Autor je režisér
Každý prežíval koronavírus inak. Kamarátka, profesorka na hudobnom lýceu v Mantove, učila cez skype, iní žili v strese, viacerí upratovali albumy so starými fotografiami. Zastavenie je dobrý čas na utriedenie pamäti.
Moja žena sa pustila do zaprášeného balíka projektov starého otca. Pauzáky s výkresmi kostolných veží, guľatých vežičiek lučeneckej synagógy, strechy pôvabných manzardiek zľudovenej secesie. Žiadny Le Corbusier ani Weinwurm. Malé rodinné histórie nevšedne spojené s veľkými dejinami. Všetci sme svet.
Príklad. Dievča sa v bazéne na Zelenej žabe zoznámi s chlapcom. V kabínke sa prezliekol do uniformy US pešiaka (pochádzal zo Slovenska) a bola z toho veľká láska a ešte väčšia korešpondencia, ktorú zničila až Železná opona, ale tie listy ako obraz lásky a povojnovej reality ostali v podobe príbehu JOHNYHO DIEVČA.
A ja som sa začítal do spomienok „A pásly by se tam ovce…“ Anny Fárovej, českej historičky fotografie. Ako prvá písala aj o generácii slovenských fotografov z pražskej FAMU. Lipták, Švolík, Stanko, Župník, Stano. Malá história? Možno, ale veľká kapitola.
Dovolenka doma nie je zlý nápad. Vymenili sme madridské Prado a Reinu Sofiu za hľadanie malej histórie. Na železničných staničkách trate Handlová – Horná Štubňa, málo známe geniálne inžinierske dielo, sme hľadali stavby zo zaprášených projektov.
Túlanie po upršanej krajine. V malom gotickom kostolíku visela socha Krista s dlaňami prerazenymi klincami, rany krvácali, pod ňou trochu surrealizmu ako z fotografií Jindřicha Štýrskeho. Dezinfekčný spray a na stene prišpendlený nápis POVINNÁ DEZINFEKCIA RÚK!
V kláštornej budove bývajú starí muži, po cukrovke amputované nohy, výraz tvárí ako z barokových morytátov. Oživené fotografie Ireny Blühovej, študentky Bauhausu alebo Martinčeka, fotené úžasným Linhofom. Na chodbách desiatky šijacích strojov, chovanci šijú rúška. Za kláštorom železný šrot, smetisko ľudstva. Scéna ako z Kafkovho Zámku alebo z Musilových Zmätkov chovanca Törlesa.
Ďalší projekt starého otca. Obec Sklené (predtým Glaserhau), stratená v čase aj v horách. Partizáni tam nezmyselne zastrelili dvesto miestnych Nemcov, možno bolo medzi nimi pár členov Karmasinovej Deutsche Partei, ale zväčša drevorubači a uhliari. Že sa o osud hauerlandských obyvateľov zaujíma nejaký vodca, sa dozvedeli od fanatického miestneho učiteľa, ale ten sa útekom poprave vyhol.
O ešte menšej menšine obce sa nedozvieme nič, mlčí slovenská aj nemecká história. Ale konštrukcia kostolného krovu je dômyselná, navyše poskytuje domov väčšine netopierov z okolia. Malé dejiny. Fakt je čas písať si vlastné cestopisy aj dejiny.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
Jaro Rihák



























