Keď sa rozprestrie sivý dym

Prečo by mal človek chcieť čítať o Balkáne a Rumunsku to, čo o ňom napísal poľský reportér? A prečo by chcel vedieť, ako vníma Poľsko?

Práve preto.

Slovensko sa totiž nachádza kdesi uprostred, medzi Poľskom a Rumunskom a Balkánom, či sa nám to páči, alebo nie. Niektoré veci sú rovnaké, niektoré úplne iné, ale základný rámec sedí, regionálna príslušnosť nepustí. Sivý dym je kniha, ktorá je aj o nás.

Peter Balko píše, že „Ziemowit Szczerek je zbraň hromadného literárneho ničenia, ktorá deštruuje hranice medzi gonzo reportážou, dystopickým románom a geopolitickým podobenstvom“. Pravda píše o „geopolitickom sci-fi, futuristickej tragigroteske a prognóze vývoja“.

Neviem; naozaj to neviem vyhodnotiť, sú to pomerne dlhé slová, ktorým celkom nerozumiem. Prešiel som však kúsok tohto kúta Európy a viem, že sivý dym je skutočný.

Rozprestrie sa nad strednou aj východnou Európou, nad Dunajom, Karpatmi aj Balkánom; nazvite si to, ako chcete, hovoríme o tom istom priestore od Poľska až dole po Kosovo. A keď sa rozprestrie, nastáva zmätok: neplatia fyzikálne zákony, zdravý rozum má zrazu dovolenku. Začínajú sa preteky: ktorý národ je najväčší (každý), ktorý bol kde prvý (každý) a čo z toho vyplýva (úplne všetko). Tečie krv.

V úplne inej knihe z úplne iného miesta a doby opisuje tiež poľský reportér Ryszard Kapuściński občiansku vojnu v Angole a hovorí o tom istom, len to nazýva iným menom. Confusão. Zmätok. Zákony neplatia, nikto nevie, čo sa deje, a pritom sa deje všetko. Aj tú knihu by ste si mali prečítať, volá sa Ďalší deň života.

Lenže teraz sme v postkomunistickej strednej a východnej Európe, kde vládne sivý dym. Poľsko nie je obyčajný štát, ale hneď Serenissima, a Maďarsko je vo vojne s Rumunskom. Nie, nie je to pravda, samozrejme, že nie, ale ak si prečítate slávnostný príhovor Viktora Orbána pri príležitosti storočnice Trianonu, ktorý predniesol len toť pred niekoľkými dňami, pochopíte, čo sivý dym dokáže.

Povedzme to takto; Viktor Orbán nie je fašista, samozrejme, že nie, ale definičných znakov fašizmu je v tom príhovore na celú encyklopédiu: mýtická minulosť, zrada, glorifikácia boja, jedinečnosť a vyvolenosť národa, víťazné vzopätie. Žena ploditeľka, muž bojovník. To všetko tam nájdete a je jedno, že zaobalené do vzletných slov.

A presne o tom je sivý dym aj Sivý dym. Kniha sa pohybuje medzi realitou a fantáziou: niektoré veci sa stali alebo dejú, iné sa nestali, ale mohli by sa, no a niektoré sa nestanú celkom určite. Je vedome dotiahnutá do extrému, ale zároveň presná.

Venuje sa totiž nacionalizmu, ktorý tu, od Poľska až po Balkán, poznáme. Rozoberá presvedčenie, že práve my sme výnimoční, práve my sme nikomu nikdy nič zlé nespravili (a ak áno, tak sme museli), naopak: to nám stále ubližovali. A tak keď jedného dňa vycválame, vlastne len napravíme historické krivdy. Nastolíme prirodzený poriadok, poriadok s nami na čele, lebo inak by to predsa nemalo zmysel. Zavládne mier a zlaté časy.

Problém je len v tom, že každý národ logicky nemôže byť výnimočný ani vyvolený; žiadna historická predurčenosť neexistuje, čakáreň je preplnená. Neexistuje žiadny prirodzený poriadok s nami na čele, zlaté časy neexistovali a nikdy ani existovať nebudú; určite nie, kým si jeden národ bude na úkor druhého donekonečna naprávať historické krivdy, a neustále tak vytvárať krivdy nové.

Presne to sa totiž deje, keď sa rozprestiera sivý dym.