Umelé oplodnenie. Nový (skutočný?) nepriateľ vo verejnom diskurze

Autor je demograf, Prírodovedecká fakulta UK

Skúsme sa očami tvrdých dát a niektorých výsledkov výskumov pozrieť na tvrdenia z rozhovoru s pani poslankyňou Hatrákovou z Kresťanskej únie. Nechcem sa príliš vyjadrovať k interrupciám, o tom bolo toho popísané už dosť. Neodpustím si však poznámku o lavírovaní pani poslankyne, ktorá síce korektne hovorí o dilemách v rôznych životných situáciách, ale na jasne položenú otázku, či by podporila úplný zákaz interrupcií, odpovedá vyhýbavo, v zmysle – v našom návrhu sa interrupcie nezakazujú, lebo by to v parlamente neprešlo. To však nie je odpoveď na otázku, ktorá je položená jasne, a teda či by (trebárs v parlamente so 150 poslancami výlučne z Kresťanskej únie) podporila zákaz interrupcií ako taký.

Popri interrupciách sa začína vo väčšom otvárať aj téma umelých oplodnení. Otvorenie diskusie o umelom oplodnení (asistovaná reprodukcia) je legitímne, ale hneď na začiatok otvorene napíšem, že takúto diskusiu považujem za pomýlenú, neodôvodnenú, respektíve argumentačne nepodloženú. V niektorých oblastiach je to kombinácia týchto troch atribútov.

Metódy asistovanej reprodukcie sú rôznorodé, vývoj ide nesmierne dopredu. Napríklad sa vyberá vhodná „darcovská“ spermia otca, ak má ich zníženú pohyblivosť a nízke množstvo tých kvalitných. Jednoducho sa pomôže tomu, aby sa dostala čo najlepšia spermia k vajíčku ženy, aby sa podarilo „spojenie“. Ak je spojenie úspešné, niekoľko dní prebieha vývoj mimo tela matky v laboratóriu a potom dôjde k vloženiu do sliznice maternice. Nejde o žiadne „klonovanie“, iba sa pomáha prírode, napríklad sa hormonálne stimuluje žena. Záleží na tom, či má problém muž, žena alebo obaja. V niektorých prípadoch niet inej možnosti, ako využiť darcovstvo inej osoby, či už spermií, alebo oocytov, alebo je nutné vynosenie v tele inej ženy.

Kde sú tie výrazné stopy?

Ak dokážem pochopiť aspoň ideové, etické či náboženské pozadie oponentov interrupcií, tak vôbec nedokážem pochopiť pozadie námietok voči asistovanej reprodukcii. Chcel by som počuť podložené argumenty. Žiaľ, opäť tu zaznievajú pseudoargumenty a ničím nepodložené tvrdenia.

Nie som psychológ s praxou ako pani poslankyňa, ale zaujímalo by ma, aké sú tie „výrazné stopy“, ktoré asistovaná reprodukcia na mužoch a ženách zanecháva? Čo tak jedným dychom dodať a hovoriť o stopách na pároch, ktoré k tomuto kroku pristúpili až po rokoch trápenia s pokusmi o prirodzené oplodnenie?

Pani poslankyňa má skúsenosť, že sa rozvádzajú rodiny, ktoré za sebou majú opakované pokusy o umelé oplodnenie. Otázne však je, či je rozvod dôsledkom úspešného počatia alebo, naopak, neúspechu.

Ďalšie sporné tvrdenia sú napríklad, že iba menšia časť párov sa rozhodne pre umelé oplodnenie v dôsledku zdravotných problémov (opýtajme sa odborníkov v centrách, ktorí tvrdia, že, naopak, ide často o poslednú možnosť, ktorú páry využívajú – často, žiaľ, až 5 minút po dvanástej). Podobne, že nastáva „signifikantný“ nárast detských depresií a porúch správania. Síce to zmierňuje, že sú aj iné faktory, ale signifikantnosť je zdôraznená.

Ale v poriadku, zostaňme v rovine výskumov.