Čierna Ostrava, farebný festival, biela Björk

„Najprv sme sa s tým nevedeli vyrovnať, zdalo sa nám to také čudné. Prečo až tri výkričníky? Nie je to trochu priveľa? Ale potom sme si zvykli a zobrali sme to ako náš pokrik: Pozrite sa, sme tu! Ostrava je tu!!!“

Narazili sme na seba v sobotu večer. Pán Milan má šesťdesiatdeväť a je to hrdý Ostravák, hoci spočiatku ani on dnes už kultovému logu mesta s troma výkričníkmi od dizajnérskeho štúdia Najbrt neveril.

Pár metrov od nás na jednom z menších pódií práve dohrala česká dvojica Kieslowski, ale to je len jedna z troch stoviek účinkujúcich, ktorí sem tento rok prišli. Sem na „ostravské hradčany“, ako domáci volajú obrovský komplex bývalých baní, hút a železiarní Dolní Vítkovice, kde sa už štyri roky koná hudobný festival Colours of Ostrava.

Ako to urobiť dobre

„To viete, možnosti boli všelijaké. Mohli to tu všetko zbúrať a nachystať pre developerov alebo zakonzervovať v stave, v akom to bolo, keď stadiaľto odišiel posledný robotník. Ale oni si vybrali tretiu možnosť a tá sa mi ohromne páči. Duch mesta nám ostal. A tie tri výkričníky k nemu naozaj patria,“ hovorí pán Milan.

Projekt premeny industriálneho komplexu, jediného svojho druhu v Európe, kde sa uhlie ťažilo aj spracúvalo na surové železo, sa chystal dvanásť rokov. Ešte len v máji tu dokončili poslednú etapu, ale už teraz sa jedna z diskusií festivalu pohrávala s provokujúcou otázkou, či sa už náhodou Nové Vítkovice nestali aj novým centrom celej Ostravy.

Ale to už sú insiderské debaty pre miestnych. Nech sa hoci aj pohádajú, nám to môže byť jedno. Jedno by nám však nemalo byť to, ako sa iba kúsok od našich hraníc dá zrekonštruovať rozsiahla industriálna pamiatka a ako sa v nej ešte za pochodu rekonštrukčných prác dá urobiť plnohodnotný hudobný festival pre viac než tridsaťtisíc ľudí. Lebo evidentne sa to dá a dá sa to urobiť naozaj dobre.

(Ne)čakané zážitky

Ak teda ešte váhate, či nedať Ostrave niekedy v budúcnosti šancu, neváhajte. To miesto naozaj stojí za to a je to na istotu, ba aj na tri výkričníky. Ostatné je ako predpovedať búrku. Aspoň tak nám to vysvetlil meteorológ Tomáš ešte minulý týždeň na Pohode. Z letiskovej veže robil výpočty pre areál trenčianskeho letiska tretí raz. S búrkami je to vraj veľmi ťažko, lebo kým sa nevytvoria, dá sa povedať nanajvýš to, či je riziko ich vzniku väčšie alebo menšie.

Urobiť dobrý festival je čosi podobné – môžete mať k dispozícii absolútne fascinujúci areál, v ktorom aj po dvoch dňoch potulovania objavíte nové, netušené zákutia. Môžete mať všetky dobré kapely v programe aj nesmierne štedrých sponzorov, ale to všetko len zvyšuje pravdepodobnosť, že urobíte divákov šťastnými a spokojnými.

Samozrejme, sú hudobníci, ktorí nič nenechávajú na náhodu. A takou bola aj v Ostrave Björk. Prišla v bielom kostýme a maske pripomínajúcej púpavu. Nevedno, či kdesi vzadu rozdelila divákov na áno alebo nie, ale tí vpredu stáli na rozpálenej a nepohodlnej „struske“ nehybní, akoby s napätím v teráriu zoologickej záhrady sledovali nový, čudesný druh živočícha, ktorý hudbou zvádza boj o prežitie. Takí boli speváci qawwali okolo pakistanskej legendy Faiz Ali Faiza, ktorých extatická hudba sa zarezávala hlboko do mozgu a intenzitou nových hlbín „hluku“ by si mohli podať ruky s americkými Swans, ktorých koncert pod Vysokou pecou č. 1 iste zanechal trvalé stopy aj v dvesto rokov starých oceľových konštrukciách. Taká bola St. Vincent cupitajúc na vysokých podpätkoch ako nadpozemská bytosť, dokonalá v každom smere a zároveň úplne iným spôsobom než celkom obyčajní, no predsa výborní José González, Owen Pallet či Avishai Cohen so svojimi spoluhráčmi v sále Gong.

Najvyššie sa neskákalo na Kasabian, pod najväčším pódiom, ale hneď vedľa v malom Drive Stage, keď to v sobotu v noci rozbalili Alaev Family z Tadžikistanu. Najpraktickejšou sa v tom šialenom teple ukázala skupinka mužov, čo s vodou v rozprašovacích fľašiach od prostriedku na umývanie okien tromfla všetky dámske termálne a dermálne osviežovacie spreje za množstvo peňazí.

Tá búrka, čo mala prísť v sobotu popoludní, napokon neprišla. Meteorológovia si už boli takmer istí, a predsa sa areálu Dolní Vítkovice napokon vyhla, našťastie.

Počasie sa zabezpečiť nedá. Ani to, či napokon po štyroch dňoch odídete z Ostravy šťastní a spokojní. Dlhokánske fronty na všetko okrem Pálavských langošov sa v porovnaní s minulými ročníkmi o poznanie skrátili. Kulisy sú nádherné, ba stále krajšie. Koncerty skvelé. Pivo studené. Všetko tu funguje. Riziko zážitku je nesmierne vysoké. Len to nesmiete porovnávať s Pohodou, lebo to môže dopadnúť rovnako silene, zbytočne a rozpačito, ako úvodné reči sponzorov a ich spoločná „sklenka šampaňskýho“ na úvod Coloursov pred divákmi, čakajúcimi na zážitok v podobe Björk.