Kultúrne dejiny jednej ryby

Čo sa týka úhora, môžeme si dovoliť klásť banálne otázky presne preto, že ani banálne otázky nemajú vždy len jednu odpoveď, píše švédsky spisovateľ Patrik Svensson vo svojej knihe Evanjelium o úhoroch (vydal Albatros/Lindeni v preklade Zuzany Inczingerovej). Tie banálne otázky sa týkajú základných faktov úhorieho života, jeho tvrdohlavého rozmnožovania výhradne v Sargasovom mori i jeho početných životných metamorfóz.

Vôbec som netušil, že úhor je záhadná ryba. Na vlastné oči som zrejme žiadneho v živote nevidel a nenapadlo by mi, že raz o ňom budem čítať celú knihu, ktorá sa mi navyše bude páčiť. Myslel som si, že úhor je len jednou z mnohých mlčiacich rýb, jeden z mnohých predstaviteľov tohto už aj tak tajuplného sveta, do ktorého má človek prístup len obmedzene a na chvíľku.

Svensson pred nami otvára úhorí mikrosvet, ktorého záhady nie je ľudstvo schopné rozlúštiť už celé stáročia. Je vlastne úhor ryba, keď dokáže prežiť aj bez vody? A prečo je akýmsi svätým grálom mnohých prírodovedcov?

Úhoria otázka

Zdalo by sa, že po prvej kapitole sa kniha môže pokojne skončiť. Na necelých šiestich stranách je opísaný celý úhorí životný cyklus: od narodenia v Sargasovom mori v podobe priehľadnej larvy tvaru vŕbového lístka, ktorá sa vydáva na púť k európskym brehom spolu s Golfským prúdom, cez prvú metamorfózu na sklovitého úhora (zvaného monté) dlhého zopár centimetrov, ktorý sa po prieniku do sladkých kontinentálnych vôd (jazerá, rieky a potoky) mení na žltého úhora žijúceho v sladkých európskych vodách niekoľko rokov (alebo aj desaťročí), až kým sa jedného dňa nerozhodne, že dozrel, a nezmení sa na strieborného úhora, ktorý putuje na miesto svojho zrodu, aby sa tam rozmnožil a vzápätí od vyčerpania umrel.

Jasné ako facka. Keby tento komplikovaný cyklus neukrýval množstvo nezodpovedaných otázok.

Život úhora nemá takmer žiadnu pravidelnosť; niektoré sa rozmnožia po desiatich, iné po tridsiatich rokoch. A ak ich v poslednom štádiu, v ktorom už ani neprijímajú potravu, vezmeme do zajatia, vydržia o hlade aj niekoľko rokov, pripravené splniť svoju poslednú povinnosť (ak sa im na to ešte naskytne príležitosť).

Ako je to možné? Nevieme. A že koruna tvorstva!

Úhory skúmalo množstvo renomovaných vedcov a úroveň ich poznania rástla len veľmi pomaly. Úhor svojou nevyspytateľnosťou pomýlil dokonca aj Aristotela, ktorý bol presvedčený, že úhory sa rodia z bahna. Iní si mysleli, že je úhor živorodý, ďalší zas, že je hermafrodit, no všetky tieto teórie sa postupne podarilo vyvrátiť.

Úhory na začiatku svojej kariéry skúmal dokonca aj Sigmund Freud, ktorý počas pobytu v Terste dňom i nocou pitval ulovené úhory a hľadal mužského jedinca, teda semenníky. No nepodarilo sa mu to. „Čo to Sigmund Freud vlastne v Terste našiel? Ak aj nič iné, zrejme si aspoň prvýkrát uvedomil, ako hlboko pod hladinou sa môžu skrývať isté pravdy. V prípade úhorov aj ľudí. Úhor takto ovplyvnil aj modernú psychoanalýzu,“ píše Svensson.

Metafora a mytológia

Ľudstvo dokázalo všeličo, dokonca aj nemožné. Veď už sme vyklonovali aj ovcu a dali jej meno Dolly! Spomínate si? Čo viac?! Naše vedomosti o úhoroch však stále nie sú úplné, aj preto ich napríklad stále nedokážeme chovať vo veľkochovoch ako trebárs lososy. A keďže v niektorých kultúrach ide o vyhľadávanú kulinársku pochúťku, fakt, že úhor je kriticky ohrozený, pre človeka znamená predovšetkým to, že kriticky ohrozený je jeho žalúdok.

Úhor nám môže v mnohých ohľadoch poslúžiť ako metafora. Najmä metafora toho, že ľudstvo nikdy neobsiahne a nepochopí všetko, čo sa na planéte, ktorá mu bola zverená, v skutočnosti deje. Táto nepekná a v podstate nepríjemná ryba, ktorá pripomína hada a je aktívna najmä v noci a v blízkosti dna (aké jasné náznaky spojenia s podsvetím!), nás tak môže aj niečo naučiť.

Keď však sledujeme, ako sa ľudia po stáročia snažia všetkými možnými spôsobmi odhaliť tajomstvá úhorieho života, zdá sa, že stále nás nenaučil to najpodstatnejšie. Že nie je možné vedieť, poznať, mať a obsiahnuť úplne všetko.

Záhadnosť úhora človeka vzrušuje už po celé veky, čo jasne dokazuje aj to, že sa stal súčasťou mytológie a spájajú sa s ním rôzne neobyčajné príbehy. V Egypte napríklad symbolizoval boha Atuma, praotca všetkých bohov. A svoju úlohu ako pokrm, ktorý zachránil prvých amerických osadníkov, zohral aj po pristátí lode Mayflower na pobreží Nového sveta.

Príznačné je, že tento deň, ktorý sa v USA oslavuje ako Deň vďakyvzdania, sa oslavuje s „pochopiteľnejším“ moriakom na stole a na úhora sa akosi zabúda.

Rodinný motív

Patrik Svensson si za objekt svojho skúmania vybral záhadnú rybu a kniha, ktorú o nej napísal, je krehká a múdra. Vidieť ľudstvo v zúfalej snahe pochopiť prírodné zákony, vidieť jeho neúspechy, to nás môže vlastne tešiť, lebo pokiaľ sú na svete veci, čo nás presahujú, bude zrejme aj akási pokora a bude aj svet. No to, že si Svensson vybral práve úhora, nie je vôbec náhoda.

Dokazuje to rodinný motív jeho knižky Evanjelium o úhoroch. V útržkoch nám popri klzkom úhorovi vyrozpráva aj stručnú históriu svojej rodiny. Celkom obyčajnej. A preto zaujímavej.

Jeho matka bola opatrovateľka a otec cestár. Detstvo mu zaplnila vôňa asfaltu, ktorá sa šírila po pracovnom čase z unaveného tela jeho otca. A zaplnili mu ho aj spoločné rybačky na úhora. Z odstupu hľadí na dlhé nočné chvíle, ktoré strávili pri rieke neďaleko starorodičovského domu, vidí pred sebou svojho mĺkveho otca, ktorý nie je o nič menšou záhadou ako tajomný úhor.

Okrem toho Svensson rozpráva aj o svojej starej mame. O tom, ako robila slúžku v rôznych rodinách, o tom, ako sa robotnícka trieda za čias generácie jeho rodičov zmenila a zrazu si mohla dovoliť postaviť vilku z bielych tehál, skrátka, ako prešla veľmi výraznou metamorfózou. Predovšetkým však Svensson hľadí späť, aby pochopil, kde je jeho osobné Sargasové more: „Ten, kto hľadá niečie korene, hľadá aj svoje vlastné. Dá sa to tak povedať?“ pýta sa nás.

Nová úhoria otázka

Patrik Svensson hľadí na úhora aj z pohľadu umenia. Nachádza ho napríklad v románe Plechový bubienok Güntera Grassa, vo Vianovej Pene dní či v poviedkach Rachel Carsonovej, ktorá vodné živočíchy antropomorfizuje a snaží sa pochopiť, aké je to byť zvieraťom. Vznikajú tak pomerne komplexné a pozoruhodné kultúrne dejiny tejto ryby.
Zároveň však hľadí aj dopredu a v knihe Evanjelium o úhoroch napokon dôjde aj na ekologický rozmer. Populácia úhorov klesá a je zrejmé, že táto záhadná ryba sa ocitla na pokraji vyhynutia. Nová úhoria otázka znie – prečo vymiera? Kto ju tam dohnal? Samozrejme, človek.

Po piatich masových vymieraniach, ktorými si prešla naša planéta, teraz, uprostred prebiehajúceho šiesteho, máme prvý raz pred očami aj konkrétneho páchateľa.

Čo sa týka úhorov, v posledných rokoch trpia nebezpečnými vírusmi a parazitmi, ktoré sa medzi ich populáciou rozšírili pri laboratórnych pokusoch s úhormi japonskými. Sú čoraz slabšie a krehkejšie. Popri tom im výrazne škodí aj rozsiahly rybolov, keďže v rôznych štá­diách svojho života sú stále obľúbenou pochúťkou (v Španielsku sú to najmä sklovité úhory, v Japonsku sa zas vo veľkom konzumujú dospelé jedince).

Zanedbateľné nie sú v tomto príbehu ani priehrady a nepriechodné vodné toky. Mnohé úhory totiž na ceste za svojím posledným životným cieľom zahynú v turbínach vodných elektrární. Zdá sa, že ak by sme chceli zistiť, prečo je to s úhorom tak, nemali by sme sa pozrieť do očí rybe, ale človeku.

Jedným z rozhodujúcich faktorov, ktorý prispel k tomu, že úhora sme dohnali na prah vyhynutia, je však aj to, že sme o nich chceli vedieť všetko a v tejto zúfalej snahe sme niekoľkokrát prekročili hranice. A netýka sa to napokon len úhorov.

Zrejme bude niečo pravdy na tom, „že svet, v ktorom je všetko jasné, je aj svetom pripraveným na zánik“. Sme pripravení?