Nie rýchlo ovládnuť, ale postupne budovať

Autor je člen predsedníctva PS, právnik

Parlament v stredu v prvom čítaní schválil novelu zákona o prokuratúre, v rámci ktorej päť koaličných poslancov navrhlo zmeny týkajúce sa procesu voľby generálneho prokurátora a jeho postavenia. Stalo sa tak napriek tomu, že dve z navrhovaných zmien stále budia veľkú pozornosť i obavy.

K tým zmenám patrí jednak zavedenie možnosti, aby sa generálnym prokurátorom stal aj neprokurátor, jednak právomoc parlamentu navrhnúť parlamentu jeho odvolanie aj vtedy, ak usúdia, že „svoju funkciu prestal vykonávať riadne, čestne, nezávisle a nestranne“.

Zlý začiatok

Na začiatku celého procesu sa, žiaľ, koalícii podarilo vyvolať dojem, že medzi nimi existuje dohoda na mene konkrétneho človeka, ktorý by sa mal stať novým generálnym prokurátorom.

Odvtedy, čo v médiách zaznelo meno Daniela Lipšica, bolo zjavné, že koalícia začala z nesprávneho konca. Namiesto toho, aby iniciovala diskusiu o tom, aké nároky musí nový generálny prokurátor spĺňať, respektíve akým spôsobom zabezpečiť, aby sa ním stal ten najlepší kandidát, sme počúvali dôvody, prečo by sa ním mal alebo nemal stať Daniel Lipšic.

Až následne, po hlasnej kritike, prišlo k pokusu o vrátenie diskusie do správnych koľají a spomínaní poslanci prišli s balíkom návrhov na zmenu voľby a postavenia generálneho prokurátora. Vzhľadom na dovtedajší vývoj však táto iniciatíva vyznela ako oneskorená dymová clona pre plán, ktorý by zabezpečil, aby sa novým generálnym prokurátorom aj tak stal Daniel Lipšic. K takémuto dojmu prispievali aj viaceré informácie z kuloárov, ktoré existenciu tohto plánu na určitej úrovni vedenia koalície potvrdzovali.

Nepresvedčivá tlačovka

Minulý týždeň sme boli svedkami ďalšej tlačovky piatich poslancov, ktorí navrhujú sporné zmeny aj proti vôli ich vlastnej ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej a aj napriek odlišnému názoru prezidentky Zuzany Čaputovej, ktorá sa téme reformy prokuratúry pred nástupom do funkcie dlhodobo venovala a ktorá môže tieto zmeny v legislatívnom procese do určitej miery blokovať.

Cieľom tejto tlačovky bolo presvedčiť verejnosť o dobrom úmysle celej koalície, ako aj o dôležitosti a správnosti navrhovaných zmien. Pod tlakom otázok novinárov však Juraj Šeliga priznal, že podozrenie, ktoré sme mali na začiatku, bolo oprávnené a koalícia sa najskôr dohadovala o tom, kto sa generálnym prokurátorom stane, a až potom svoje aktivity skorigovala a začala konečne riešiť podstatu, teda nároky na kandidátov a najlepší spôsob procesu voľby.

Nenaplnené očakávania

Z toho vyplýva, že skutočný problém nebol v tom, že Richard Sulík a ďalší sa vo vzťahu k menu Daniela Lipšica preriekli, ale v tom, že lídri koalície porušili predvolebné sľuby a povolebné očakávania. Tie spočívali v tom, že nová vláda a parlament vytvoria podmienky, aby sa novým generálnym prokurátorom stal najlepší možný kandidát. Nie v tom, že sa ním stane niekto, kto bude vyhovovať koaličným lídrom, pričom o ňom nebude rozhodnuté na základe transparentného a tvrdého výberového konania, ale na koaličnej rade.

Takýto postup by bol v príkrom rozpore s tým, ako má vládna moc v právnom štáte vo všeobecnosti pristupovať k inštitúciám. Vládna moc má vytvárať pre inštitúcie také podmienky, aby svoju činnosť mohli vykonávať nezávislo, nestranne a tak, aby požívali čo najväčšiu dôveru verejnosti. Parlament a vláda by mali súčasne dôsledne kontrolovať, či sa tak deje, a nastavovať podmienky, aby fungovalo aj nezávislé a nestranné vyvodzovanie zodpovednosti voči zlyhaniam týchto inštitúcií.

Generálny prokurátor – silný dovnútra, ale slabý navonok?

Na tomto mieste treba spomenúť aj druhú kontroverznú zmenu, ktorá sa týka právomoci parlamentu navrhnúť odvolanie generálneho prokurátora. Vágna formulácia nového dôvodu, pre ktorý môže k navrhnutiu odvolania dôjsť (ak „… svoju funkciu prestal vykonávať riadne, čestne, nezávisle a nestranne“), totiž umožní generálneho prokurátora odpratať až príliš ľahko. Žiada sa napísať, že v podstate kedykoľvek.

Z celého príbehu sa javí, že vládna koalícia neverí modelu založenému na postupnom budovaní dôveryhodnosti inštitúcií na základe nezávislého a nestranného výkonu ich povinností a rovnakého vyvodzovania zodpovednosti za ich zlyhania.

Keď sa na sporné zmeny pozrieme bližšie, je evidentné, že majú potenciál zásadne zmeniť postavenie prokuratúry, pretože generálny prokurátor sa ich schválením stane politickou figúrou, pričom zvyšok prokuratúry mu zostane prísne podriadený a musí plniť takmer všetky jeho pokyny.

Riziko politického ovládnutia prokuratúry

Novinári sa často pýtajú na paralelu s voľbou ústavných sudcov. Prokuratúra však funguje úplne inak ako Ústavný súd. Okrem iného, ústavní sudcovia v rámci výkonu svojej funkcie konajú nezávislo, nemôže ich nikto riadiť a predseda Ústavného súdu má z titulu svojej funkcie voči nim skôr manažérske a reprezentačné úlohy. Naproti tomu generálny prokurátor je voči radovým prokurátorom v pozícii nadriadeného a často rozhoduje doslova o ich bytí či nebytí.

Navrhovatelia argumentujú, že v mnohých krajinách sa generálnymi prokurátormi stávajú aj neprokurátori, ktorých nie je ťažké odvolať. Mali by však hovoriť aj o tom, že tieto zahraničné prokuratúry nefungujú v takom silne monokratickom a hierarchicky usporiadanom režime, ako to je u nás na Slovensku.

Sporné zmeny preto zvyšujú riziko, že v budúcnosti bude prokuratúra po ich schválení podriadená stále veľmi mocnému generálnemu prokurátorovi, ktorý však bude po novom vyslovene závislý od toho, čo si o ňom myslí vládna väčšina.

Dovolím si tvrdiť, že takéto zmeny nevedú k pozitívnej zmene štýlu vládnutia a k poctivému budovaniu inštitúcií, o ktorých sa hovorilo pred voľbami, a preto by ich navrhovatelia mali ešte raz výrazne prehodnotiť.

Inak sa nám môže v budúcnosti ľahko stať, že prokuratúra bude slúžiť spravodlivosti ešte menej ako doteraz.