Zápas o ochranu Muránskej planiny je aj zápasom o modernejšie Slovensko
Autor je bývalý riaditeľ Správy NP Muránska planina v Revúcej,
Ústav biologických a ekologických vied UPJŠ
Členenie národných parkov do zón, ktorými sa diferencuje miera ochrany a spôsob ich využívania, je v moderných krajinách štandardným riadiacim nástrojom v súlade s poznatkami ochranárskej biológie. Zonácia zohľadňuje prírodné hodnoty aj socioekonomické limity, čím umožňuje spravovať veľké a najvzácnejšie prírodné celky rozumne tak, aby bezzásahová zóna zabezpečila dôslednú ochranu prírodných procesov so zachovaním riadeného prístupu návštevníkov a aby ostatné zóny slúžili na diferencované využívanie územia.
Nedávne spoločné vyjadrenia ministrov životného prostredia a pôdohospodárstva poskytli nádej, že Slovensko sa začne približovať aj v oblasti ochrany prírody minimálne európskym štandardom. Lenže následné protichodné vyjadrenia predsedu parlamentu priamo z dotknutej oblasti o nutnosti zastavenia procesu prijatia zonácie nás vzďaľujú od šance mať na Slovensku národný park s medzinárodne akceptovaným riadením a zároveň predznamenávajú aj možný spor vo vládnej koalícii. A to napriek tomu, že samotná značka „národný park“ so sebou dokázateľne nesie záujem verejnosti vrátane cezpoľnej, s čím je prirodzene spojený aj ekonomický rozvoj regiónu.
Iste, je možné ministrovi životného prostredia vyčítať, že dohodovanie zonácie ponecháva aj osobe, ktorá je v ochranárskych kruhoch, ale aj v dotknutej oblasti zdiskreditovaná a užívatelia odmietajú akúkoľvek komunikáciu s ňou. V regióne sú výsledkom hlboké animozity, ktoré vytvorili extrémne polarizované skupiny vedúce k otvoreným slovným súbojom bez akejkoľvek možnosti o zmier. Viem, žijem tu.
