Aj taká kauzička ako tá s hercom Kramárom nás ako spoločnosť posúva ďalej k pochopeniu
„Každá obeť má okolo seba auru podozrenia, čo všetko si navymýšľala. Často vystupuje z oslabenej pozície. Najviac viditeľné je to v prípadoch, keď je páchateľ spoločensky rešpektovaný alebo známy,“ hovorí publicistka Nataša Holinová, ktorá sa dlhodobo venuje otázkam ochrany obetí.
Vo svojich článkoch sa sústreďujete na osudy obetí, ľudí, ktorým sa stalo niečo zlé, nespravodlivé a kruté – aj alebo práve pričinením či nečinnosťou štátnych inštitúcií. Kedy a prečo ste sa tejto problematike vlastne začali venovať?
Existenciu sveta, ktorý je opakom toho, čo bežne žijeme, teda temného sveta porušovania práv, morálky a nestarania sa o práva a blaho detí a sociálne slabších, som objavila náhodou, pred skoro dvadsiatimi rokmi. V tom čase sa tomuto problému nikto nevenoval, bolo to biele miesto na mape. Ani sama som o ňom nevedela celkom nič.
V mojom prípade boli úvodnou témou reedukačné centrá, dnes reedukačné domovy. Jedna organizácia, ktorá sa venovala obchodovaniu s ľuďmi, konkrétne mladých dievčat na prostitúciu, si u mňa objednala napísanie článku. Na lepšie pochopenie kontextu treba uviesť, že publicistika v čase, keď som o tomto celom začala písať, bola o tom, že nejaký novinár prišiel do takéhoto centra, odfotil si, ako tam prevažne rómske deti dostávajú najesť, aké je výborné, že sa môžu vzdelávať, vytiahol z nich pár viet o niečom strašnom, čo žili kedysi, a aké geniálne je to, čo žijú teraz. Také boli reportáže a príbehy, ktoré dostávali miesto v médiách.
Oproti tomu bola moja osobná skúsenosť, keď som sa išla pozrieť do reedukačného domova v Spišskom Hrhove, šokujúca. Nevedela som, že do takýchto centier sú posielané deti na základe súdnych rozhodnutí. Netušila som ani, aké je postavenie týchto zariadení v právnom systéme. Už prvotné informácie však boli v niečom nezvyčajné. Vedela som, že v tomto konkrétnom reedukačnom centre žije niekoľko obetí spomínaného obchodovania s ľuďmi. Zdalo sa mi veľmi zvláštne, aby štát neplnoletú obeť – namiesto jej ochrany – poslal na prevýchovu do „polepšovne“.
Neviem zabudnúť na pätnásťročné dievča, ktoré vlastná matka predala na prostitúciu do Nemecka. Dievča sa v Nemecku niekoľkokrát neúspešne pokúsilo o útek. Vždy, keď ju chytili, dostala strašnú bitku reťazami. Nakoniec sa
