Hodina pravdy pre Hongkong
Viera, že Spoločná deklarácia Spojeného kráľovstva a Číny ušetrí Hongkong od momentu zúčtovania, sa ukázala byť fikciou.
Autor je členom britskej Snemovne lordov
Na čínsko-britskej Spoločnej deklarácii z roku 1984, ktorá garantovala pokračovanie hongkonského kapitalistického systému a základných slobôd ešte päťdesiat rokov po tom, ako v roku 1997 prejde britská kolónia pod čínsku správu, bolo vždy čosi iluzórne. Spoločnú deklaráciu umožnila múdra formula „jedna krajina, dva systémy“ vtedajšieho čínskeho lídra Ten Siao-pchinga. Spojené kráľovstvo sa tak mohlo stiahnuť z koloniálnej pozície, ktorú už viac nemohlo udržovať, a to bez toho, aby stratilo tvár.
Od nádeje k jej zničeniu
Spomínaná Ilúzia spočívala vo viere, že ten druhý systém založený na ekonomickej slobode a vláde práva sa dá v rámci komunistickej diktatúry udržať celé polstoročie. Fakt, že ide o medzinárodnú zmluvu, nie je veľmi dôležitý, pretože ani Briti, ani nikto iný ju nepôjde brániť so zbraňou v ruke.
To, čo dávalo ilúzii zdanlivú podstatu, bola viera, že zachovanie kapitalistického spôsobu života v Hongkongu je vo vlastnom záujme Číny, zvlášť keď sa krajina pod Tengovým vedením sama vydala smerom k trhovej ekonomike. A pôsobila tu aj vzdialená nádej, že čínsky kapitalizmus postupne povedie k väčšej demokracii, takže oba systémy budú nakoniec konvergovať.
Ale veci nakoniec takto jednoducho nefungovali. Čínsky ekonomický zázrak znížil ekonomický význam Hongkongu a Tengovo násilné potlačenie protestov na Námestí nebeského pokoja v roku 1989 zničilo akúkoľvek nádej, že sa komunistická vláda zásadne zmení.
