Medzi právom a kultúrno-etickou otázkou je rozdiel

Autorka je bývalá ombudsmanka

Nielen v Európskej únii, aj v Spojených štátoch amerických uznávajú, že právo je právo a kultúrno-etické otázky sú kultúrno-etické otázky. Právo nebyť diskriminovaný z dôvodu inej sexuálnej orientácie, než akú má väčšina ľudí, je základné právo človeka. Nie je to iba kultúrno-etická otázka, ktorá rozdeľuje alebo, naopak, spája spoločnosť. Právny štát nemá úniku pred povinnosťou ochraňovať základné práva a slobody každého človeka. Túto svoju povinnosť neobíde tým, že ľudské právo premenuje na kultúrno-etickú otázku.

Práva a povinnosti ustanovené právnym poriadkom sa vzťahujú na všetkých rovnako.

Právo nebyť diskriminovaný, právo na rovnaké zaobchádzanie, právo na rodinný život, právo na ochranu súkromia a z nich vyplývajúce právo na akceptáciu a ochranu každej rodiny a rodinného života zo strany štátu a právo byť si rovný pred zákonom. To nie sú iba kultúrno-etické otázky. Sú to práva, ktoré patria každému človeku. Náš, podľa ústavy demokratický a právny štát, ktorý sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo, je garantom týchto práv.

Takto je v ústave ustanovený náš štát, taká je jeho pozícia a taká má byť aj pozícia jeho reprezentantov, ktorú majú vo svojej verejnej činnosti presadzovať.

To, ako bude postupovať reprezentant nášho štátu vo svojom osobnom živote, závisí od jeho vnútorného kultúrno-etického nastavenia, teda je to jeho osobná vec. V osobnom živote je to iba jeho osobná vec. Tak, ako je to v osobnom živote osobnou vecou každého z nás. Aj to je súčasť osobnej slobody, ktorú máme garantovanú v ústave aj v medzinárodných dohodách o ochrane základných práv a slobôd, ku ktorým náš štát dobrovoľne pristúpil a dobrovoľne sa zaviazal, že ich bude dodržiavať.

Ľuďom, ktorí patria k sexuálnym menšinám LGBTI, sme ani za tridsať rokov nezabezpečili rovnoprávne postavenie a rovnoprávny prístup ku všetkým základným právam. Je nesprávne zametať krivdu pod koberec s odôvodnením, že ide iba o kultúrno-etické otázky, ktoré rozdeľujú spoločnosť, a preto ich teraz riešiť nebudeme. Je to hrubé a neľudské k diskriminovaným. A vo svojej podstate je to teda nemorálna argumentácia.

Už by sme aj my mohli byť takou vyspelou spoločnosťou, ktorá je schopná prijať všetky menšiny vrátane sexuálnych ako súčasť svojej rozmanitosti a umožniť im akceptované postavenie. Pri rozhodovaní by malo ísť o ľudí, o to, ako im umožniť naplnené životy, dôstojnosť a spolupatričnosť. Nemalo by ísť o to, ktorá strana zvíťazí v súboji konzervatívneho a liberálneho videnia sveta. Ak by však cieľom takého súboja bolo čo najlepšie usporiadanie spolužitia všetkých ľudí v spoločnosti a nie iba víťazstvo nad iným názorom, vtedy by mal zmysel.

Byť konzervatívny neznamená byť necitlivý a neprajný k životným potrebám iných, netolerantný k názorom a ku spôsobu života iných. A najmä to neznamená mať viac práva, ako majú iní, byť privilegovaný – napríklad pre právnu formu, akou som si založil rodinu. Byť liberálom neznamená bezbrehú toleranciu a rovnosť pre každého vždy a všade, život bez pravidiel a nelimitovanú voľnosť a to, že na svoj rodinný život nepotrebujeme od štátu žiadny „papier“.

Nepokračujme v diskriminácii ľudí s menšinovou sexuálnou orientáciou. Nedostatočná právna úprava ich postavenia v spoločnosti im spôsobuje bezprávie, a teda v tomto prípade nejde iba o nevyriešenú kultúrno-etickú otázku.