Študenti pred 30 rokmi na kolene založili prvú súkromnú stanicu Fun rádio a nezarobili na tom

Je december 1989, v celej spoločnosti panuje revolučná nálada. Vtedajší francúzsky prezident François Mitterrand udeľuje ocenenie československým študentom za výrazné angažovanie sa v aktuálnej spoločenskej zmene. Je s tým spojená aj istá finančná čiastka, tá však končí v Prahe.

Trochu dotknutí študenti zo Slovenska z koordinačného výboru vysokoškolákov, ktorý združuje lídrov rôznych fakúlt, píšu list francúzskemu veľvyslancovi v Československu. Ten ich čoskoro pozýva na svoje stretnutie s ministrom školstva Ladislavom Kováčom.

Rokovania sa zúčastňuje aj študentka VŠMU, dnes filmová producentka, Zuzana Mistríková. „Pán Kováč tam oznámil, že povinným jazykom miesto ruštiny bude angličtina. Veľvyslanec ho zdvorilo presviedčal, aby bol jazyk fakultatívny, teda aby sa dalo vyberať. Napríklad aj francúzštinu. A minister mu perfektnou francúzštinou vysvetlil, prečo to predsa len bude angličtina.“

Študenti vtedy podporili veľvyslanca. Ten sa ich pri odchode s vďakou spýtal, či nechcú rádio. Poďakovali mu, že v kancelárii už jedno majú. „On sa usmial a povedal – myslím stanicu. A nám padla sánka,“ spomína Mistríková.

O pol roka, presne 10. júna 1990 o 14.00, sa z éteru ozval džingel, po ňom skladba od Pink Floyd, a za ňou hlas moderátorky Dáše Čurikovej. Bolo to vysielanie prvého súkromného rádia v Československu. Bol to zázrak. Rádio vysiela dodnes a volá sa Fun rádio.

Výlety do Paríža

Ukázalo sa, že veľvyslancov syn je advokátom, ktorý zastupuje francúzske Fun rádio. To malo zámer expandovať na ďalšie trhy v Európe, nemalo však jasno, kam konkrétne. Vyjasnilo sa mu to rýchlo.

Študenti, ktorí sa angažovali v revolúcii, založili Vysokoškolskú úniu Slovenska. Delimitáciou majetku získali budovu na Leškovej 5 v Bratislave, kde dovtedy sedel mestský výbor Socialistického zväzu mládeže. Okrem iného tam našli aj špeciálnu telefónnu linku papalášov, takzvanú „zetku“, ktorá umožňovala volať priamo hociktorému z najvyšších funkcionárov štátu.

V januári 1990 Mistríková spolu s Jurajom Gašparom vycestovala do Paríža. Ich úlohou bolo zblízka si pozrieť prostredie tamojšieho rádia a priniesť základné informácie. V kase vysokoškolského hnutia hľadali valuty a našli 80 švédskych korún. Keď vystúpili z vlaku, zamenili ich za pár frankov a kúpili si za ne bagetu a maslo.

Spoliehali sa na to, že v Paríži sa v tom čase nachádza aj prvý námestník ministra školstva Ján Pišút, ktorý sa neskôr sám stal ministrom. „Lenže prišli sme na československú ambasádu, ktorá bola pod eifelovkou, a na vrátnici nám povedali, že pán Pišút už odcestoval do Lyonu. Ostali sme ako obarení. Potom sa vrátnik spýtal, či náhodou nie som Mistríková, a podal mi obálku, ktorú nám Pišút nechal. Bolo v nej 500 frankov a kľúče od bytu.“

V sprievodnom liste im Pišút napísal, že sa nemajú okúňať a že aj on bol kedysi mladý. „Byt bol kúsok od Trocadéra s mnohými izbami. Zrejme šlo o byt ambasády. V druhej časti bytu bývali českí študenti. Pišút nám takto vlastne zachránil krk, mali sme kde bývať a za čo žiť, kým sme vo Fun rádiu zisťovali, čo a ako,“ vraví Mistríková.

Do Francúzska sa dostal aj budúci moderátor Ľudovít Jakubove alias Mravec. „Návšteva Fun rádia bola úžasná. Keď sme videli, čo tam majú, len sme otvárali oči. Odpadli sme, keď sme zistili, že na hlásateľni nemusia mať dvere. Jednu stenu mali oblepenú svojím logom, druhú logami konkurencie. Sledovali sme, ako naživo vysielajú, a videli, že sa tam všetci rehocú, zabávajú, čo v našom štátnom rozhlase nebolo mysliteľné.“

Rádio bez legislatívy

Po návrate domov museli študenti premýšľať, ako súkromné rádio ošetriť legislatívne. Socialistické zákony s takou možnosťou nepočítali. Študenti v nich však našli medzeru. Písalo sa tam, že televízne vysielanie smie realizovať len Československá televízia a rozhlasové vysielanie iba inštitúcia poverená štátom.

„Tak sme prišli na ministerstvo kultúry, kde sedel Laco Snopko, vysvetlili mu, že sloboda ide vtrhnúť aj do éteru, a on napísal pre vysokoškolskú úniu čosi ako poverenie vysielať,“ hovorí Mistríková. A hoci sa nenašiel politik, ktorý by si v tom čase trúfol zastaviť vysielanie Fun rádia, jedna osoba sa proti nemu predsa len postavila.

„Vtedy sa stal riaditeľom štátneho rozhlasu Vladimír Štefko, ktorý opakovane protestoval, že vysielanie Fun rádia je ilegálne. Minimálne v Bratislave okamžite prevalcovalo štátny rozhlas. Niežeby to vtedy niekto meral. Áno, bolo to na hrane, ale legislatíva na to neexistovala a mali sme poverenie od ministra kultúry,“ osvetľuje Mistríková, ktorá sa pre rádio so Štefkom ako vtedajšia poslankyňa zrážala aj v mediálnom výbore parlamentu.

Rádio nakoniec vzniklo a ostalo v éteri. Vlastnila ho Vysokoškolská únia Slovenska a za Francúzov skupina Roberta Hersanta, mediálneho magnáta, ktorý vlastnil aj Le Figaro a francúzske Fun rádio.

Ako postaviť rádio na kolene

Hoci v krajine nik nemal skúsenosti so súkromným rádiom, istá skupina „profíkov“ predsa len existovala. Fungovala na rôznych vysokoškolských internátoch v takzvaných internátnych rozhlasových štúdiách (IRŠ), čo boli rozhlasy po drôte vysielajúce pre študentov na izbách.

Združovali sa v nich kreatívne a slobodomyseľné typy, ktoré už pred revolúciou odvážne hrávali aj zakázaných umelcov a robili si z režimu žarty. Svoje IRŠ mala Mladosť, Mladá garda, Družba aj iné internáty. A práve ľudia z nich sa objavili pri vzniku Fun rádia.

Jedným z nich bol Mikuláš Čurik z Oravy, ktorý vtedy študoval v Bratislave medicínu. Pre Fun rádio ju nedokončil. Neskôr bol dlhé roky výkonným riaditeľom Rádia Twist, dnes podniká v stavebníctve.

„Z francúzskeho rádia sme mali prísľub, že nám pomôže technikou. Pre nás bola práve technika neprekonateľným problémom – žiadna tu nebola. Neexistovala možnosť zájsť do obchodu a kúpiť si potrebné veci, taký obchod nefungoval. Pre dnešných mladých, ktorí dokážu sami naživo vysielať na internete, to musí byť čosi nepredstaviteľné,“ spomína Čurik.

Komickým zážitkom bol príchod techniky z Francúzska. „Dorazil obrovský kamión, ktorý sa začínal na vrchnej časti Leškovej ulice a končil na jej spodnej časti. Otvorili sme ho a zmeraveli sme. Kamión bol prázdny, len