Langošovská cesta k dospelosti

Autor pôsobí v združení Living Memory

Je to teraz už 14 rokov, odkedy pri nehode zomrel Ján Langoš. Veta, že ten, kto si nepamätá svoju minulosť, je nútený si ju zopakovať, a pár fráz okolo by pri spomienke na neho bolo dosť málo.

To, o čo sa usiloval, je stále nesmierne aktuálne. Dokonca čoraz viac. Chýba mi niekto, kto má odvahu nerobiť kompromisy so zlom a stavia na veľmi pevných základoch. To, čo robí, robí premyslene a je v tom autentický. Lebo to, čo robí, nerobí len pre peniaze, moc či slávu.

Je strašná škoda, že stále odmietame vidieť to, na čo poukazoval. Ako sa to dedičstvo nespracovanej minulosti zas a znovu objavuje. V tej neúcte a pohŕdaní ľuďmi, ktorými sa prezentujú mnohé – a nielen politické – elity, v tom, čo dnes viacerí pomenúvajú ako ukradnutý štát, v odpornej prehnitosti justície, kde je pohŕdanie občanmi priam súčasťou stavovskej „hrdosti“.

Je to už osem rokov, čo som mal možnosť opýtať sa v rozhovore jedného dnes pomerne významného a vplyvného člena justície, či by minimálne sudcovia, ktorí v minulom režime súdili politické veci a stále sú aktívni, nemali z justície odísť, že si stačí pozrieť stránky ÚPN, kde je zoznam takýchto sudcov. Odpoveď bola, že to je extrémny pohľad, „taký langošovský“.

To som vtedy nevedel, že sa pýtam človeka,