Učiteľa naposledy zavraždil žiak v roku 1997. Školy sa doteraz chránili tak, že zamkli

Do štvrtkového doobedia platila veta, že na Slovensku sme ešte nezažili, aby niekto priamo v budove školy zaútočil na žiakov aj pedagógov. Po tragédii vo Vrútkach, pri ktorej po útoku 22-ročného bývalého žiaka zahynul po bodných ranách nožom zástupca riaditeľky a zranené sú dve deti, riaditeľka a dvaja zasahujúci policajti, to už neplatí.

„Nepamätám sa, že by sa niečo podobné u nás odohralo,“ hovorí riaditeľka Združenia základných škôl Slovenska Alena Petáková. Aj bezpečnostný expert Martin Královič potvrdil, že takýto útok sa u nás stal prvýkrát. „Nespomínam si, že by sme v nedávnej histórii mali útočníka v rámci školských zariadení,“ tvrdí Královič, ktorého firma mala na starosti napríklad bezpečnosť protestov Za slušné Slovensko. Z dostupných informácií usudzuje, že išlo o ojedinelý incident. „Nepredpokladám, že by mohlo ísť o akt teroristického či koordinovaného útoku.

Doteraz lietali len facky od rodičov

Petáková tvrdí, že až také vyhrotené násilie v školách nezažili, aj keď isté formy násilia alebo šikany v školách nie sú raritou. „Učiteľov už aj udreli alebo kopli. Ale žeby išlo o život, to je prvýkrát,“ hovorí Petáková.

Ak už prišlo k nejakému násiliu, najčastejšie to boli agresívne prejavy rodičov voči učiteľom, zbrane sa však pritom neobjavovali.

„Stávali sa prípady ako facka učiteľovi či chytenie pod krk. Poškodili im napríklad auto alebo pomaľovali domy či brány,“ hovorí Petáková. Dodáva, že takéto násilné prejavy sa objavujú čoraz častejšie a rodičia sú voči učiteľom agresívnejší. „Viac je to však v rétorickej rovine – vulgárne ich napádajú alebo sa im slovne vyhrážajú.“

Vo Vrútkach vo štvrtok zabíjal bývalý žiak školy, jeho motívy zatiaľ nie sú jasné. Podľa Petákovej je častá aj agresia od žiakov voči učiteľom, skôr sa to však prejaví poškodzovaním majetku učiteľa alebo vo vulgárnych prejavoch v triede. „Žiaci bývajú agresívni, ale k takémuto vážnemu činu ešte neprišlo,“ hovorí Petáková.

Spomína si na prípad učiteľky v Bratislave, ktorú zavraždil žiak – stalo sa to v roku 1997 na Strednej priemyselnej škole chemickej na Račianskej ulici v Bratislave, keď študent dobodal do hrude a krku učiteľku priamo v kabinete a okradol ju o peniaze aj o šperky. „Bol to ojedinelý prípad,“ dodáva Petáková.

Učiteľ je chránená osoba, teda má rovnakú právnu ochranu ako verejný činiteľ. Znamená to aj, že ak ho niekto napadne, prislúcha mu za to vážnejší postih. Podľa školského zákona z roku 2019 má učiteľ právo na ochranu pred prejavmi násilia zo strany detí, žiakov či zákonných zástupcov.

Zamknuté vchody a vrátnik, to je všetko

Školy musia spĺňať základné pravidlá BOZP, ale inak závisí od zriaďovateľa, ako priestor zabezpečí. „Školy majú problém so zabezpečením ochrany školy,“ hovorí Petáková.

Minister školstva Branislav Gröhling vo Vrútkach povedal, že škola bola riadne zabezpečená – podľa vlastného školského poriadku aj školského zákona. Dodal, že v najbližších dňoch bude diskutovať o bezpečnosti na školách so zriaďovateľmi a riaditeľmi škôl.

Ako je to dnes s bezpečnosťou v školách? Väčšina počas vyučovania zamyká vchody – často je to však skôr preto, aby zo školy žiak len tak neodišiel.

Soňa Puterková zo Slovenskej komory učiteľov je učiteľkou na Gymnáziu Metodova a vysvetľuje, že aj u nich to presne takto funguje: škola sa na začiatku vyučovania zamkne, a kto chce vstúpiť, musí zazvoniť. Žiaci na mnohých školách v súčasnosti „pípajú“ čipovým preukazom pri vstupe aj odchode zo školy, a tak má aj škola či rodič prehľad o ich dochádzke.

Ak chce do školy vstúpiť niekto cudzí, mal by zazvoniť a v škole by mu mal otvoriť vrátnik či informátor. Ten by mal návštevníka aj identifikovať a zapísať. „Vrátnik musí pri vstupe do školy návštevníka legitimovať a nepustiť, ak sa legitimovať nechce. Ale doteraz sme sa s takýmto násilím nestretli,“ hovorí Soňa Puterková.

Niektoré školy majú kamery a podľa príručky pre ochranu práv pedagogických a odborných zamestnancov od ministerstva školstva by mali mať aj elektronický výstražný systém napojený na miestny útvar polície. Podľa Puterkovej je inštalovanie takého systému pre väčšinu škôl príliš drahé.

„Vstup cudzích osôb do budovy školy v realite umožňuje iba zamestnanec školy – vrátnik, informátor. Určite by sa mala v tomto smere posilniť bezpečnosť žiakov aj učiteľov na školách,“ dodáva Puterková.

Podľa Aleny Petákovej si mnoho škôl nemôže vrátnika dovoliť. Počet nepedagogických zamestnancov v škole, ako vrátnici či upratovačky, je viazaný na počet pedagogických zamestnancov, teda učiteľov. Menšie školy sa do tohto koeficientu nemusia zmestiť. „Štátne školy majú problém nájsť na to peniaze,“ hovorí Petáková.

Často sa potom stáva, že vrátnikom je aj školník, ktorý nie je celý čas pri vchode školy, keďže má aj iné povinnosti. Ak škola vchod nezamyká, do budovy môže vstúpiť hocikto. „Aj my máme na vrátnici rannú službu upratovačiek,“ hovorí Petáková.

„Ak škola nemá takého zamestnanca, tak musí riskovať, že je otvorená a môže do nej ktokoľvek vstúpiť. Najmä menšie školy majú s týmto problém,“ hovorí Petáková.

Školy nemajú povinnosť zamykať vchod alebo mať vrátnika. „Je to na každom zriaďovateľovi a riaditeľovi, ako si školu zabezpečí,“ hovorí Petáková.

Pripomína však, že aj keby bola škola zabezpečená, vo Vrútkach by to nepomohlo. Útočník s nožom v ruke totiž vykopol vchodové dvere školy a školník ho nedokázal zastaviť. „Tieto opatrenia sú pre tých slušnejších, ktorých niečo zastaví,“ tvrdí. Aj Puterková dodáva, že vrátnik môže pustiť do školy aj civilne vyzerajúceho človeka, ktorý má skrytú zbraň – tomu nikto nezabráni.

Namiesto evakuácie má byť invakuácia

Keďže doteraz školy nemali skúsenosť s útokmi, nie sú ani nastavené na prísnu bezpečnosť ako školy v zahraničí. Podľa bezpečnostného experta je to prirodzené a školy za to nemožno viniť. „Na tú bezpečnostnú situáciu, ktorá bola doteraz na Slovensku, sú školy zabezpečené adekvátne,“ hovorí Martin Královič.

V USA sú prípady útočníkov v školách oveľa častejšie – školy preto postupne zavádzajú prísne bezpečnostné opatrenia. V niektorých školách žiaci prechádzajú pri vstupe cez detektor kovov, ktorý odhalí zbrane. Alebo majú kamerový systém či automatické „lockdown“ zamknutie. V niektorých školách sa prispôsobuje bezpečnosti aj samotná architektúra – namiesto dlhých rovných chodieb sa budujú zakrivené, ktoré limitujú videnie útočníka, ktorý by strieľal do davu. Školy budujú aj „blind spots“, teda miesta, kde sa môžu študenti skryť.

„Samozrejme, najbezpečnejšie by bolo, keby pred každou školou stála celý deň ozbrojená policajná hliadka. Ale to nie je zmysluplné opatrenie – v tomto štáte na to nie sú také prostriedky k dispozícii,“ hovorí Královič.

Je však možné, že po tomto útoku sa bude bezpečnosti na školách venovať väčšia pozornosť. „Dá sa očakávať, že keď budú podobné útoky častejšie, logicky bude na mieste hovoriť viac o ochrane škôl. A o tom, ako učiteľov či žiakov na tieto nešťastné útoky trénovať,“ hovorí Královič. Čo môžu podľa neho robiť školy, aby sa ochránili?

Školy sa môžu chrániť pasívne – urobiť teda všetko pre to, aby sa útočník do objektu nedostal. Sú to zatvorené školské brány, zamknuté dvere, ideálne aj dvoje za sebou. Útočník vo Vrútkach dvere na škole vykopol a Královič pripomína, že školy by sme teraz nemali viniť za to, že nemali dostatočne silné dvere.

Školy sú súčasťou objektov, ku ktorým majú policajné hliadky natrénované prístupy či výjazdy. „Myslím si, že teraz sa budú ešte intenzívnejšie príslušníci policajného zboru venovať nácvikom príjazdov a zásahov v týchto objektoch,“ hovorí Královič.

Podľa experta je šťastie v nešťastí, že polícia útočníka spacifikovala mimo objektu školy. „Pokiaľ by takýto zásah musel prebiehať vo vnútri školy, bolo by oveľa väčšie riziko, že by došlo k väčšiemu počtu zranení,“ hovorí Královič.

Školy podľa experta nemajú kapacitu brániť sa aktívne – teda vlastnými silami spacifikovať útočníka. Aj keď Alena Petáková zo Združenia základných škôl Slovenska navrhuje otvoriť diskusiu o ochranke v školách, podľa Královiča to nie je reálne. „Sú úplne iné personálne a finančné nedostatky v rezorte školstva,“ hovorí.

Podľa neho je skôr dôležitejšie, aby učitelia vedeli, ako sa správať v krízových situáciách. Královič vysvetľuje základné pravidlá: kým v prípade požiaru je povinnosť ľudí evakuovať, v prípade útoku je postup opačný. „Evakuáciou by sa mohlo ohroziť ešte viac ľudí,“ vysvetľuje.

To znamená, že v krízovej situácii sa má najzraniteľnejší kolektív – deti a učitelia – zabarikádovať v triede a útočníka k sebe nepustiť. Podľa Královiča sú v amerických školách už k dispozícii bariéry na dverách do tried, napríklad kliny, ktorými sa v čase nebezpečenstva trieda ochráni. Mnohé školy už majú aj elektronický systém – alarm či zvukový kód -, ktorý celej škole vyšle signál, aby sa zabarikádovali.

Ďalej sa treba riadiť modelom: run, hide, tell – teda v prvom rade utekať do bezpečia, skryť sa a až potom privolať políciu. Ochrana škôl je súčasťou konceptu ochrany „mäkkých cieľov“, v angličtine soft target protection. Mäkkým cieľom je človek, kým tvrdé ciele sú budovy či nehnuteľnosti. Ochrana mäkkých cieľov sa zameriava najmä na miesta, kde sa pohybuje veľký počet ľudí – námestia či veľké priestranstvá.

Na Slovensku sme podľa Královiča v tejto téme ešte len v začiatkoch. „Neviem o tom, že by sa tejto téme u nás venovala väčšia skupina ľudí.“ Česká republika je však v tejto téme ďalej ako my – české ministerstvo vnútra má na tento účel zriadenú vlastnú komisiu, zároveň aj dotácie na ochranu mäkkých cieľov.