Denník N

Klub, chrám aj koncertná sieň – Stroon a jeho dekáda búrania hraníc v hudbe

Dalibor Kocián alias Stroon. Foto N - Vladimír Šimíček
Dalibor Kocián alias Stroon. Foto N – Vladimír Šimíček

Chcel by som, aby poslucháči mali zimomriavky, tvrdí hudobník.

Za tri mesiace vydal tri hudobné albumy a každý znie inak. Od klubových bítov, cez vibrafón a chrámovú elektroniku až po sugestívny zvuk živého ansámblu s operným spevom.

Dalibor Kocián alias Stroon vstúpil do druhého desaťročia svojej sólovej tvorby vo veľkom. Nielen kvantitou výstupov a majestátnym soundom, ale hlavne búraním hraníc medzi popom, experimentom a vážnou hudbou. Nadišiel vhodný čas vstúpiť do tejto rieky zvuku a pozrieť sa, odkiaľ pritiekla a kam chce prúdiť ďalej.

Nech je to veľké

Sedíme v niekdajšom Dome zvuku bývalých kolibských filmových ateliérov. Tu, v absolútnom tichu a za ťažkými dverami štúdia, vzniká Stroonova hudba. Na stole stojí počítač a nič nenasvedčuje tomu, že by sa tu mali diať veľké veci. Pritom „veľkosť“ je slovo, ktoré Stroon používa často.

Už výrazný obal platne Temple Timbre Embers, o ktorý sa postaral Ján Šicko, navodzuje atmosféru. Zachytáva mohutný prúd iskier či žiarivých uhlíkov ohňa. Poslucháča má usmerniť označenie „súčasná chrámová hudba pre kluby a kostoly“. Znamená to, že Stroon si požičiava zvukovú atmosféru božích stánkov, odkladá však religiozitu a architektúru napĺňa vlastnou emóciou.

Bezslovným libretom je tu láska, venovanie znie: Pre Kláru. Nejde však o žiadny banálny preklad ľúbostného citu do hudby. Vzťah buble, kľučkuje, vrství sa, je počuteľne hlboký. K vibrafónu sa pridáva fíling organu a sláčikov, na spodku to elektronicky vibruje.

Je to hudba, ktorá si vyslovene žiada veľký priestor. Klub, kostol alebo hoci prázdnu lamačskú vodáreň – Stroon s nadšením spomína na hranie v nej a na jej sedemsekundový dozvuk. „Chcel by som, aby ľudia mali zimomriavky“, tvrdí. On zažíva eufóriu, keď

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Hudba

Kultúra

Teraz najčítanejšie