Terenova medová rieka pamäti

Keď som v Terenovej písanke (vydal N Press, 2020) asi dvadsiaty raz narazil na Davida Hockneyho, utekal som si kúpiť knihu pre deti Tajemství obrazu, ktorú napísal s Martinom Gayfardom. Nie preto, aby som sa naučil maľovať, ale stále sa učím vidieť ako dieťa. Je to smerovka na ceste do raja, otvárajúceho stav nevinnosti, lebo len v raji možno jesť opäť zo stromu poznania. Tak to povedal Heinrich von Kleist.

Ako to už býva, na ceste do raja si môžete povedať s Nicolasom Poussinom, Erwinom Panofským a Lacom Terenom Et in Arcadia ego, že aj vy ste boli v Arkádii, ale ako vieme, aj v Arkádii je smrť. V tejto Arkádii je už dnes Panofsky spolu s Ernstom Gombrichom a Abym Warburgom a celkom dobre sa tam pomestia, hoci jeden robí svoje večné arkádske výstavy v čase a druhý v priestore.

Vystrojený Hockneym & Hayfardom & Rose Blake som sa mohol vydať s Lacom Terenom na cestu do jeho Arkádie, od Terenovej písanky k Terenovej čítanke. Tá cesta vedie z Bratislavy do Viedne, do Prahy a Medzilaboriec, do Mníchova a Londýna, Paríža a Madridu, do New Yorku a do Mexika k Stanovi Černému, do Argentíny, ale najmä do krajiny Terenovej rozptýlenej pozornosti, roztratenej ako ortuť. Lebo Teren je Teren je Teren. Jeho matka ide v troch textoch na malý trh s čerešňami, chystá sa urobiť štrúdľu a porodí Laca. Asi sa mu to zapáčilo, lebo si to zopakoval. Prvý raz 11. júna 2015 pred päťdesiatimi piatimi rokmi, druhý raz 11. júna 2018 pred päťdesiatimi ôsmimi a tretí raz si to zopakuje tento rok pri šesťdesiatke. Ako vo filmovej slučke.

Na ceste do Arkádie sú samí najlepší priatelia. So všetkými si Laco tyká. V prvom rade Georgia O’Keeffe, nenapodobiteľná Georgia, Pablo, teda Picasso, Man Ray, Balthus, Joan Miró, Max Ernst, Alberto Giacometti, Andy Warhol, Lucian Freud, Keith Haring, ale najmä Bosch, Breughel, Dürer, Caravaggio, Caspar David Friedrich a William Turner. Do Viedne chodíme aj my s Altou a Haštovcami, aj nám pri Munchových výkrikoch po brade tieklo, ale s úctou všetkým vykáme, skromne si dáme ku káve tortu a máme sa dobre. Len s Caravaggiom a jeho škálou zmyselnosti, necudnej, náruživej, chlipnej, smilnej, vilnej emocionality som si takmer potykal.

A čo Zürich a Bazilej? Niki de Saint Phalle a jej Nany? Jedna z tých veľkých farebných figúr sa vznáša na zürišskej hlavnej stanici, ako sme sa vznášali s Marianom Meškom v električke nad železničnou stanicou po tom, čo sa mi Marian obradne prihovoril plynulou francúzštinou, ktorej nerozumiem, a ja som mu odpovedal plynulou nemčinou, ktorej zase nerozumie on. Bola to chvíľa invencie, zabalili sme vtedy christovsky celú zürišskú hlavnú stanicu aj s prednámestím. A čo bazilejský Jean Tinguely a jeho mobilné perpetuá? A čo Praha? Nielen tá rudolfínska, ale predovšetkým tá z konca sedemdesiatych rokov, kde Laco takmer narazil u Jiřího Muchu na Philipa Rotha a Martu Kadlečíkovú, ktorá vtedy distribuovala u Muchu radovánky najrozmanitejšieho druhu a ja som na ňu narazil v utorok 21. novembra 1989, ako kričí na Václava Havla: „Vašku, řekni něco tady tomu klukovi.“ A Vašek povedal, že VPN je partnerská organizácia OF a že chceme spoločne demokratickú federáciu, lebo sme boli vtedy najlepší kamoši. Parížska Praha Jiřího Kolářa, opitá Praha Ivana Magora Jirousa, Čuňasa a Brabenca, možno najmä Praha najlepšieho priateľa Františka Skálu.

Vo Viedni narazíte s Lacom aj na Júliusa Kollera, ale v tomto prípade sa Laco nejako podozrivo mrví. No je aj Bratislava, Danubiana, Národná galéria, Galéria 19, Karol Baron, Egon Gál a Čin Čin, ktorú Laco rehabilituje cez Milana Bočkaya a jeho hommage Rudolfovi Filovi. A čo Milan Paštéka, Jozef Jankovič? Ján Berger? Jirko Olič a Oleg Pastier? A Július Jakoby v Košiciach, aj s Antonom Jasuschom, ktorého obraz Putovanie duší/Blúdenie duší/Kolobeh života visel vždy na medziposchodí v Slovenskej národnej galérii, a ak ju opravia, hádam tam bude visieť zas. Aj to sú Lacovi najlepší kamoši, hoci sa mnohí z nich tej slávy nedožili, v jeho písanke museli na to najprv zomrieť.

A čo Ďuro, Dežo a Robo? Ďuro je, pravdaže, Špitzer, Robo Lacov strýko a Dežo? Nevedel by som to, nebyť nášho Matúša, ktorý zaradil Deža Hoffmana na čudesnej výstave dejín slovenskej fotografie medzi najvýznamnejších slovenských fotografov. Portrétistu svetových hercov, muzikantov, Rolling Stones a Beatles, o čom sa iným slovenským fotografom nemôže ani len snívať. Pamätnú tabuľu so šesťcípou hviezdou má v Banskej Štiavnici, hrob na židovskom cintoríne v Londýne.

Ďuro Špitzer sa mi nejako viaže so spoločnými návštevami s Martinom Bútorom u pani Almy Münzovej, kde sme spolu s čajom o piatej mohli vidieť aj obrazy Imra Weinera-Kráľa s oceľovými kvapkami dažďa na bratislavskom Podhradí, z čoho by mali radosť Laco aj moja mama. Keď už jej nestačili v byte steny plné Weinerov-Kráľov, obdarovala ním aj svoje deti. Matky sú už také, aj keď štrúdľu nám na rozdiel od Laca robila naša stará mama. Mama odrodila na Zochovej tisícky detí.

Svet Laca Terena je husto zaľudnený. Nielen preto, že je kaviarenský povaľač, ale aj preto, že ľudia chodili domov k rodičom, strýkom a kade-tade. Nedá sa nič robiť, na Slovensku je človek doma všade a nikde. Je zaľudnený Lacovou nemčinou, francúzštinou a angličtinou, citátmi z próz a básní, ktoré má rád, z platní a cédečiek, ktorých sa napočúval. Výstavami, ktoré videl a ktoré si vysníval. V jeho starej obrazárni nerozoznáte, čo je nevedomý a čo bdelý sen, lebo on si život vysníval ako polotanec a polospánok, medzi maľbami a jemným mäsom strachom posadnutej sliepky, o ktorej recept sa s vami Laco podelí, ale dožičil by vám aj veneciánske držky.

Laco Teren je flâneur, čiže potĺkač svojimi vlastnými krajinami a snami a myslím, že si vysníval nielen to, čo zažil, ale možno ešte viac to, čo nezažil, keď kosák kosil a kladivo udieralo na nákovy našich životov. No postupne sa so životom dovršuje premena Laca Terena z divokého neoexpresionistu na lebenskünstlera, ale aj premena z Terenovej písanky na jeho čítanku. A na skicár, ako ten skicár Oskára Čepana alebo Rudolfa Filu. Laco je človekom citátov, tak aspoň jeden zo skicára, citát kraja, kde citróny kvitnú, ale my vieme so slovenskými romantikmi, ktorí tak často tie citróny citovali, že sa v tom kraji sejú aj dračie zuby. Laco Teren žije vo svojej Arkádii, ale aj v Arkádii kvapne chlapcovi s tŕňom v päte na zem krv. Uvzato píše, že najdôležitejšia je prvá veta, ale my vieme, že najdôležitejšia je posledná veta s návestím, ako vstať, nasadnúť v Petržalke na vláčik a vo Schwechate do lietadla, lebo, všakáno, je také jednoduché zájsť si na skok na výstavu do Londýna a New Yorku. Všetky tie životné čáry-máry Laca Terena sú vlastne prípravou na to, čo vidieť a ako sa na to pozerať.

V poslednej vete svojej písanky Laco Teren kráka: „This it is and nothing more.“ Nie je to vlastne veta, ale verš.