakajúcich ako ja na príležitosť spojiť sa so svojimi rodinami doma.

Prvý pokus s Qatar Airways nám nevyšiel, lebo vraj dva plánované lety nebolo katarské zastupiteľstvo schopné zvládnuť, a tak ich zrušili. A tak sa po čase objavila talianska iniciatíva, ktorá dokonca jeden let organizovala priamo z Kapského Mesta a ten druhý z Johannesburgu. Nuž na ten z Kapského Mesta, kde som býval, som sa nedostal, vraj ho kompletne obsadili Taliani. Ale na ten druhý z Johannesburgu do Ríma áno, zaradili ma!

Dobrodružstvo sa začalo. Ale ako sa dostať z Kapského Mesta do Johannesburgu, keď sú domáce lety zrušené, vzdialenosť je tak poldruha tisíc kilometra cez tri provincie: cez hranice, ktoré je zákaz prechádzať? Tak na toto si sám autom netrúfam. Nie pre vzdialenosť, ale pre nespočetné nástrahy cesty v čase covidu. (Normálne a bežne robím výpravy po polopúšťach, horách, malých kráľovstvách ako napríklad Lesotho alebo Svazijsko aj do okruhu piatich a viac tisíc kilometrov.) A pre istotu nezmeškať lietadlo. Našiel som si ochotného šoféra a pani veľvyslankyňa mi vystavila laissez-passer (terminológia stále udržujúca francúzsku diplomatickú tradíciu), teda povolenie na prekročenie provinčných hraníc. A nielen mne, ale aj šoférovi.

A tak sme sa vydali na cestu, dvojdňovú, lebo jazdiť sa môže len medzi 5. hodinou rannou do večera do 20.00. Našli sme si v Bloemfonteine, v meste, v ktorom sídli slávny a rešpektovaný ústavný súd krajiny, malý penzión na prespanie. A nebolo mi všetko jedno, lebo teplota už večer klesla na tri stupne pod nulou – a v Afrike nie je veru zvykom kúriť. Ale spal som dobre, okrem pyžama aj v teplákoch a svetri – len aby som nenachladol, lebo čo len najmenší náznak hrdlo-nosných problémov by ma z repatriačnej cesty vyradil.

Zaujímavé boli raňajky, pred nami (ja a šofér) raňajkovala rodinka štyroch evidentne moslimov, po nich sme však museli čakať: vymenili prestieranie, dezinfikovali stôl a stoličky a po pol hodine sme boli obslúžení my.

V Johannesburgu som si na odporúčanie talianskych organizátorov rezervoval hotel Nicol v blízkosti Italian Club. Samozrejme, hotel je v režime obmedzených služieb, takže večera aj raňajky prišli ako donáška na izbu, hygienicky zabalené vo fóliách, podané v rukaviciach, ktoré neodmysliteľne patrili k servisu v celom hoteli.

Taliansky klub, skutočne tri minúty cesty, bol veľký, predovšetkým športový areál, oddychová zóna pre Talianov všetkého druhu, ktorí si našli zamestnanie či biznis v Južnej Afrike. Ale Taliani sú Taliani. Od príchodu do klubu sme síce mali k dispozícii životom pulzujúcu reštauráciu, parkový areál, trávičku na poležanie (pod africkým, aj keď májovým, ale teplým slnkom, pohoda…), lenže dozvedieť sa niečo o našom odchode a lete bolo nemožné, ba ani zvyčajné klebety som nevedel dešifrovať, veď o taliančinu som sa nikdy nepokúšal.

No proste na letisko sme autobusmi vyštartovali o tri hodiny neskôr, aj sme odleteli s trojhodinovým meškaním. Namiesto plánovaného načerpania paliva v Kamerune sme pristáli v nigérijskom Lagose – a dráma sa začala. Síce sme po nejakých dvoch hodinách palivo doplnili, ale povolenie na odlet sme nedostali. Všetci začali byť nervózni, veď bolo jasné, že všetky zabukované spoje z Ríma zmeškáme. Podujal som sa vypátrať, čo sa deje, lebo kapitán mlčal ako ryba: nuž tak vraj naša spoločnosť, ktorou sme leteli, má nedobrý zvyk neplatiť, a tak miestne letisko žiadalo zaplatiť za palivo a poslať o tom aj výpis z účtu. (Presne ako som to musel urobiť ja, keď som si kupoval letenku.)

Všetko sa podarilo, iba na letisko v Ríme sme neprišli o siedmej ráno, ale večer. Plánovaný let do Viedne som teda zmeškal a na letisku v tom čase už nebolo možné si nijaký nový let zabezpečiť. Letecká spoločnosť nám síce dala hotel, ale mimo letiska (čo je porušenie nariadenia, že sa môžete zdržovať len v tranzitnom pásme). Dobre, tak sme to prijali, hotel bol fajn, aj som sa vyspal – ale predtým som si prezieravo presne o polnoci kúpil online letenku do Viedne cez Frankfurt. A dobre som urobil, lebo bez letenky by ma policajti naspäť na rímske letisko vôbec nepustili. Skončil by som niekde v talianskej štátnej karanténe.

Aj keď musím povedať, že sa talianski policajti napriek administratívnej náročnosti celého procesu správali veľmi ústretovo. O 17.00 som sa teda išiel začekovať na let do Viedne cez Frankfurt – a neuveríte, pani za pultom si telefonicky overovala, či mám povolený prechod z Viedne do Bratislavy, trvalo jej to skoro 30 minút – a na moje šťastie, usmiala sa, áno, môžete letieť.

A tak som večer bol vo Frankfurte, lenže let do Viedne som mal až ráno – bolo to naozaj humorné či depresívne, keď si predstavím časté lety, ktoré som absolvoval ako europoslanec cez Frankfurt, v jednej hodine ich boli desiatky, počas dňa stovky – a teraz, v čase covidu, som na tabuli zaznamenal všeho všudy šesť letov!

Vo sne mi nenapadlo, že hotely, teda jeden, ktorý sa nachádzal v tranzitnej zóne, bude beznádejne obsadený. Policajt – aj nemeckí boli veľmi milí a ústretoví – mi vraví, ja vás pustím aj von, ale ráno tu ja nebudem a iný policajt vás už nemusí do tranzitnej zóny pustiť… A tak som teda strávil noc na lavičke: ale nebola mi ani zima, lebo ešte z traumatického zážitku mrazov v africkom Bloemfonteine som si nechal pod gaťami aj košeľou tepláky, a tak som napokon ani nenachladol.

Okolo šiestej ráno som sa vybral na gate a o chvíľu počujem veselú vravu za rohom a po slovensky. Nakuknem – a skupina rozjarených chlapov pri malých pivách roztáča rannú zábavu. Chlapci, a neviete, či chodia zo Schwechatu taxíky aspoň po Berg? To veru nevieme, ale máme jedno voľné miesto v našom taxíku a tak vás, pán minister, zoberieme. Nuž vďaka, s úľavou som vydýchol a objednal ešte jednu rundu malých pív – a už sme aj nastupovali do lietadla.

Schwechat, taxík a za chvíľu hranica v Bergu, lialo ako z krhly, zima bola, dcéra Adriana ma už čakala, aj keď som ju v rúšku vôbec nespoznal. Museli sme stáť na daždi, eKaranténa fungovala veľmi pomaly a chaoticky, ale moji chlapi, tunelári (tí praví, nie tí s účtami v daňových rajoch), ktorí sa vracali z Nórska, ma postrčili dopredu – a tak som bol o chvíľu doma. (Vďaka, chlapci, vďaka vám som neochorel.)

A tak som už pár dní doma, e-karanténna aplikácia ma denne kontroluje aspoň päťkrát, v živote som sa toľko nefotil, už robím aj grimasy, ale aplikácia ma napomína, aby som to bral vážne. Teraz ešte čakám na test a o nejakých desať dní aj na slobodu. Spolu s Afrikou, cestou a domácou karanténou budem už vyše 80 dní v domácom väzení. Kvôli vírusu! To by ani Julovi Vernemu nenapadlo.

Koronavírus

Komentáre

Teraz najčítanejšie