Denisa Gdovinová
„Aké to bolo?“ pýta sa Karin, ktorá sa len pol hodiny predtým dozvedela, že získala bakalársky titul. „Ako som pôsobila? Nebola som príliš drzá?“
Keď odpovedám, že primerane reagovala na stresovú situáciu a posudky školiteľa a oponenta, tak si vydýchne. „Musím si dávať pozor na to, aby som príliš neprejavila ten cigánsky temperament.“
Vážne nad tým rozmýšľa? „No jasné, som na akademickej pôde a musím byť distingvovaná, nezvyšovať hlas,“ vysvetľuje Karin.
Preto si večer predtým do prázdneho počítača neprecvičovala len prezentáciu, ktorou obháji svoju bakalársku prácu, ale aj vystupovanie. Aby nezvyšovala hlas, nenechala sa vytočiť a aby celkovo vystupovala, ako sama hovorí, distingvovane. „Keď niekam idem, rozmýšľam, ako sa správať. Či je vhodné byť teraz za Rómku alebo za niekoho, kým nie som. Väčšinou je to to druhé,“ hovorí Karin.
Začiatkom júna štátnicami končila tri roky štúdia na Katedre sociálnej práce Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského. Pred skúškou schudla päť kíl, celé dni sa učila a vypínala si telefón, deň pred skúškou dokonca išla na pohotovosť, pretože bola s nervami v koncoch. „Lekár mi povedal, že je to len stres, aby som si doma napustila vaňu, zapálila sviečky a relaxovala,“ hovorí so smiechom.
Ona však mala o niečo viac dôvodov na stresovanie než klasický vysokoškolák. Veď koľkým študentom preleteli večer pred skúškou cez okná kamene?
Nezniesla by som tú hanbu
Keďže pre koronakrízu sú tento rok štátnice online, študenti sa k pedagógom pripájajú cez videohovor. Karin plánovala byť doma, v osade v Plaveckom Štvrtku. Len večer pred skúškou sa však v osade znova strhla bitka a obyvatelia po sebe začali hromadne hádzať kamene. Keďže ich rodný dom je v strede osady, kamene prešli práve cez okná jej izby. „Ja som si povedala, že to už nezvládam,“ hovorí. Zavolala kamarátom do Bratislavy a tí po ňu prišli autom, aby mohla štátnicovať v pokoji bratislavského bytu.
Nemohla riskovať, že sa bitka strhne práve počas jej štátnic. „Nezniesla by som tú hanbu, keby som učiteľom musela vysvetľovať, čo sa deje. Neviem, či by som to zvládla, keby som ostala doma,“ hovorí Karin.
Nevie, čo presne bitku a hromadné hádzanie kameňov v noci spustilo. Pri takom dlhotrvajúcom konflikte, aký je v Plaveckom Štvrtku, stačí aj malá zámienka na to, aby sa rodiny začali hádať. Už od februára sa medzi sebou v tamojšej rómskej osade bijú znepriatelené rodiny, miestni to už otvorene volajú vojna. Konflikt nemá jasnú príčinu – spory medzi rodinami siahajú viac ako 20 rokov do minulosti.
Konflikty zasiahli Karin práve v tom najhoršom čase – keď dokončovala bakalársku prácu a snažila sa úspešne zavŕšiť tri roky štúdia. Ešte viac sa však bitky vyostrili práve pred štátnicami. Študentka nepozná presný dôvod, vie len to, že cez víkend pred jej štátnicami ostali vo väzbe niekoľkí obyvatelia, čo bolo dôvodom ďalších sporov. „Rodiny sa mstia a tlačia na tých druhých, aby stiahli obvinenia,“ vysvetľuje si to Karin.
Polícia upresňuje, že v piatok 5. júna vyšetrovateľ vzniesol obvinenia voči dvom obyvateľom osady – voči Štefanovi Z. pre prečin nebezpečného vyhrážania a voči Lýdii B. pre prečin útoku na verejného činiteľa. Polícia dodáva, že oba prípady boli realizované v superrýchlom konaní, teda za pár dní.
„Od začiatku tohto roka do 10. júna 2020 zaevidovali malackí policajti v tzv. časti Kolónia v obci Plavecký Štvrtok 43 trestných činov. Z uvedeného počtu bolo doposiaľ v štyroch prípadoch vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe,“ dodáva Veronika Slamková z Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave.
Kým konflikty doteraz prebiehali len medzi dvomi veľkými rodinami, podľa Karin sa v posledných týždňoch rozšírili na celú osadu. V osade dokonca vyrástol vysoký drevený plot, ktorý oddeľuje znepriatelené rodiny.
Deň pred Karininými štátnicami sa v osade konalo aj mediačné stretnutie organizované splnomocnenkyňou pre rómske komunity. „Stretnutie v Plaveckom Štvrtku sa uskutočnilo s cieľom upokojenia situácie v rómskej komunite prostredníctvom mediácie a dosiahnutia zmieru medzi jednotlivými stranami,“ vysvetľuje splnomocnenkyňa Andrea Bučková.
Dodáva, že stretnutia sú neverejné, a keďže ide o citlivú tému, úrad o priebehu nechce informovať. Nie je teda jasné, ako mediácia prebiehala. „Na stretnutí sa hľadali rôzne možnosti a riešenia situácie v rómskej komunite,“ opisuje Bučková. „Otvorená diskusia so zástupcami rodín bude ďalej pokračovať s cieľom zabrániť eskalácii napätia a urovnať vzťahy medzi obyvateľmi komunity, ale aj na úrovni obce.“
Dramatické štátnice so slzami
Ako sa Karin mohla v takých podmienkach učiť? Len veľmi ťažko. V Bratislave si vytlačila všetky materiály a doma sa pod stresom učila – zvonku pritom počúvala krik, búchanie a v noci bitky. Po obhájení titulu preto nemala ani chuť oslavovať. „Neviem, či mám ísť domov, alebo ostať v Bratislave. Prečo sa mám ja zabávať, keď oni sa boja o svoje životy?“ hovorí Karin.
No ani samotné štátnice neboli pre Karin jednoduché. Od svojho oponenta a aj školiteľa dostala za prácu známku E a k tomu nepríjemné posudky, ktoré sa počas skúšky nahlas čítali. Musela si tak obhájiť svoju bakalársku prácu, v ktorej sa venovala sociálnej práci so žiakmi z málo podnetného prostredia.
„Prístup k písaniu práce hodnotí školiteľ negatívne a je na zvážení komisie, či prácu prijme k obhajobe,“ hodnotí v posudku školiteľ Karininej práce. Pedagógovia vyčítali Karin formálne nedostatky práce, napríklad to, že prácu písala v singulári, teda nepoužívala zaužívaný akademický plurál. Vyčítali jej však aj nesprávne citovanie použitej literatúry či nevhodne metodologicky zostavený dotazník. Školiteľ takisto Karin vyčítal, že s ním nekomunikovala a celú prácu napísala podľa vlastných myšlienok. „Prácu uložila do systému a až následne mi oznámila, že je nahratá v systéme,“ tvrdí školiteľ.
Karin nedostatky uznala, ale ohradila sa, že to bola jej prvá skúsenosť s písaním akademickej práce a nevedela si poradiť. „Bola to moja prvá akademická práca, nemala som dostatočný rozhľad o tom, ako mám prácu písať,“ vysvetľovala Karin na štátniciach roztraseným hlasom.
So školiteľom si nesadli, aj keď podľa Karin je to jeden z jej obľúbených učiteľov. Prečo mu teda neposlala prácu na prečítanie pred finálnym odovzdaním? „Nevedela som, že mu mám prácu predtým poslať, a priznám sa, že som ju dorábala do poslednej chvíle,“ hovorí.
Keď sa na štátniciach začala Karin obhajovať a začali si vymieňať názory aj so samotným školiteľom, debatu prerušil profesor Martin Muránsky. „Ja sa snažím na to dívať zo širšej perspektívy a myslím si, že je úspech, že ste tu s nami. A že ste predložili prácu, ktorá je v konečnom dôsledku obhájiteľná,“ vyhlásil Muránsky. „Rozumiem, čo sa deje v hlavách odborne fundovaných kolegov, ale nehrotil by som to. Ale z ľudskej stránky by som to videl tak, že môžeme byť pyšní na svoju katedru, že ste dokráčali až sem.“
„Pán profesor, zobrali ste mi vietor z plachiet,“ nadviazala hneď na Muránskeho šéfka katedry Monika Mačkinová. „Karin, za tie tri roky sme toho veľa preskákali. Som veľmi hrdá, že ste to dnes dotiahli až do tohto úspešného konca,“ prehovorila profesorka ku Karin.
„Svoju bakalársku prácu ste napísali podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Ja sa však teším, že ste tu, že ste sa pripravili, urobili perfektnú prezentáciu, a teším sa, že máme ďalšieho asistenta sociálnej práce v teréne,“ hovorí Mačkinová. „Držím vám palce vo vašom živote, pretože to nemáte jednoduché,“ uzatvára Mačkinová.
Po týchto slovách si Karin pred svojou webkamerou utiera slzy a ďakuje. „Profesor Muránsky je jeden z najprísnejších učiteľov, nikdy by som nepovedala, že mi povie takéto pekné veci. Preto ma to dojalo,“ hovorí Karin. Dodáva, že šéfka katedry bola pre ňu ako mama – hovorila jej o každom probléme či vymeškanej prednáške. „Ja som sa doma nemala s kým rozprávať o vysokej škole. Ale s ňou sa to dalo,“ hovorí Karin.
Na výsledky čakala dve hodiny, a to s úplným presvedčením o tom, že titul nezíska a dostane známku FX. Nakoniec to dopadlo oveľa lepšie a Karin dostala hodnotenie D.
Na magisterské štúdium však Karin nenastúpi, keďže do záväzného termínu neposlala prihlášku. Pre konflikty v osade si vôbec nebola istá, či si môže dovoliť študovať a cestovať do Bratislavy, keď jej starí rodičia ostávajú sami doma uprostred osady. Navyše, na samotnú prihlášku nemala peniaze, ktoré si musela požičať.
Po termíne však škola akceptovať prihlášku nemôže. „Viem, že ste zameškali nejaké veci, čo sa týka magisterského štúdia. Ale nie je všetkým dňom koniec, máme tu aj budúci rok,“ povedala Karin na štátniciach vedúca katedry Monika Mačkinová. Karin sa však nevzdáva a prihlášky poslala aj na iné školy – práve čaká na odpoveď z univerzity v Nitre.
Len 7 percent Rómov študuje na vysokej škole
„Udržali si rozum v hrsti a nenechali ju padnúť. A uvedomujú si, že je veľmi dobré, keď študenti zo znevýhodneného prostredia dokážu zvládnuť bakalársky stupeň vzdelania,“ hovorí Martin Muránsky, keď neskôr vysvetľuje, čo myslel tým, keď Karin na štátniciach hovoril o širšej perspektíve.
Muránsky vysvetľuje, že Karin je introvert a o problémoch, aké prežíva v Plaveckom Štvrtku, mu nepovedala. „Nie je ten typ, že sa príde sťažovať. Ja som to u nej nezažil,“ hovorí Muránsky. U vysokoškolských študentov ťažšie spozorovať problém v domácnosti než u malých detí na základnej škole. „Časť ľudí to aj skrýva, to nie je niečo, na čo je človek pyšný,“ hovorí Muránsky.
Vedúca katedry Monika Mačkinová dodáva, že u Karin nemuseli počas štúdia robiť ústupky týkajúce sa vedomostí. „Karina tieto vedomosti preukázala. Občas s niečím meškala, ale vždy úlohy nakoniec stihla vypracovať a na skúšky sa naučila. Tu sme jej ústupky nerobili, to v žiadnom prípade ani nebolo treba. Karina sa jednoducho naučila, ako štúdium zvládnuť.“
Podiel sociálne znevýhodnených študentov je na slovenských vysokých školách minimálny. Menej než 7 percent študentov z marginalizovaných rómskych komunít vo veku 19 až 23 rokov študuje na vysokej škole. U študentov, ktorých rodiny poberajú dávku v hmotnej núdzi, je to len približne 10 percent, čo je menej ako štvrtina oproti podielu študentov v celkovej populácii. No a pokiaľ ide o študentov, ktorí patria do oboch kategórií (Rómovia aj v hmotnej núdzi), z nich študuje na univerzite len 1,5 percenta. Čísla uvádza ministerský analytický tím Inštitút vzdelávacej politiky za rok 2019.
Podľa Muránskeho študenti zo sociálne znevýhodneného prostredia majú svoje podobnosti, ktoré spĺňala aj Karin. Podľa jeho skúseností títo študenti chodia poctivo na prednášky, majú skôr proaktívny prístup a občas tendencie až k nadmernej aktivite. „V prípade Karin bola dominantná aj iná črta, a to neúcta k autoritám. Ale angažovanosť a zodpovednosť je u týchto študentov v mojich očiach vyššia. Nie každý študuje naplno, ale oni do toho idú naplno,“ hovorí Muránsky.
Ako si ich aktivitu Muránsky vysvetľuje? Pamätá si na to, keď on sám dostal štipendium na doktorát na elitnej nemeckej univerzite. „Viem si to prepojiť s tým, ako som išiel do novej kultúry ako ten, ktorý je v slabšom postavení,“ vysvetľuje Muránsky. Pamätá si, akú mal podporu – nielen peniaze, ale aj prístup akademikov, ktorí rešpektovali, keď si nepamätal všetky nemecké výrazy. To je podľa neho analogické aj pre študentov zo sociálne znevýhodneného prostredia.
„Všetky sociálne zručnosti, ktoré ostatní považujú za samozrejmé, oni musia tvrdo nadobudnúť,“ hovorí Muránsky. Keď sa potom dostanú tam, kam sa tak snažili dostať, ich angažovanie je prirodzene oveľa väčšie. Dodáva však, že na všetkých študentoch nemôže byť rovnaké meradlo. „Musíte poznať ich osobnú históriu, keď ich chcete niečo naučiť.“
Muránsky tvrdí, že títo študenti by potrebovali podporu, akú videl napríklad v Nemecku – podporné krúžky, doučovania či osobní tútori, ktorí pomáhajú so všelijakými problémami.
Rómski študenti sa potrebujú osmeliť
No aj keby sa vysoké školy snažili, problém s nízkym počtom rómskych vysokoškolákov sa začína oveľa skôr. Podľa právničky Jarmily Lajčákovej podpora Rómov na univerzite sa začína už v škôlke. Už len počet študentov, ktorí sa dostanú na strednú školu s maturitou, je veľmi nízky. „Je dôležité, aby mali vysoké školy podporné programy, ale kde treba oveľa masívnejšie zabrať, je už predškolská výchova,“ hovorí Lajčáková.
Lajčáková spoluorganizovala projekt Aj ty máš šancu, cez ktorý študovalo na ekonomickej univerzite už asi 20 študentov. Vyberali pritom najmä študentov obchodných akadémií, aby prelomili predsudok, že študenti z chudobnejšieho prostredia študujú sociálnu prácu. Podľa Lajčákovej v rokoch 2010 – 2013 až 67 percent štipendistov Rómskeho vzdelávacieho fondu študovalo sociálnu prácu. Naproti tomu len 8 percent študovalo prírodné vedy a 7 percent z nich medicínu a zdravotnícke odbory.
Podľa Lajčákovej títo študenti prekonávajú na vysokých školách niekoľko bariér. Jednou z nich je u mnohých aj nekvalitné vzdelanie, ktoré mohli dostať na základných či stredných školách. Zásadnou bariérou sú však peniaze. Zo sociálneho štipendia z univerzít dokážu vyžiť – s vlakmi zadarmo a lacným internátom –, no aj tak si väčšina privyrábala, keďže mnohí finančne podporovali aj rodiny doma.
„V prvom rade títo študenti potrebovali osmelenie a prekonanie nedôvery vo vlastné sily,“ hovorí Lajčáková. Študentom ponúkali najmä doučovania matematiky alebo administratívnu podporu. „Mali sme aj študentku, ktorá bola prvé dievča z osady, čo študovalo na vysokej škole,“ hovorí Lajčáková.
Podľa nej bolo pre študentov dôležité aj to, keď prišli do Bratislavy, kde sa už o niečo menej stretávali s predsudkami a ľahšie si našli napríklad aj brigádu. Na samotnej univerzite, kde už študujú aj zahraniční študenti, sa podľa Lajčákovej s predsudkami už takmer vôbec nestretávali.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
