Koronakríza je iba „light“ verzia klimatickej krízy, ktorá nás čaká

„Považujem za neetické, ak sa pitnou vodou napúšťajú bazény,“ hovorí klimatológ Pavol Faško. Podľa klimatológa Jozefa Pecha s nami bude sucho už stále: „V niektorých regiónoch sa v teplom polroku bude sucho objavovať permanentne. Dnes to môžeme povedať už s matematickou istotou.“

V rozhovore sa dočítate aj:

• čo spôsobilo, že tohtoročná jar bola mimoriadne suchá;
• či sú extrémne prejavy počasia, keď sucho striedajú búrky, prejavom klimatickej zmeny;
• či na Slovensku plytváme vodou a ako bude koniec storočia vyzerať s ohľadom na dostupnosť vody.

Odpovedali klimatológ Pavol Faško (P. F.) a klimatológ Jozef Pecho (J. P.), obaja zo Slovenského hydrometeorologického ústavu (SHMÚ). Faško dlhodobo mapuje vývoj teploty vzduchu, zrážok a snehovej pokrývky na území Slovenska; Pecho sa zaoberá dlhodobou premenlivosťou klimatických pomerov na Slovensku a prípravou scenárov zmeny klímy.

Čo spravili dažde ostatných troch týždňov so suchom, ktoré na Slovensku bolo na jar?

P. F.: V niektorých oblastiach Slovenska boli v období od 11. marca do 22. mája deficity zrážok viac ako 100 milimetrov. Dažde ostatných dní odstránili akútny stav, takže krajina nevyzerá tak vyprahnuto ako predtým. Úhrny zrážok od 23. mája do 10. júna prekračujú vo väčšine prípadov dlhodobé priemerné hodnoty na toto obdobie len o niečo, preto nemohli odstrániť jarné deficity zrážok. Napríklad v Bratislave na letisku napršalo od 23. mája do 10. júna 46 milimetrov zrážok. Znie to sympaticky, lebo je to skoro 50 milimetrov, lenže dlhodobý priemer na toto obdobie sa prekročil len o 11 milimetrov. Na letisku v Kuchyni na Záhorí napršalo v tomto období 80 milimetrov zrážok, čo je o len o 35 milimetrov viac oproti dlhodobému priemeru za toto obdobie. Pritom v predchádzajúcom období od 11. marca do 22. mája sa na letisku v Kuchyni vytvoril deficit zrážok až 86 milimetrov.

Riziko sucha stále existuje?

P. F.: To riziko tu stále je. Ak by nastalo obdobie, že by prestalo pršať a bolo by teplo, veľmi rýchlo by bolo sucho v krajine cítiť. Za normálnych okolností by prostredie malo byť do určitej miery presýtené vlahou, no u nás neexistuje ochranný vankúš, z ktorého by sa čerpala vlaha, ak nie sú zrážky. S vlahou je to u nás ako s napätým finančným rozpočtom – ak príde nečakaný výdavok, rodina sa ocitne v problémoch. Ak mesiac neprší, je sucho. Ale v našich podmienkach by to nemalo byť, lebo v krajine by mala byť vlaha v takom dostatku, aby sa mesačný výpadok vykryl.

Ako dlho by malo ešte pršať, aby sa krajina dostatočne nasýtila vlahou?

P. F.: Na odstránenie deficitov z jari by bolo treba, aby v letných mesiacoch pršalo dvakrát toľko, ako zvykne. Pri búrkach to možno dosiahnuť, lenže problém je, že vlaha z búrok sa do prostredia nevsakuje v dostatočnej miere. Odtok vody urýchľuje napríklad to, že veľa svahových polôh je odlesnených. V poľnohospodárstve sa využívajú ťažké mechanizmy, ktoré tlačia na pôdu, takže je menej priepustná. Na jeseň sa síce robí hlboká orba, čo vytvára predpoklady, aby do pôdy mohla prenikať vlaha, ale napriek tomu je tvrdá a voda sa nevsakuje do hlbších horizontov. Zbavujeme sa vlahy, ktorú by sme potrebovali ako rezervu.

Aký vplyv mala tohtoročná teplá zima s nedostatkom snehovej pokrývky na suchú jar?

J. P.: V ostatných rokoch sú zimy mierne a teplé a snehu nie je veľa. Aj keď v minulých rokoch napadlo za deň aj 20 centimetrov snehu, obyčajne sa do 48 hodín roztopil. Počas minuloročnej zimy 2018/2019 nasnežilo od Vianoc do januára na Orave takmer dva a pol metra snehu. Hovorili sme si, že nebude sucho. Ale vo februári sa väčšina snehovej pokrývky roztopila, takže v kotlinách severného Slovenska nebol v druhej polovici februára skoro žiaden sneh. Posledný februárový deň 2019 sme dokonca zaregistrovali najvyššiu zimnú teplotu. Nasledovala suchá jar, ešte suchšia ako tohtoročná.

P. F.: V minulosti bolo samozrejmosťou, napríklad v kotlinách severozápadného a severného Slovenska, že na konci jesene alebo v decembri začalo snežiť a vytvorila sa snehová pokrývka, ktorá tam trvala až do konca zimy. Výnimočne sa stalo, že bola prerušená. Ale v zásade tam bol sneh. Teraz to neplatí a počas zimy sa snehová pokrývka niekoľkokrát vytvorí a potom sa roztopí. Na Slovensku nie je plocha, kde by sa snehová pokrývka mohla kumulovať, keďže nadmorskú výšku nad 1200 metrov majú menej ako tri percentá nášho územia.

Čo ešte spôsobilo, že tohtoročná jar bola mimoriadne suchá?

P. F.: Bolo málo oblačnosti. S ohľadom na trvanie slnečného svitu bola celá jar – čiže marec, apríl a máj – rekordná. V Bratislave na letisku svietilo slnko za tri uvedené mesiace až 795 hodín. Toľko tam slnečný svit v jarných mesiacoch netrval nikdy od roku 1951. Bolo to, akoby sme túto jar mali o jeden apríl navyše. Slnečný svit trval približne o 200 hodín dlhšie ako za normálnych okolností. Ďalší problém bol, že pravidelne fúkal vietor, čo spôsobovalo väčší výpar. Krajina sa veľmi vysušila.

Je tohtoročná suchá jar niečím výnimočná alebo zapadá do trendu ostatných rokov?

P. F.: Priestorový úhrn zrážok dosiahol 128 milimetrov, čo je podnormálne. Prispel k tomu najmä apríl, keď táto hodnota dosiahla iba 12 milimetrov. Apríl 2007 bol ešte horší, ale v tom roku neboli mesiace marec a máj také zlé. Tohtoročná jar sa od roku 1984 zaradila medzi tri zrážkovo najchudobnejšie popri jari z roku 1993 a 2012. Na jar 2012 bolo zrážok málo, ale vyskytovali sa s istým časovým odstupom. Záchranné zrážky sa začali vyskytovať skôr ako tento rok, keď prišli až na konci mája. Niektorí pesimisti už rezignovali, lebo keď ste sa v prvej polovici mája pozreli na polia, videli ste, že obilniny, ktoré sa zasadili počas jari, žltli a vyzeralo to s nimi dosť beznádejne. Májové zrážky niečo zachránili, ale aj tak by mohol byť s úrodou problém.

Mení sa režim zrážok z vytrvalého dažďa na prudké lejaky a búrky, keď vlaha toľko nevsiakne a voda odtečie?

J. P.: Prudkosť či intenzita zrážok naozaj narastá. V teplejšej atmosfére sa prudké dažde budú vyskytovať čoraz častejšie. Efektívnosť zrážok je nižšia, lebo často padajú do suchého prostredia, takže toľko nevsiaknu. Suchá pôda si s nimi neporadí a veľké množstvo objemu vody zo zrážok z prostredia odtečie. Prirovnal by som to k situácii, že by ste na suchú pôdu v záhrade vyliali naraz celý sud s vodou. Čo sa stane? Zavlaží sa len vrchná časť pôdy, zvyšok z pozemku odtečie. Ak by ste tam dali rozprašovač, ktorý by pozemok zavlažoval pomaly, vlhkosť by sa dostala oveľa hlbšie.

P. F.: Sucho neprialo tomu, aby vznikali búrky. Keď sa oteplilo, búrky prišli. Spadlo pri nich niekoľko desiatok milimetrov zrážok, niekedy 50 milimetrov a viac, ale intenzívne dažde sa nedajú využiť tak ako trvalý dážď, ktorý padá jeden až dva dni s intenzitou 1 až 2 milimetre za hodinu. Bolo by ideálne, ak by sa teraz vyskytovali takéto dažde. V ostatných desaťročiach sa u nás trvalejšie zrážky vyskytujú v lete skôr výnimočne a je sviatočnou udalosťou, keď sa objavia. V minulosti sa niekedy stávalo, že keď ste si naplánovali dovolenku, pršalo celý týždeň. Už sa na to ani nepamätám.

Dá sa predpovedať, aké bude tohtoročné leto?

J. P.: Zatiaľ to vyzerá tak, že by nemalo byť úplne extrémne teplé, ale je vysoká pravdepodobnosť, že bude teplotne nadnormálne. Pri zrážkach presne nevieme, závisí to od zmeny cirkulácie alebo výskytu búrok a prehánok.

Sú extrémne prejavy počasia, keď sucho striedajú búrky, prejavom klimatickej zmeny?

P. F.: Áno, ide o dôsledok klimatickej zmeny. Prechádzame z jednej krajnosti do druhej.

J. P.: Veľmi jednoznačne ide o prejav klimatickej zmeny. Ide o nový režim zrážok, ktorý poznáme z celej Európy. Už viac ako rok máme rekordne teplé oceány – či už Atlantik, Pacifik, alebo iné oblasti. Vysoká teplota podporuje intenzívny výpar, čo zvyšuje množstvo vodnej pary v atmosfére. Len čo to umožnia poveternostné podmienky, zrážky sú mimoriadne intenzívne a výdatné.

Aj v okolitých krajinách majú extrémy, že idú zo sucha do lejaku?

J. P.: Je to typické pre celú Európu, najmä pre stredomorskú subtropickú oblasť s dlhým teplým obdobím. Keď na jeseň prídu prudké lejaky, niekedy naprší aj 500 milimetrov za deň, čo urobí ročný úhrn. Aj na Slovensku sa posúvame do tohto režimu. V Česku majú problém so suchom kontinuálne od roku 2015. My máme zrážky aj z juhu, od Stredozemného mora, a niekedy aj z východu (Čierne more), zatiaľ čo v Česku čerpajú väčšinu zrážok zo západného prúdenia, ktoré nie je v ostatných rokoch také stabilné, preto majú výpadok. Zrážky, ktoré prichádzajú do Českej republiky, z juhu blokujú Alpy, kde sa vypršia, preto do Česka neprídu. Keďže v Česku vypadlo prúdenie zo západu, sucho v krajine je spôsobené nielen vysokými teplotami, ale aj nedostatkom zrážok.

V Beneluxe, severnom Francúzsku a Nemecku poklesla v dôsledku sucha úroda v roku 2018 o 40 percent. Okamžite sa to prejavilo v cenách potravín v celej Európe. Klimatická zmena má hmatateľné následky aj v potravinovej bezpečnosti Európskej únie. Jeden hydrológ to pekne vystihol, keď povedal, že sucho s nami bude už stále. V niektorých regiónoch sa v teplom polroku bude sucho objavovať permanentne. Dnes to môžeme povedať už s matematickou istotou. Nielenže je teplejšie, ale dlhodobé ročné priemerné úhrny zrážok sa v podstate nemenia. No my by sme potrebovali, aby zrážky pribúdali spolu so vzostupom teploty vzduchu.

Koronakríza odchádza, no klimatická kríza nie. Máme zarobené na väčší problém, ako bola pandémia?

J. P.: Áno, máme. Ekonomické dôsledky pandémie sú závažné, mnohí prišli o prácu a viacerým klesol príjem. Boli sme doma, nosili sme rúška, čiže boli obmedzenia, ale na druhej strane, boli potraviny aj voda. Z tohto hľadiska nám nič nechýbalo. To už neplatí pre dôsledky klimatickej krízy, ktorá môže v nasledujúcich desaťročiach ohroziť našu potravinovú bezpečnosť. Bude menej potravín, budú drahšie a v niektorých kritických rokoch nemusia byť dostupné vôbec. Koronakríza bola iba „light“ verzia klimatickej krízy, ktorá nás čaká. Vezmite si napríklad Rusko. Ide o jedného z najväčších producentov obilnín na svete. Krajina vyváža veľký podiel produkcie do zahraničia, najmä na Stredný a Blízky východ a do severnej Afriky. No tento rok už v priebehu apríla naplnili kvóty a už nevyvážajú. Je otázka, ako sa to prejaví na cenách na svetovom trhu. Budeme si musieť počkať na prelom júla a augusta, aby sme videli, ako dopadla úroda v Európe.

Pociťujú slovenskí poľnohospodári vplyv sucha na úrodu?

J. P.: So suchom majú reálny problém. Zachrániť nás môže to, že sme v Európskej únii – máme spoločný trh s intenzívnou výmenou komodít. Dlho by sa dalo hovoriť o našej potravinovej bezpečnosti. Uvádza sa, že na Slovensku dokážeme vypestovať len 45 percent toho, čo spotrebujeme, zvyšok dovážame. Jedna z podmienok vstupu do Európskej únie bola, že znížime kvóty na produkciu, aby sme mohli dovážať z Nemecka, Francúzska alebo krajín Beneluxu. Do budúcna to budeme musieť zmeniť.

Čo spraví s úrodou, ak dva mesiace neprší, a potom sú týždeň lejaky?

P. F.: Negatívne to vplýva na úrodu. Ak bude nižšia, náklady na dopestovanie plodín budú vyššie. Pestovanie niektorých plodín bude nevýhodné. Napríklad zemiaky sa tu pestovali vždy, ale teraz tu pre ne nie sú najvhodnejšie podmienky. Zemiaky sa musia zavlažovať, takže sú drahšie. Od niektorých pestovateľov som počul, že zemiaky sa im neoplatia. Máme však istú výhodu, že ak sa niektorým plodinám nedarí na juhu Slovenska, lebo je tam príliš teplo a je málo zrážok, možno ich pestovať v severnejších regiónoch a vo vyšších nadmorských výškach. Celkom jednoznačne dochádza k posunu klimatických pásiem od juhu na sever. Porovnávali sme teplotné podmienky medzi mestami a zistili sme, že v rokoch 1991 až 2019 sú v Prievidzi také teplotné podmienky, aké boli v rokoch 1951 až 1980 v Komárne. Pritom ide o posun na sever o viac ako 100 kilometrov.

Odhaduje sa, že teplota na Zemi sa do konca storočia zvýši o zhruba 4 až 6 stupňov Celzia, čo je horná hranica stredného odhadu. Čo to bude znamenať pre Slovensko?

J. P. Minimálne rovnaký teplotný posun, čo znamená, že najjužnejšie oblasti Slovenska, ako je Komárno, sa klimaticky presunú na stredný Balkán. V teplejších rokoch tu môže byť klíma typická pre Grécko, v niektorých prípadoch až pre severný okraj Turecka. Maximálne denné teploty vzduchu 40 až 45 stupňov Celzia môžu byť na juhu Slovenska v lete veľmi pravidelné.

P. F.: Našťastie, na Žitnom ostrove máme rezervoár podzemnej vody a možno nebudeme mať až taký vážny problém. Problém so zásobovaním obyvateľstva vodou môže nastať v regiónoch, kde sú závislí od povrchových zdrojov vody, ktoré sa dopĺňajú atmosférickými zrážkami. Pre Žitný ostrov je dôležité, že blízko je Dunaj, ktorý je prakticky nevyčerpateľným zdrojom vody.

J. P.: V minulosti sa maximálne prietoky na Dunaji dosahovali v máji, júni a začiatkom júla, keď sa intenzívne topil sneh a hlavne ľad. Režim Dunaja v budúcnosti bude závisieť od toho, koľko snehu a hlavne ľadu zostane v Alpách v druhej polovici 21. storočia. Ak Alpy – hlavne vo svojej východnej časti – prídu o veľkú časť zdrojových ľadovcov, ktoré napĺňajú Dunaj alebo jeho prítoky, v budúcnosti sa môže stať, že režim Dunaja bude extrémnejší.

V akom zmysle bude režim Dunaja extrémnejší?

J. P.: Maximum sa presunie viac do jari a k zime. Leto môže byť málo vodné. Častejšie môže dochádzať k situácii, ktorú sme tu mali minulý rok, ale aj predtým, že sa u nás na tri mesiace stopla akákoľvek lodná doprava. Často nás klimatológov označujú za alarmistov, ale pozrite sa, čo sa deje v Afrike. Etiópia stavia na Níle hneď dve veľké priehrady, ktorými si uzurpuje právo na vodné zdroje, čo sa nepáči Egyptu ani Sudánu. V tejto oblasti existuje geopolitické napätie v otázke prerozdeľovania vodných zdrojov. Čo ak Európu alebo alpský región zasiahne v budúcnosti dlhodobé sucho, ktoré bude trvať dekádu? Čo ak veľké zdroje z Álp budú mať minimum vody? Môže nastať scenár, že v Dunaji bude tak málo vody, že do Bulharska pritečie len desať percent? V Rumunsku a Bulharsku veľmi závisia od Dunaja, čo môže v budúcnosti spôsobiť v našom regióne nepokoje. Nechcem povedať rovno vojnu, ale krajiny sa o vodu budú hašteriť.

Prijímajú sa opatrenia, aby sme sa vyhli problémom s vyššou teplotou a suchom?

J. P.: Pesimizmus je namieste, situácia nevyzerá dobre. Na papieri medzinárodných dohôd sa proklamujú isté ciele, ktoré by sme chceli naplniť, ale realita je iná. Dokonca aj Európska únia má čo dobiehať napriek tomu, že sme veľmi ambiciózni. Na druhej strane, koronakríza ukázala na obrovskú adaptabilitu ľudí, že dokážu obmedziť svoje aktivity. Bohužiaľ, nevidím systémové opatrenia, že by vlády prijímali také opatrenia, aby sa správanie populácie začalo dlhodobo meniť. Aby sme išli cestou trochu obmedzenejšej spotreby a zodpovednejšieho nakupovania.

Ale to sa ľuďom nedá nanútiť.

J. P.: Štát má isté možnosti, ako motivovať ľudí, aby sa správali inak.

Aké opatrenia máte na mysli?

J. P.: Správne ste povedali, že ľudí nemôžete prinútiť, aby sa oddnes začali správať zodpovedne. To neurobia, lebo nemusia. Ale môžu byť finančne motivovaní, aby kupovali také veci, ktoré nie sú pre klímu také škodlivé. Za riešenie považujem uhlíkovú daň, aby sa finančné toky prerozdelili do produkcie tých tovarov, ktoré budú mať nižšiu uhlíkovú stopu. Ľudia nás bičujú a hovoria, že by sme len zvyšovali dane. Ale uhlíková daň nie je daň – je to o presmerovaní daňového zaťaženia tam, kde by malo byť, no je nedostatočné. Nie som ekonóm, ale považujem za problém, že je zdanená práca, ale nie spotreba. Dnes si viete kúpiť tenisky z Číny za pár eur, hoci sa doviezli z továrne vzdialenej 10-tisíc kilometrov. Podľa mňa ide o pokrivený spôsob obchodovania, keď sa zvýhodňuje dovoz.

P. F.: Ľuďom sa môže zdať, že klimatická zmena ešte u nás nie je, ale my v nej žijeme, ovplyvňuje náš každodenný život, no je to plazivé a necítime to tak nárazovo ako koronavírus. Preto by sme mali konať, aby sa ten stav ďalej nezhoršoval. Zodpovednosť je hlavne na bohatých ľuďoch, lebo tí majú možnosť, aby regulovali svoj spotrebný spôsob života. Viac berieme, ako dávame. Naše návyky by sme mali regulovať. Nechcem povedať drakonicky, ale je tam priestor. Ak je k dispozícii lacný tovar, máme pocit, že si donekonečna môžeme nakupovať nové veci. Keď si generácia našich rodičov niečo kúpila, nevyhadzovali to, keď sa to pokazilo, lebo to opravili. Teraz produkujeme obrovské množstvo odpadu a nevieme, čo s ním.

Plytváme na Slovensku vodou?

J. P.: Plytvanie vody nie je záležitosť len Slovenska, plytvá sa aj inde na svete. Istého času bol veľký problém s dostupnosťou vody v juhobrazílskych oblastiach, kde máte jedny z najväčších miest na svete – São Paulo a Rio de Janeiro. Nedostupnosť vody nebola spôsobená len obrovským suchom, ale aj tým, že obyvatelia veľkých miest neboli naučení, ako vodu využívať efektívne. Plytvali ňou. Distribučný systém vody bol slabo zabezpečený a boli tam obrovské úniky. Od sucha až k nedostatku vody je teda dlhá cesta. Je namieste, aby sme sa aj na Slovensku naučili efektívnejšie využívať tie zdroje, ktoré máme. Na štátnej aj individuálnej úrovni. To, že splachujeme chlórovanou pitnou vodou, je vec, ktorá by sa v budúcnosti mala zmeniť.

P. F.: Rozhodne nie je ideálne, že na splachovanie záchodov využívame takú kvalitnú vodu. Za neetické považujem aj to, ak sa pitnou vodou napúšťajú bazény, čo je tento rok ešte aktuálnejšie, lebo ľudia sa vzhľadom na koronavírus boja vycestovať do zahraničia. V Afrike alebo na Blízkom východe som videl ľudí, ktorí nemali čo jesť a piť. Dosť ma to poznačilo. Neuvedomujeme si to, lebo také skúsenosti nemáme. Ak budú klimatické trendy pokračovať, niečo podobné sa môže stáť aj nám. Sú obdobia, keď miestne zdroje vody dochádzajú a v niektorých studniach klesne hladina podzemnej vody natoľko, že sa v nich stratí voda. Potom čo? Doteraz sa u nás voda brala ako samozrejmosť.

Ako bude koniec storočia vyzerať s ohľadom na dostupnosť vody?

J. P.: Odrazil by som sa od klímy. Smerujeme do subtropickej klímy, v závislosti od obdobia najskôr do vlhkých a potom do suchých subtrópov. V niektorých rokoch tu už máme typ klímy, ktorý je typický skôr pre Pádsku nížinu. V roku 2018 a 2019 sme na niektorých meteorologických staniciach zaznamenali priemernú ročnú teplotu 13 stupňov Celzia, ktorá je typická skôr pre sever Talianska. Zrážky reagujú na teplotu s istým oneskorením, ale predsa. V národnom hospodárstve by sme sa mali pripraviť na to, že počas teplého polroka bude pršať málo a väčšia časť zrážok spadne dosť nárazovo v priebehu jesene a zimy. Ročné maximum zrážok sa pomaly presúva do septembra, kde je najvýraznejší nárast zrážok zo všetkých mesiacov. Signalizuje to, že subtropická klíma sa u nás začína udomácňovať.

Národné hospodárstvo a distribúciu pitnej vody budeme musieť prispôsobiť na to, aby sme prebytok zrážok z vlhkého obdobia uchovali, aby si pôda a krajina dokázali uchovať prebytok zrážok aj do suchšieho obdobia. V subtropických oblastiach Európy sa to celkom nedarí, pretože Stredomorie je odlesnené už 2-tisíc rokov. Keď tam príde jesenná búrka, majú obrovské problémy s povodňami. Na problémy s nevyváženým režimom zrážok nie sú veľmi adaptovaní, ale my by sme sa mali na ich chybách poučiť.

A učíme sa?

P. F.: Hovorí sa o tom dosť, len to treba preniesť do reálneho života. V minulosti sme vytvorili obrovské homogénne celky poľnohospodárskej pôdy, čo z hľadiska súčasných klimatických podmienok nie je ideálne. Mali by sme sa snažiť vrátiť k pôvodnému stavu našej krajiny, lebo naša krajina bola pôvodne oveľa viac zalesnená. To, čo sa udialo v lesnom hospodárstve v ostatných desaťročiach, je katastrofa. Je snaha, aby sa viac vysádzali stromy, ale vo výruboch sa mladé stromčeky veľmi zle ujímajú, lebo je tam sucho. Percento odumretých sadeníc je veľmi vysoké.

Neviem, prečo to ľudia robia, ale keď si stávajú domy, všetko si vydláždia. Tráva sa nemusí kosiť, je menej starostí, ale nie je to dobré. Voda po dlažbe odtečie a nemôže vsiaknuť. Odtečie bez úžitku. Nie som stotožnený s tým, ako sa u nás udržiavajú trávniky a niektoré plochy – že sa tak striktne kosia. Ak má tráva 20 centimetrov, človeka kritizujú. Čudujeme sa, že nemáme niektoré druhy motýľov. Niektoré živočíchy nemajú šancu prežiť v takých krutých podmienkach, aké im človek pripravuje. Kedysi sa kosilo ručne; dnešné kosačky sú jednoduchšie, ale to, čo tam žije, zabijeme. Na viacerých úrovniach ideme proti prírode a proti tomu, aby sme prirodzene zadržiavali vodu v krajine.

J. P.: Ľudia si kupujú obrovské plazmové televízory, aby na nich pozerali prírodný kanál National Geographic, kde sú krásne zábery prírody. No keď vyjdú z domu alebo paneláka, zistia, že u nich nič nežije. Tak načo to pozerajú? Je to zvláštny paradox doby, že ľudia majú radi prírodu, ale sami sa o ňu nestarajú.

Čo môžem ako jednotlivec urobiť?

J. P.: Naši predkovia žili len z toho, čo im poskytla miestna príroda a miestne zdroje. Dovážalo sa málo. Teraz plienime celý okolitý svet. Na mysli mám modernú západnú civilizáciu. Plienime všetko naokolo, aby sme mohli dovážať a žiť si nad pomery. Spohodlneli sme. Veľmi sme si zvykli na to, že odniekadiaľ príde to, čo potrebujeme, a u nás nemusíme robiť nič. Prichádzame o dôvtip a pragmatické rozmýšľanie našich predkov, ktorí žili z minima. Do politiky treba dostať ľudí, ktorí budú o klimatickej zmene rozprávať dennodenne. Ako sme intenzívne riešili COVID-19, musíme intenzívne riešiť aj klimatickú zmenu, lebo problémy, ktoré sme zažili v súvislosti s COVID-19, sú iba „light“ verziou toho, čo nás čaká. Sme nihilistická civilizácia, ideme proti svojej prirodzenosti zachrániť sa. O svoje inštinkty sme už pravdepodobne prišli, lebo žijeme v bublinke, že nič nie je nebezpečné. Lenže to je falošný pocit bezpečia. Stále žijeme v nebezpečnom svete a mali by sme sa podľa toho správať.

P. F.: Žijeme v bubline. Zvykli sme si na pohodlný život, lenže musíme si vybrať. Ak budeme takto pokračovať, nebojím sa povedať, že sa rútime do sebazničenia. Ideme sami proti sebe.