Denník N

Ladislav Kováč: Komunisti mi návrat k výskumu povolili pre projekt zelenej kravy, ktorá mala žiť zo slnečného žiarenia

Ladislav Kováč. Foto - záber z videa počas prednášky na Prírodovedeckej fakulte UK
Ladislav Kováč. Foto – záber z videa počas prednášky na Prírodovedeckej fakulte UK

Prvý ponovembrový minister školstva spomína, ako ašpiroval na Nobelovu cenu, ako ho komunisti ponížili a vyhodili z univerzity, ale aj na vysokú politiku. Dnes má 88 rokov a vraví: „Prežil som pekný a zmysluplný život – a stačilo.“

Narodili ste sa do murárskej rodiny, dnes ste jedným z našich najväčších intelektuálov. Na počiatku toho procesu vraj bolo povojnové upratovanie v rozbitej knižnici.

Murári z Liptova sú známi tým, že stavali Budapešť, patril k nim aj jeden z mojich starých otcov. Letá trávili na stavbách, v zime dobiehali zameškané na svojich gazdovstvách. Som teda z murársko-sedliackej rodiny.

Aj môj otec, ktorý sa narodil v roku 1900, ešte ako mladý murár chodil stavať do hlavného mesta Uhorska. V Budapešti vtedy bolo azda viac Slovákov ako v ktoromkoľvek meste Horného Uhorska.

Murári pochádzali najmä z dedín a oboznamovali sa tam s mestskou kultúrou. Tú potom prinášali aj na Liptov. Pochopili tiež, že základom budúcnosti pre ich deti je vzdelanie. Mimochodom, v našej dedine sa narodil aj Milan Rúfus, ktorý bol o štyri roky starší ako ja. Boli sme dobrými priateľmi, aj sme si spolu ako deti založili Rázusov kultúrny spolok.

Keď prišla druhá svetová vojna, mali ste sedem rokov. Keď sa končila, boli ste trinásťročný. Spomínate si na to obdobie?

Ruské vojská, ktoré prechádzali od Dukly cez Slovensko, boli zastavené nemeckou obranou pri Liptovskom Mikuláši. Naša dedina bola na ruskej strane frontu, kým dva kilometre vzdialené Iľanovo za kopcom už bolo obsadené Nemcami.

Celé dva mesiace zúrili boje na fronte, ktorý sa nepohol. Civilné obyvateľstvo z dedín na oboch jeho stranách muselo obce opustiť. Po návrate z evakuácie nás čakal rozbitý dom a dedina z polovice vyhorená. Moja stará mama aj mamka po návrate celé dni preplakali. Nevedeli sa zmieriť s ranou, ktorá ich postihla.

Brat mojej mamky, dedinský učiteľ, však mal v dome pod strechou obrovskú knižnicu. Bolo tam neuveriteľne veľa kníh aj časopisov. A práve na tú strechu padol delostrelecký granát a črepiny knihy dotrhali a rozmetali. Rodičia ma vtedy poverili, aby som ich upratal, lebo na ne pršalo. Ja som sa do nich začítal a stali sa mojou prvou univerzitou. Doslova ovplyvnili celý zvyšok môjho života, hádam viac než celý hrozný záver vojny, ktorý ma natrvalo poznačil.

Prežili ste niekoľko politických režimov. Len od narodenia do osemnástky ste stihli tri.

Každý z nich mal svojrázne symboly a vyznával rozdielne hodnoty. Keď som začínal na ľudovej škole v dedine, v učebnici sme mali portrét Masaryka. Potom sme ho museli preliepať portrétom Tisa. Po februári 1948 prišli komunisti.

Na gymnáziu sme mali učiteľa slovenčiny, ktorý nás učil, že Ladislav Novomeský bol vynikajúcim básnikom, krátko nato sme sa museli učiť, že je to zradca a nanič umelec, lebo tak sa to určilo v procese so Slánskym. Je to ukážka toho, ako nás v detstve opakovane nútili meniť hodnoty.

Po gymnáziu ste odišli do Prahy študovať biochémiu. Čakal by som, že si vyberiete skôr filozofiu.

Hovoríte správne, naozaj som bol nadchnutý pre filozofiu. V knižnici, ktorú som usporadúval v spomínanej manzardke, bolo množstvo filozofických kníh, ba, na neuverenie, aj Marxov Kapitál v červených zošitoch či časopisy z prvej republiky. Ujo, hoci s biednym platom dedinského kantora, si aj počas protektorátu kupoval vynikajúci český časopis Výber, ktorý publikoval preložené texty zo zahraničia. Veľa som sa z nich naučil.

V rokoch 1945 až 1948, kým nenastúpil komunistický režim, som bol vďaka tomu pod vplyvom českej ľavicovo orientovanej inteligencie, ktorá vtedy ešte verila, že komunisti napravia chyby z minulosti a vojna sa už nikdy nevráti. Zdalo sa mi to sympatické, akurát mi nijako nesedela marxistická filozofia.

Prečo?

Dialektický a historický materializmus mi pripadal primitívny. Štyri zákony dialektiky a tri zákony materializmu mali obsiahnuť celé poznanie sveta. Navyše, česká inteligencia, hoci ľavicovo orientovaná, už vtedy do našej krajiny prinášala aj filozofické pohľady zo Západu.

A tak ste prepadli existencializmu?

Presne tak. Dokonca sme o tom, či je lepší marxizmus alebo existencializmus, robili vášnivé diskusie aj na gymnáziu. Samozrejme, len kým ich komunisti nezatrhli, čo netrvalo dlho.

Presviedčali vás neskôr na vstup do komunistickej strany?

Áno, ale nikdy som to neurobil. Vstup som opakovane odmietal, čo primárne súviselo s tým, že som marxizmus považoval za tupý a naivný. Aby som sa vrátil k pôvodnej otázke – po maturite som naozaj premýšľal, že by som šiel študovať filozofiu, ale už to nebolo možné: marxizmus bol jediným povoleným „svetovým vedeckým názorom“. Písali sa totiž 50. roky.

Zdalo sa mi, že kľúčom k otváraniu pohľadu na svet, spoločnosť aj človeka by mohli byť prírodné vedy. Veľmi ma ovplyvnila kniha Hovory s T. G. Masarykom od Karla Čapka, no rozhodlo moje nadšenie pre chémiu, ktoré vo mne na mikulášskom gymnáziu vzbudil český profesor Jan Šafránek. Kým Rúfus písal básne, ja som sa hral v domáckom laboratóriu.

V Prahe ste ostali ešte tri roky po štúdiu, v roku 1957 ste sa stali kandidátom vied, potom ste však prišli na Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave. Tam ste viedli výskum, za ktorý ste vraj mali dostať Nobelovu cenu. Je to pravda?

Viete, prečo pre mňa bola Praha dôležitá? Boli už síce 50. roky, tam však ešte nestačili zlikvidovať všetkých starých profesorov. Tak som sa dostal do rúk tých najschopnejších. Mojím učiteľom bol aj nositeľ Nobelovej ceny za chémiu Jaroslav Heyrovský.

Biochémiu ma učil skvelý vedec Arnošt Kleinzeller, ktorý pre židovský pôvod počas vojny emigroval do Anglicka, kde pracoval v najlepších biochemických laboratóriách sveta. Po procese so Slánskym musel z fakulty odísť a bol donútený ohnúť chrbát, súkromne mi však neustále dával najavo, aká je skutočná pravda. To jeho ohýbanie chrbta ma však hnevalo, a tak som vedel, že jeho cestou ísť nechcem.

Porubská ľudová škola a mikulášske gymnázium vpečatili do mňa akési naivné vlastenectvo typu „ja som pyšný, že som Slovák“ a vzorom sa mi stal Milan Štefánik. Napriek ponukám pokračovať v Prahe som sa preto rozhodol odísť na univerzitu do Bratislavy. Očakával som podporu, veď som prichádzal s dobrým vzdelaním, a to v novom odbore.

A prišlo sklamanie.

Doslova. Prišiel som do malých pomerov s obmedzenými a zakomplexovanými ľuďmi, s lekciou zo života Kleinzellera, že človek má nekompromisne trvať na hodnotách a neobracať kabáty.

Budovali ste však nové pracovisko.

Biochémia vtedy u nás neexistovala, tak som ju rozbiehal v podmienkach, keď na to neboli prakticky žiadne technické možnosti. Dali ma do tmavého suterénu bez okien na Moskovskej ulici, kde z povaly kvapkala voda. Na výskum som mal k dispozícii jedinú mašinu a tvrdo vybojovať som si musel aj obyčajnú chladničku.

To ma donútilo voliť si cesty bádania, akými vtedy nešiel nikto vo svete. Zameral som sa na kombináciu biochémie a genetiky. Našťastie som v Prahe spoznal Slovenku, ktorá sa venovala genetike a stala sa mojou manželkou. Dnes je molekulárna biológia ako spojenie biochémie a genetiky samozrejmá vec, v 60. rokoch sme to však rozbiehali ako čosi nové, jedinečné.

Čiže ste začali s pokusmi na zvieratách?

Kdeže, žiadne zvieratá sme k dispozícii nemali. V potravinách som si za korunu kúpil 10 dekagramov pekárenského droždia

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie