Denník N

Ako hlasujú o Rusku slovenskí europoslanci 

Ilustračné foto – TASR
Ilustračné foto – TASR

 Autor je prezident IVO a hosťujúci expert IWM (Viedeň)

V pondelok 25. mája 2020 uplynul rok od posledných volieb do Európskeho parlamentu. Podobne ako ich kolegovia z ďalších členských krajín, slovenskí poslanci sa aktívne zapojili do činnosti tejto európskej inštitúcie – od práce v jednotlivých výboroch, skupinách a straníckych frakciách cez účasť a vystúpenia na plenárnych schôdzach až po hlasovania o jednotlivých rezolúciách a správach.

Priblížiť verejnosti niektoré aspekty pôsobenia poslancov EP z krajín strednej Európy si dali za cieľ účastníci medzinárodného analytického projektu. Skúmali, ako ovplyvňujú činnosť poslancov z Českej republiky, Maďarska, Poľska, Slovenska a Rakúska dva faktory – postoj voči autoritarizmu a hodnotové nastavenie v zahraničnej politike. Projekt uskutočnený inštitútom Political Capital (Budapešť) v spolupráci s Inštitútom pre verejné otázky (IVO), inštitútom Res Publica (Varšava), Pražským inštitútom pre bezpečnostné štúdie (PSSI) a výskumníkom Antonom Šechovcovom (Viedeň) podporila Národná nadácia pre demokraciu (NED).

V rámci tohto projektu IVO mapoval postoje slovenských europoslancov v otázkach podpory demokracie a odporu voči autoritarizmu a geopolitickej rozpínavosti. Predmetom mapovania boli hlasovania poslancov pri schvaľovaní rezolúcií a správ Európskeho parlamentu, vystúpenia v pléne a autorská tvorba (články v médiách, prejavy na verejných podujatiach, príspevky na sociálnych sieťach a pod.).

V tomto príspevku priblížime aktivity slovenských europoslancov v otázkach súvisiacich so zahraničnou a vnútornou politikou Ruskej federácie.

Na analýzu boli vybrané hlasovania o siedmich rezolúciách a správach. Išlo o päť rezolúcií (o novele tzv. zákona Magnitského, ktorá sa týkala prenasledovania ruských environmentálnych aktivistov a ukrajinských väzňov v Rusku; o problematike historickej pamäti v Európe v kontexte zločinov dvoch totalitných režimov – nacistického a komunistického, vrátane tragických následkov paktu Molotov – Ribbentrop; o zahraničnom zasahovaní do volieb v krajinách EÚ; o neoprávnenom prenasledovaní litovských sudcov justičnými orgánmi Ruskej federácie; a o ruskom zákone o zahraničných agentoch) a dve správy – o Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike a Spoločnej bezpečnostnej a obrannej politike (obidva dokumenty obsahovali kritické hodnotenie politiky Ruskej federácie voči susedným štátom a EÚ).

Spomínané rezolúcie a správy boli reakciou vrcholnej inštitúcie EÚ na znepokojujúce trendy vo vnútornom vývoji Ruska (posilnenie represívnych metód používaných proti oponentom režimu, snahy o revizionistický výklad dejín 20. storočia) a na nepriateľské zahraničnopolitické aktivity Ruska voči susedným štátom (Ukrajina, Gruzínsko), členským krajinám Únie a Európskej únii ako celku (o. i. prostredníctvom „informačných vojen“ a zasahovania do vnútorných záležitostí). Vyjadrili líniu Únie založenú na kľúčových hodnotách integrovanej Európy (sloboda, demokracia, ľudské práva, solidarita). Preto je spôsob, akým sa k týmto dokumentom postavili jednotliví slovenskí europoslanci prostredníctvom hlasovania, možné považovať za demonštráciu podpory alebo odmietnutia týchto hodnôt. Výsledky hlasovania sú uvedené v nasledujúcej tabuľke.

Tabuľka 1. Prehľad hlasovaní poslancov v otázkach vnútornej a zahraničnej politiky Ruska

Uznesenia Európskeho parlamentu

Poslanec,

poslankyňa

Frakcia

v EP

Strana

v SR

Novela tzv. zákona Magnitského, 18.7.2019 „Európska pamäť“, 19.9.2019 Zahraničné zasahovanie do volieb v EU, 10.10.2019 Stíhanie litovských sudcov zo strany RF, 28.11.2019 Zákon RF o zahraničných agentoch, 19.12.2019 Správa o SZBP, 15.1.2020 Správa o SBOP, 15.1.2020
Vladimír Bilčík EPP Spolu za za za za za za za
Michal Wiezik Spolu za za za za za za za
Miriam Lexmann* KDH
Ivan Štefanec KDH za za za za za za za
Peter Pollák OĽaNO N za N N za za za
Monika Beňová S&D Smer-SD proti N za za za za za
Miroslav Číž Smer-SD za za za N zdrž. za za
Robert Hajšel Smer-SD zdrž. za zdrž. za N za za
Lucia Ďuriš Nicholsonová ECR SaS za za za za za zdrž. zdrž.
Eugen Jurzyca SaS za za za za za zdrž. zdrž.
Martin Hojsík RE PS za N za za za za za
Michal Šimečka PS za za za za za za za
Miroslav Radačovský NA ĽSNS proti N proti N proti proti proti
Milan Uhrík ĽSNS proti proti proti za proti proti proti

EPP – Európska ľudová strana, S&D – Progresívna aliancia socialistov a demokratov, ECR – Európski konzervatívci a reformisti, RE – Obnovme Európu, NA – nezaradení. N – nehlasoval/nehlasovala.
* Poslankyňa Miriam Lexmann sa ujala svojho mandátu po brexite začiatkom februára 2020, preto sa na uvedených hlasovaniach nemohla zúčastniť.

Na základe vyhodnotenia hlasovaní môžeme hovoriť o troch skupinách poslancov.

Prvá sa skladala z poslancov z frakcií EPP, RE a ECR, drvivá väčšina z ktorých (najmä členovia Spolu, KDH, PS, SaS, v menšej miere OĽaNO) zastávala výrazne prozápadné a voči Rusku kritické stanoviská a hlasovala za rezolúcie odsudzujúce súčasnú zahraničnú a vnútornú politiku Ruskej federácie.

Do druhej skupiny patrili poslanci S&D (dvaja členovia Smeru-SD a jeden nestraník, ktorý bol zvolený na kandidačnej listine Smer-SD), tiež prozápadne orientovaní, ale s väčšou mierou heterogenity pri hlasovaniach (občas sa zdržali, respektíve nehlasovali, raz bolo zaznamenané hlasovanie proti) a bez osobného zaangažovania sa do kritickej debaty o Rusku.

Tretiu skupinu tvorili nezaradení poslanci, zvolení za extrémistickú ĽSNS, ktorí jednoznačne podporovali zahraničnú a vnútornú politiku Ruska a v súlade s týmto stanoviskom hlasovali.

Spomedzi poslancov patriacich do prvej skupiny najaktívnejšie svoje názory na politiku Ruskej federácie prezentovali Michal Šimečka, Vladimír Bilčík a Ivan Štefanec (spolu s Michalom Wiezikom títo poslanci hlasovali za všetky predložené rezolúcie a správy).

Vo svojom komentári k problematike cudzieho zasahovania do volieb v Európe Ivan Štefanec uviedol, že „Rusko sa zasa snaží rozložiť jednotu Európskej únie a presvedčiť svet o oprávnenosti svojich nárokov na územie celého bývalého Sovietskeho zväzu“. Na margo ruského zákona o zahraničných agentoch, ku ktorému Európsky parlament schválil uznesenie, Štefanec napísal: „Ruský zákon o mimovládnych organizáciách vôbec nerieši to, čo Putinov režim deklaruje. Ide v ňom iba o to, aby zatvoril ústa občianskej spoločnosti a kritikom Kremľa. Aspoň symbolicky sme sa dnes postavili za tých Rusov, ktorí chcú žiť v normálnej krajine a nie v nejakej orientálnej despocii.“

Michal Šimečka kriticky hodnotil postoje francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona k situácii vo svete: uviedol, že jeho pokus o „strategické zmierenie“ Európy s Putinovým Ruskom „vyznieva zvláštne“, „v lepšom prípade naivne“. Podotkol, že predpokladom dobrých a partnerských vzťahov s Ruskom je „vzájomná dôvera a dodržiavanie princípov medzinárodného práva“. A dodal: „Zatiaľ nič nenaznačuje, že by Rusko chcelo zmeniť svoju agresívnu politiku voči Ukrajine a zvyšku regiónu.“

Na margo výrokov Vladimira Putina o okolnostiach rozpútania druhej svetovej vojny v Európe Šimečka uviedol: „Pokusy Ruska o prepisovanie dejín naozaj nie sú ničím novým a je to, bohužiaľ, úplne bežná súčasť Putinovej propagandy: nielen vo vzťahu k paktu Ribbentrop – Molotov, ale napríklad aj k roku 1968. Napriek tomu však nemôžeme ako Európska únia a ako Európsky parlament tento Putinov pokus prejsť mlčaním. Musíme znovu a jasne zopakovať historický fakt, že cynická spolupráca dvoch totalitných režimov viedla k nesmiernym hrôzam, utrpeniu nielen v Poľsku, ale aj v iných okupovaných štátoch. Už len z úcty k obetiam nemôžeme mlčať a musíme stáť solidárne s Poľskom a inými štátmi, lebo ide o naše spoločné dejiny.“

Vladimír Bilčík v reakcii na nomináciu Josepa Borrella na post predstaviteľa EÚ pre zahraničnú politiku privítal jeho slová o tom, že Únia potrebuje posilniť geopolitické uvažovanie o zahraničnej politike, ktorá vychádza zo spoločného chápania európskej civilizácie vo svete, a dodal: „Práve v tejto súvislosti mi však chýbal Borrellov jednoznačný postoj voči Rusku. Je síce dobré, že v diskusii s europoslancami nespochybnil existenciu sankčného režimu EÚ, no práve vo vzťahoch s Moskvou sa musíme dnes oprieť o spoločné európske hodnoty, akými sú fungujúci právny štát a demokracia.“

V komentári venovanom problematike šírenia dezinformácií a potrebe boja proti nim Bilčík označil Rusko za „podstatný zdroj snáh o rozklad európskych demokracií“.

Bilčík a Štefanec vyjadrili radosť z toho, že ukrajinský režisér a spisovateľ Oleg Sencov, dlhší čas väznený v Rusku po vykonštruovanom obvinení a zmanipulovanom súdnom procese, bol Európskym parlamentom vyznamenaný Sacharovovou cenou.

Jednoznačne sa na tému Ruska vyjadrovala aj Lucia Ďuriš Nicholsonová. V rozprave o zahraničnom zasahovaní do volieb v Európe uviedla: „Pred nami všetkými leží tá istá úloha, a to je správne identifikovať, kto je ten agresor, kto sa opakovane uchyľuje k dezinformačným kampaniam, ktoré oslabujú demokracie v našich národných štátoch, ale aj v rámci Európskej únie. A všetci vieme, že tieto dezinformačné antikampane nevznikajú na Marse, ani v Bolívii, ani v Indii, a preto si myslím, že by sme sa mali držať faktov a tie fakty hovoria jednoznačne, že za týmito dezinformačnými kampaňami jednoznačne je Putinova administratíva, Rusko pod Putinovou administratívou.“

Hoci Miriam Lexmann nemala možnosť sa na hlasovaniach v Európskom parlamente zúčastniť, lebo nastúpila až po brexite, vyjadrovala svoj postoj v médiách, napríklad o potrebe komunikačnej stratégie proti ruskej propagande na Slovensku: „Áno, na jednej strane vidíme ruské záujmy, ale tí, ktorí (na Slovensku) šíria dezinformácie, to nie sú Rusi, ktorí sedia tu. To sú spojenci Ruska, ktorí tu majú nejaké ekonomické záujmy a ovplyvňujú internetový svet. Preto treba definovať, kde sú medzery v komunikačnej stratégii našich záujmov.“

Robert Hajšel v hlasovaní podporil väčšinu prerokúvaných rezolúcií a dokumentov, pri zdôvodnení svojho hlasovania však vyjadril voči obsahu niektorých z nich isté výhrady. Na margo svojho hlasovania za rezolúciu o európskej pamäti napríklad uviedol: „Zahlasoval som za toto uznesenie, keďže odsudzuje zverstvá, ktoré napáchali na ľuďoch totalitné režimy ako fašizmus alebo nacizmus, aj keď sa nepodarilo dostať do rezolúcie niektoré ďalšie negatívne udalosti a správanie niektorých štátov z uplynulého storočia, ktoré takisto prispeli či už k rozpútaniu druhej svetovej vojny, alebo k zhoršeniu osudu ľudí s inými politickými názormi v Európe a k vykorisťovaniu národov Afriky.“

Poslanci zvolení za ĽSNS nepodporili ani jeden zo spomínaných dokumentov predložených na hlasovanie – až na jednu výnimku, ktorou bolo hlasovanie Milana Uhríka za uznesenie odsudzujúce stíhanie litovských sudcov ruskými justičnými orgánmi za ich účasť na súdnom uzavretí kauzy tragických udalostí vo Vilniuse v januári roku 1991, keď príslušníci sovietskych špeciálnych jednotiek počas manifestácie pred televíznym štúdiom zabili 14 miestnych občanov a zranili okolo 800. Samotný Uhrík sa k tomuto svojmu viac ako prekvapujúcemu hlasovaniu nevyjadril. Pri všetkých ostatných rezolúciách a dokumentoch hlasoval proti.

Uhrík brojil proti sankciám uvaleným Európskou úniou na Rusko za jeho agresiu proti Ukrajine. Šíril konšpiračno-dezinformačné naratívy. Tvrdil napríklad, že protivládne protesty v Ukrajine koncom roka 2013 financovali a organizovali západné tajné služby. Rolu Ruska v konflikte vôbec nespomenul. Požadoval, aby Únia prestala „zasahovať do vnútorných vecí Ukrajiny“ (v jeho chápaní to však neznamenalo nič iné než ukončenie podpory Ukrajiny zo strany EÚ v jej konflikte s Ruskom).

Vyhlásil: „V prvom rade si treba otvorene povedať, ako sa to celé začalo. Že tajné služby a mimovládne organizácie, financované aj odtiaľto z Bruselu, ale hlavne z Washingtonu, využili frustráciu bežných Ukrajincov, frustráciu z oligarchie, z korupcie a zorganizovali najprv Majdan a potom sa rozpútala aj občianska vojna. … Ukrajinci v tomto konflikte nikoho nezaujímajú. Ide tu len o to, aby západné firmy získali nové trhy a aby sa oslabila pozícia Ruska v Európe“.

V podpore zahraničnej a vnútornej politiky Ruskej federácie Uhríkovi výdatne asistoval druhý poslanec zvolený za ĽSNS, Miroslav Radačovský (v novembri 2019 Radačovský oznámil, že spoluprácu s ĽSNS ukončuje; príčinou rozchodu bol údajne spor o príspevok do straníckej pokladne ĽSNS z Radačovského poslaneckého platu). Ten s preňho príznačnou slovanofilskou rétorikou rozvíjal alternatívne, v skutočnosti diletantské naratívy o národopise, histórii a svetovej politike. V zhode s interpretáciou Vladimira Putina, pomocou ktorej ruský prezident od roku 2014 zdôvodňuje agresiu proti Ukrajine, tvrdil, že Rusi a Ukrajinci sú jeden slovanský národ.

V rozprave venovanej zahraničnému zasahovaniu do volieb v Európe vyhlásil: „Po vypočutí si a po preštudovaní správ ohľadom dezinformácií a hybridných vojen som nadobudol dojem, akoby sme si všetci mali obliecť uniformy, nasadnúť do lietadiel a zaútočiť na Moskvu. Nepovažujem za správne, aby tak v tejto správe, ako aj v iných správach sa za primárneho nepriateľa Európskej únie považovalo Rusko.“

Svojimi hlasovaniami v Európskom parlamente sa slovenská pravicovo extrémistická dvojica totálne rozchádzala tak so spoločnou líniou EÚ, ako aj s prioritami zahraničnej politiky Slovenskej republiky.

V ďalšom príspevku priblížime hlasovanie slovenských europoslancov v otázkach demokracie, právneho štátu a ľudských práv vo svete.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie