Múzeum dizajnu: textilné „šmajchlovačky“ prežili aj uniformnosť socializmu

V zbierkach Slovenského múzea dizajnu máme kolekciu hračiek, ktoré sa sériovo vyrábali v minulosti alebo sú autorským príspevkom do tejto oblasti dizajnu. Patria k nim aj hračky, ktoré múzeu darovala Ľudmila Fintorová. Jej dizajnérsky zaujímavá a inovátorská práca netrvala dlho, ale jej štylizácia textilných objektov a zvierat je aj dnes, po štyridsiatich rokoch, stále originálna a súčasná práve svojou jednoduchosťou.

Z každej strany iný výraz

Ľudmila Fintorová vstúpila do praxe v druhej polovici 70. rokov 20. storočia, ešte počas svojho štúdia na Vysokej škole výtvarných umení. V ročníku bola jedinou ženou – študovať dizajn bolo vtedy skôr doménou mužov.

Do textilných hračiek vniesla niečo, čo sa už potom viac neobjavilo. Jej ojedinelým prínosom do tejto oblasti sú textilné vankúšiky pre najmenšie deti. Vo svojej tvorbe využila skúsenosti s bábätkami, o ktoré sa bojíme asi najviac, aby si neublížili a aby mali blízko seba niečo mäkké, príjemné a zároveň zaujímavé. Jednoduchý tvar vankúša vyhovoval tejto predstave.

Vankúšiky sú tvarované len sťahovaním šnúrok a kombináciou rôznofarebných látok s nezameniteľným výrazom zvieratiek – líšky, hrocha, slona, alebo šaša či klauna. Boli obľúbenou „šmajchlovačkou“ mnohých detí v mojom okolí. Zväčša ich dopĺňala obojstrannou hlavou, voľne prišitou, aby umožňovala pohyb a ukázala z každej strany iný výraz, inú farebnosť. Vankúšik je šitý ako obliečka, aby sa dala oprať, a je naplnený perím.

Únik pred ideológiou

Ako jedna z prvých autoriek sa snažila o interaktívnu hračku z textilu, ktorá by sa dala vyrobiť podľa strihu aj doma. V obchodoch nebolo možné kúpiť dizajnérsky zaujímavý produkt, a preto bola v tom čase prirodzená domáca ručná výroba – „kutilstvo“ alebo krajčírstvo, hlavne ak niekto chcel niečo zaujímavejšie ako to, čo bolo bežne dostupné.

Ľudmila bola študentkou a zároveň matkou, preto jej bola tvorba hračiek veľmi blízka. Okrem toho, pre výtvarníkov – dizajnérov to bol aj únik pred socialistickou ideológiou, ktorá bola v tých rokoch dôležitou zbraňou politickej moci, a to hlavne vo výtvarnom umení. Hračky jej našťastie nepodliehali. To je aj dôvod, prečo na Slovensku v 70. – 80. rokoch vznikali hračky, objekty – solitéry, ktoré navrhovali a často aj vyrábali výtvarníci. Známe sú napríklad drevené hračky – objekty od Vladimíra Kompánka. Skôr sa objavovali na výstavách a v časopisoch ako v predajniach. Boli to originálne hračky zväčša z dreva, textilu a iných dostupných materiálov. Problémom však bol ich predaj i spôsob, ako ich dostať do sériovej výroby. Išlo skôr o originály, a preto aj cena bola dosť vysoká. Žiaľ, ani dnešná situácia v ponuke slovenských hračiek sa výraznejšie nezmenila. Je to stále boj medzi originalitou, výrobou a cenou.

Recyklácia a minimalizmus

Pri svojich textilných hračkách Ľudmila Fintorová často využívala zvyšky látok alebo recyklovala staré šatstvo, hoci o ekológii sa vtedy ešte len šepkalo. Ako sama hovorí: „V čase po skončení školy nebolo také jednoduché ako dnes kúpiť látky, ktoré by sa dali farebne, textúrou aj dezénom dobre kombinovať.“ Minimalizmus, alebo schopnosť Ľudy Fintorovej maximálne zjednodušiť tvar a pritom zachovať charakter zobrazovaného zvieraťa, pramení aj z jej mimoriadneho vzťahu k zvieratám, čo sa prejavilo v jej textilný objektoch, hojdacích koníkoch, ale aj v drevených skladačkách, ktoré pripomínajú súčasné puzzle.

Ľudmila sa pokúsila navrhnúť textilnú hračku pre výrobcu s tradíciou Mlaď Handlová. Ich produkt nakoniec nezodpovedal jej autorskej predstave a návrhu, a tak spoluprácu zrušila. Pre dizajnéra nebola práca s priemyslom jednoduchá ani pred rokom 1990 a nie je ani dnes. Mnohých odradila a tí, čo sa jej nechcú vzdať, si dnes môžu založiť aspoň vlastnú značku a dať sa na boj s tvrdou realitou. Škoda, že to Ľudmila Fintorová predčasne vzdala.

Ľudmila Fintorová (1952)
Študovala na Škole úžitkového výtvarníctva drevorezbu u Ludwika Korkoša (1967 – 1971), pokračovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, na Oddelení tvarovania výrobkov spotrebného priemyslu (dnes dizajn) u Václava Kautmana (1971 – 1978). Po skončení VŠVU pracovala ako dizajnérka vo Výskumnom ústave bezpečnosti práce. V rokoch 1998 – 2000 bola zástupkyňou riaditeľa na Škole umeleckého priemyslu Josefa Vydru v Bratislave. V súčasnosti je profesionálnou porotkyňou v kynologických súťažiach.