Denník N

Dano Salontay: Vláda nechápe, že hudobník nemá klasický podnik, a tak ho nedokáže zavrieť. Ako to má potom dokladovať?

Dano Salontay. Foto - Ondrej a Nadja Koščík
Dano Salontay. Foto – Ondrej a Nadja Koščík

Muzikant z Longitalu presvedčil otca, aby svoje obrazy nespálil ani nezabetónoval v žumpe. Zložil k nim hudbu a otec prvýkrát po desaťročiach vystavuje.

Do muzikantskej sféry výrazne zasiahla korona. Ako ste na tom boli pred pandémiou?

Výborne. S Longitalom sme mali relatívne čerstvý album Mauna a plnú hlavu koncertovania. Každý nový album rastie práve živým hraním. Čas bežal rýchlo, boli sme vo vleku svojich rozhodnutí a ledva sme stíhali všetky projekty, do ktorých sme sa sami vmanévrovali. Žili sme v takých obrátkach, až sme sa so Shinou začali cítiť obmedzovaní. Začal nám chýbať čas, ktorý by sme strávili v pokoji.

Keď potom prišla korona, zrazu nastalo aj ticho. Malo to následky na celú spoločnosť, a nielen finančné, výrazne to zmenilo spôsob fungovania ľudí. Túto šokovú situáciu som však z istej strany vnímal veľmi pozitívne.

Konkrétne?

Bola to príležitosť pre celý svet. Mohli sme spomaliť a vyčistiť naše pohľady na to, v čom sme doteraz žili. Osobne som to uvítal. Pochopil som, že svet po pandémii už nebude ako predtým. A je to dobré, lebo nás to zjavne niečo naučilo. Zrazu sme mali čas trochu si premyslieť veci.

Do toho nám dva týždne pred veľkým online koncertom nečakane odišiel bubeník Marián Slávka. Bol to šok, hoci nám to prvýkrát urobil už v roku 2002. Kým vtedy som to vnímal ako tragédiu, teraz podobné zmeny vnímam ako príchod niečoho nového. Skúsenosť ma naučila, že keď sa deje niečo prvoplánovo zlé, dodatočne to človek pochopí ako pozitívum a novú šancu.

Nie je to len následné racionalizovanie si toho, čo nás zabolelo?

Nie. Raz som si vo veľmi zlom období do kalendára posunutého o šesť mesiacov zapísal vetu – tak čo, zvládol si to? Keď potom ten dátum reálne prišiel a videl som, čo som si zapísal, mal som problém spomenúť si, čoho sa to týkalo. Predtým sa mi ten problém zjavne javil ako otázka života a smrti, o pol roka som ani nevedel, o čo šlo. To je dôkaz, že veci, ktoré dnes vnímame ako tragédiu, sa nám neskôr budú zdať ako banálne drobnosti.

Dano Salontay. Foto – Ondrej a Nadja Koščík

Čo ste robili počas obmedzeného vychádzania?

Shina založila zeleninovú záhradku, ja som si vyčistil všetkých pätnásť gitár. A keďže hudbu vyučujem aj súkromne, začal som viac vyučovať online. Na druhej strane netreba zabúdať, že niektorí zomreli, mnohí sa dostali do ťažkej situácie. Koniec koncov, s financiami sme mali problém aj my. Napriek tomu som za to výrazné spomalenie veľmi vďačný.

Viete, ako ma potešilo, že zrazu som videl čisté, jasné, modré nebo? Niežeby som veril na chemtrails z lietadiel, ale to, že sa zrušili lety, sa odrazilo aj na krásnej oblohe. Takú som už dávno nevidel. Podľa mňa Zem musí byť vďačná za chvíle pauzy, keď sa všetko obmedzilo. Chcem veriť, že sa už nevrátime do pôvodných hlúpych koľají.

To znie naivne aj osudovo. Čo nás mohla naučiť kríza?

Môžem hovoriť len za seba. Naučila ma nebáť sa, lebo všeobecne som bojko. Mali sme rozbehnuté projekty, dohodnuté koncerty, spolupráce, Shina mala kontrakty na vydávanie albumov vo svojom vydavateľstve, do všetkého boli investované peniaze aj energia. Čo potom cíti človek, keď všetko padne? Strach. Mal ho snáď každý, nik nevedel, kam to až zájde.

Vtedy je dôležité prestať byť ovládaný vlastnými myšlienkami, tobôž inými ľuďmi. Mne korona pomohla práve v tom, že som sa zbavil strachu z toho, čo bude. Nejako bude vždy. Áno, stratili sme finančne, ale celkovo sme mali možnosť rásť a tráviť čas s blízkymi.

Koľko živých vystúpení mávate ročne?

Kedysi sme ich mávali aj sto, neskôr sme to ustálili na 60 až 70. Jednak starneme, a aj si viac vyberáme z ponúkaných možností. Nechceme to preháňať, za 20 rokov sme odohrali strašne veľa koncertov v množstve krajín.

Korona to obmedzila, ale už sa to zresetovalo. V tejto chvíli máme dohodnutých okolo desať koncertov, z toho päť väčších vystúpení v lete, a ďalšie pribúdajú na jeseň. Mnohé boli predtým odklepnuté, teraz však opäť musíme nadviazať kontakty, aby sme zistili, či tie kluby a podniky vôbec prežili, či ešte majú chuť robiť akcie a za akých podmienok si to môžu dovoliť. Správa o uvoľnení opatrení je ešte čerstvá, tak sa všetci len rozhliadajú.

Zaskočili vás nejaké podmienky?

Možno tie, ktoré sa týkali rozostupov na koncertoch. Ak majú byť diváci od seba dva či dva a pol metra, je to nanič, zmestí sa ich málo a akcia prestáva byť rentabilná. Navyše, v kostoloch také rozostupy byť nemusia. Na jednej strane sme sa teda tešili, že sa umelcom opäť otvárajú možnosti vystupovať, na druhej sme nechápali, prečo si príslušné orgány na škrtenie vybrali práve kultúru. S organizátormi zatiaľ debatujeme, ako ďalej.

Vaša partnerka Shina sa spolu s kolegami angažuje vo vzniku hudobnej únie Slovenska. O čo ide?

Malo by ísť o inštitúciu, ktorá združuje všetkých hudobníkov a pracovníkov v hudobnej sfére v krajine. Dlhodobo tu totiž narážame práve na to, že keď sme napríklad umelci, štát nás nevie zaradiť do žiadnej kolónky. Vo výsledku tak prepadávame štátnym sitom aj v prípadoch, keď potrebujeme pomoc ako iné profesie.

Ako hudobník v slobodnom povolaní som pre úrad práce či pre Sociálnu poisťovňu de facto nezaraditeľný. Tieto úrady vôbec nevedia, čo s nami, nemajú pre nás kód, nemáme nárok napríklad na úľavu z poistného. Hudobná únia sa preto rozhodla pomôcť našej vláde pochopiť, kto je to hudobník, umelec z povolania.

Vláda totiž nechápe, že hudobník nemá klasickú prevádzku, a tak ani nedokáže technicky zavrieť podnik. Ja môžem zavrieť do kufrov akurát svoje gitary, prípadne si na nich brnkať v štúdiu. Ako má potom hudobník v prípade žiadosti o príspevok pre pandémiu dokladovať zavretie prevádzky? Nemá šancu, a tak ani nič nedostane. Politici tomu nerozumejú a niekto im to musí vysvetliť.

Potrebovali ste dávku od štátu aj vy?

Ja

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Kultúra, Nezaradené, Slovensko

Teraz najčítanejšie