Mýty o zabíjaní na školách: duševne chorí väčšinou nevraždia, vyššia bezpečnosť nemusí pomôcť

V malom coloradskom meste Littleton sa v roku 1999 odohrala streľba, ktorá zmenila Ameriku. Dvaja žiaci z posledného ročníka strednej školy v Columbine vtedy zastrelili dvanásť spolužiakov a učiteľa a ďalších vyše dvadsať zranili.

Polícii trvalo dosť dlho, kým zasiahla. Útočníci spáchali samovraždu skoro hodinu po prvých výstreloch.

Po v tom čase najtragickejšej streľbe na škole v amerických dejinách si verejnosť uvedomila, že má problém. Odvtedy sa incidentmi spojenými so streľbou na školách častejšie zaoberá americká vláda a zaujíma sa o ne aj viac odborníkov.

Dá sa to porovnať

Jednou z nich je americká kriminologička Nadine Connellová, ktorá zbiera údaje o všetkých streľbách a násilných činoch na amerických školách za posledné roky.

Oslovili sme ju s otázkami, do akej miery sa bezprecedentný štvrtkový útok nožom v škole vo Vrútkach, pri ktorom zomrel zástupca riaditeľky a po zásahu policajtov aj 22-ročný páchateľ, podobá na incidenty v Amerike a čo sa z nich dá vziať.

„Predpoklad, že útok na Slovensku sa podobá na streľby na amerických školách, je správny – s niekoľkými varovaniami. Streľba na školách v Spojených štátoch je rôznorodá – môže byť extrémna, ako masové streľby v Parklande alebo Columbine, alebo to môžu byť tradičnejšie trestné činy, ktoré sa len zhodou okolností udejú v škole. Napríklad ak sa v rodine odohráva domáce násilie, muž nasleduje ženu do školy, v ktorej pracuje, a tam začne strieľať,“ vysvetľuje Connellová.

O presnej motivácii slovenského útočníka stále nemáme dosť informácií, no tragédia vo Vrútkach sa podľa americkej odborníčky podobá niektorým prípadom, ktoré sa udiali na amerických školách. Ivan Č. ešte vo štvrtok ráno normálne nastúpil do práce v ŽOS Vrútky, o pol desiatej však odišiel, vybral sa do miestnej základnej školy a bez varovania zaútočil.

„Cieľom útočníka bolo ublížiť, ale nie nutne každému v škole. Je veľmi nepravdepodobné, že mal rovnaké zámery ako páchatelia, ktorí stáli za najzávažnejšími masovými streľbami na školách v USA. Vzhľadom na  informácie, ktoré som si o tom prečítala, to vyzerá ako pomerne neplánovaný útok, čo sa dosť podobá na väčšinu incidentov so streľbou na školách v Spojených štátoch,“ hovorí žena, ktorá momentálne pôsobí na Griffithovom kriminologickom inštitúte v Austrálii.

Bývalý žiak

Ivan Č. bol bývalý žiak školy vo Vrútkach, čo nie je zriedkavé ani v Spojených štátoch. „Väčšinou to však bývajú súčasní študenti,“ hovorí pre Denník N kriminológ James Fox zo Severovýchodnej univerzity, ktorý sa tiež venuje streľbe na školách.

„V prípade bývalých študentov (napríklad Adam Lanza, ktorý zabíjal v Sandy Hook v roku 2012) bola škola miestom frustrácie, utrpenia alebo nešťastia a ich čin bol akýmsi prejavom pomsty,“ dodáva.

Connellová vraví, že bývalý študent môže útočiť na svoju starú školu z viacerých dôvodov. „Najpravdepodobnejšie sa to spája s tým, že tínedžeri trávia veľa času v škole, je pre nich dôležitým miestom – či už v dobrom alebo v zlom,“ hovorí.

Páchateľ vo Vrútkach bol podľa nej pomerne mladý (22 rokov) a stále mohol mať vzťahy s niektorými ľuďmi na škole.

„Útočník mohol byť nahnevaný na niečo vo svojom živote a vinil za to školu. Je veľká pravdepodobnosť, že keď bude viac informácií, ukáže sa, že páchateľ v minulosti vykazoval hnev a agresívne správanie,“ dodala. Reportérka televízie Joj z Vrútok informovala, že Ivana Č. v detstve šikanovali pre jeho výzor, mal rázštep pery.

Connellová však upozorňuje, že je mýtus, že by v Amerike na školách väčšinou strieľali študenti alebo bývalí študenti, ktorí tam boli šikanovaní.

„Nie sú dôkazy, ktoré by hovorili, že strelci na školách boli obeťami nejakej vážnej formy šikanovania. V niektorých prípadoch ich spolužiaci nemali radi, ale mali na to dobrý dôvod – napríklad obsesia niektorých strelcov neonacizmom,“ dodáva.

Duševná choroba

Rovnako je podľa nej mýtus, že páchatelia väčšinou trpia duševnou chorobou. Útočníci môžu mať nejaké psychické problémy, ale to neznamená, že trpia nejakou klasifikovanou diagnózou.

„Je málo dôkazov, že by to korelovalo. Mnohí strelci vyzerajú, že mali problémy so zvládaním hnevu. Ale ako formálna diagnóza je to vzácne. Bolo pár prípadov, keď mali strelci vážne osobnostné poruchy (napríklad schizoafektívna porucha) ale pravda je, že väčšina ľudí s duševnou chorobou nie je násilná a duševná choroba nespôsobuje, že ľudia majú násilné správanie. Nepredstavuje to žiadne mimoriadne riziko,“ dodala Connelová.

Aj podľa Foxa bolo takých prípadov veľmi málo. „Ľudia, ktorí majú vážnu duševnú chorobu, nie sú väčšinou schopní naplánovať a vykonať útok,“ vysvetľuje.

Rastie alebo klesá?

Sú rôzne názory na to, či počet útokov na školách v Spojených štátoch rastie alebo klesá. Záleží na tom, ako definujeme parametre.

Napríklad štúdia z roku 2018 sa pozrela na streľby na školách, pri ktorých zahynuli najmenej štyria ľudia (bez zarátania usmrtených páchateľov). Podľa nej počet obetí takýchto incidentov od roku 1979 rastie.

V osemdesiatych rokoch zahynulo pri takýchto masakrách 12 ľudí, v 90. rokoch 36 a od roku 2000 do roku 2018 to bolo 66 obetí.

„Za menej ako 18 rokov sme videli viac mŕtvych, ako za celé 20 storočie,“ povedal výskumník Antonis Katsiyannis.

Keď sa však pozrieme na celkový počet zastrelených študentov na milión, podľa štúdie Jamesa Foxa ich počet od 90. rokov klesá.

 

„Tvrdenie, že je to epidémia, je mýtus. Nie je ich tak veľa a je ich menej ako v 90. rokoch. V priemere v rokoch 2013 až 2018 zomrelo 6,7 študenta po ozbrojenom útoku na škole. Z vyše 50 miliónov študentov,“ povedal.

Väčšia pravdepodobnosť podľa neho je, že sa dieťa utopí alebo zomrie po páde na bicykli. Podľa údajov Centra pre prevenciu a kontrolu chorôb je oveľa väčšia šanca, že človeka od 19 rokov niekto zastrelí mimo školy. V škole zomrie len jedno percento zo zastrelených amerických detí.

Podľa Connellovej je počet incidentov, pri ktorých sa na škole strieľalo, od roku 1990 do roku 2020 až prekvapivo stabilný. Rastie to len veľmi mierne, no upozorňuje tiež, že v 90. rokoch sa menej hlásili takéto prípady, najmä keď neboli obete na životoch.

„Masová streľba tiež vyzerá stabilne. Bolo niekoľko rokov, keď čísla vyskočili, ale pokiaľ ide o základné a stredné školy, ktoré skúmam, tak sa to veľmi nemení,“ dodáva.

Viac škody ako úžitku

Po prípade na Columbine sa americká spoločnosť zobudila. Vláda minula stámilióny dolárov na zvýšenie bezpečnosti na školách po celej krajine. Niektoré prijali detektory kovov, kamery, iné ozbrojených strážcov. Na mnohých školách deti a študenti trénujú, ako sa zachovať v podobnej situácii.

Odborníci sú však k efektu týchto opatrení skôr skeptickí s tým, že často ide iba o viditeľnú, no nie reálnu bezpečnosť. „Nie je žiaden dôkaz, že by to pomohlo,“ hovorí James Fox.

V krajine sa o využití detektorov kovov či ozbrojených strážcov stále debatuje, Connellovej názor však je, že to prináša viac škody ako úžitku.

„Dôvodom je, že nezbadajú všetko. Veľmi málo škôl používa detektory kovov pre každého, kto vstupuje do školy – nie je to logisticky možné. Bolo by to to isté ako kontroly na letiskách a znamenalo by to, že by sa každé ráno opakovalo, že by niekto do triedy neprišiel načas,“ myslí si.

Takisto sa objavili prípady, keď útočník pri vstupe zastrelil neozbrojeného strážcu (Red Lake, 2005).

„Je, samozrejme, dôležité obmedziť vstup ľuďom, ktorí do školy nepatria. Ale nemusí sa to urobiť tak, že škola bude vyzerať ako pevnosť. Na Slovensku bol problém vstup do školy. Nevidela som miesto zločinu a neviem, čo bolo za sklenenými dverami, ale škola má zodpovednosť za to, aby do nej nechodili ľudia, ktorí tam nemajú čo robiť,“ povedala.

Faktom však je, že na Slovensku sme až do včera nemali ani jeden prípad násilného vniknutia do školy a útoku na pedagógov a školákov.

„Nie som veľkým fanúšikom toho, keď zo škôl robíte pevnosti, lebo vysielate deťom signál, že nejaký gauner po nich ide a musia mať oči na stopkách. To môže viesť k strachu,“ povedal Fox pre web svojej univerzity. Takisto cvičenia čo robiť počas útoku podľa neho deti traumatizujú.

Jeho kolegyňa je presvedčená, že skôr pomôže väčší dôraz na psychologickú pomoc deťom na školách. Momentálne v Amerike na jedného psychológa pripadá vyše 400 detí.

„Môžete mať študentov vo veľmi veľkej škole, ktorí majú problémy, ale nevšimnete si ich,“ povedala pre univerzitu Emma Fridelová.

„Bezpečnostné opatrenia, ktoré sa zameriavajú na zlepšenie vzťahov na škole a vytvorenie zdravého školského prostredia, sú efektívnejšie pri zlepšení správania študentov,“ myslí si aj Connellová.