Denník N

Sucho vo vašej záhrade je problém planéty. Zem musíme vnímať ako celok, tvrdí filozof Lukáš Likavčan

Lukáš Likavčan. Foto - Zuzana Lazarová
Lukáš Likavčan. Foto – Zuzana Lazarová

Ekológia je základná politická téma a nie len čerešnička na torte, hovorí výskumník a teoretik.

Myslí si, že v čase klimatickej krízy musíme rozmýšľať o Zemi ako celku. Len to nám umožní koordinovaný postup voči najväčšej výzve súčasnosti.

Teoretik a výskumník Lukáš Likavčan napísal knihu Úvod do komparatívnej planetológie (Introduction to Comparative Planetology, 2019), v ktorej sa zaoberá rôznymi predstavami o Zemi.

Tvrdí, že spôsob nášho vnímania planéty sa premieta do politiky, hospodárstva i životného štýlu. Čiže do všetkého, čo ovplyvňuje klimatickú kondíciu. Ak zmeníme náš model Zeme, môžeme zmeniť jej budúcnosť.

V rozhovore vysvetľuje,

  • prečo dnes nie je adekvátne rozlišovať medzi lokálnym a globálnym;
  • prečo štáty zlyhávajú pri riešení klimatickej krízy;
  • prečo by mohli pomôcť infraštruktúrne siete, ktoré presahujú hranice;
  • že obmedzenie životného štýlu v čase klimatickej krízy by mohlo byť prejavom slobody;
  • že väčšia biodiverzita je zaujímavejší cieľ ako ekonomický rast a
  • prečo únik na inú planétu alebo do izolovanej lokality nie je riešenie.

Mnohí astronauti hovoria o intenzívnom zážitku pri pohľade na celú Zem. Známa je fotografia Modrá planéta (Blue Marble), ktorá vznikla z paluby vesmírnej lode Apollo 17. Ak by ľudia mali možnosť vidieť Zem z takejto perspektívy, mohlo by to zmeniť ich vzťah k planéte?

Nemyslím si, že by to nutne viedlo k záverom, ktoré sa ponúkajú. I keby všetci ľudia mali takúto možnosť, nemuseli by zmeniť pohľad na Zem ako na niečo, čo je v prvom rade zdrojom surovín. Rozmýšľanie o planéte ako o zdroji dobre zapadá do perspektívy, ktorú „Modrá planéta“ prináša.

Tá fotografia vznikla začiatkom 70. rokov, čiže v čase prvej vlny kybernetiky a environmentalizmu. Vzniklo chápanie Zeme ako nejakého jednotného systému. To však neznamená, že je vnímaná ako niečo s vlastnou autonómiu. Je to nejaký systém, ktorý môžeme pomocou technológií ovládať. Keď sa teda človek pozrie na Zem, môže vidieť iba ďalší objekt a potenciálny predmet svojho mocenského záujmu.

Čiže žiadny transformatívny zážitok?

Pravdepodobne nie. Je však zaujímavé, ako ľudia reagujú pri pohľade na Zem z nie úplne veľkej vzdialenosti. Hovoria o pocite dezorientácie, pretože sa im stratí jasný horizont. Predstava horizontu je pre nás veľmi intuitívna – nech sa pozrieme kamkoľvek, stále vidíme horizont. Strata horizontu znamená stratu perspektívy, pri ktorej je človek centrom a základným pozorovateľom. A to je moment, ktorý môže byť transformatívny. Je to situácia, keď človek zistí, že je len periférny pozorovateľ a nie je v centre záujmu.

Fotografia Zeme z vesmírnej lode Apollo 17 (1972). Foto – Harrison Schmitt / Ron Evans

Vo vašej knihe sa zaoberáte rôznymi spôsobmi vnímania Zeme ako celku. A hovoríte o dôležitosti takéhoto pohľadu v čase klimatickej krízy. Človek je však viazaný lokálne, jeho život sa väčšinou odohráva v malom rámci. Dokáže vôbec a má dôvod uvažovať o Zemi ako o celku?

Predpokladom tejto otázky je delenie na globálne a lokálne. Je otázne, či to v súčasnosti ešte dáva zmysel.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Klimatická zmena

Kultúra, Príroda, Veda, Vesmír

Teraz najčítanejšie