Jednou nohou na zemi, druhou v krajine snov

Nedá sa to inak napísať, Podoba je maliarom krajiny. Nie „krajinkárom“, o akých sa rozpráva s počuteľným úsmevom. Nevídať ho s maliarskym stojanom na lúkach (nič proti plenéristom). Je to krajinár – maliar – analytik, ktorý mapuje dnešnú krajinu v stave, v akom sa nachádza okolo nás a tiež v tom, v akom žije v našich spomienkach a predstavách. A nielen to, analyzuje aj krajinu maľby samotnej.

Nový dom – nová pesnička

Výstava v Banskej Bystrici, kde môžete do 26. júla vidieť Podobove obrazy z ostatných piatich rokov, má názov Pracovná plocha. Slovné spojenie poukazuje na dve veci: na projekčný priestor maliarstva – plátno a v druhom význame na krajinu alebo priestor, ktorý sa otvára zobrazením vecí.

„Krajina je pracovná plocha človeka. Organizácia krajiny a priestoru je predpokladom maliarskej reflexie a vzniku nových foriem alebo spôsobov pozerania, maľovania, zhmotňovania,“ vysvetľuje autor. Nové formy, akými sa obklopujeme, napríklad nové typy architektúry, sa preväzujú s novými formami v iných druhoch umenia: v maľbe, hudbe, literatúre. Na vystavených obrazoch z cyklov Second Land, Pozorovanie a Encyklopédia nájdeme rôzne spôsoby nazerania na krajinu a maľbu, rôzne podoby témy, ktorou sa zaoberá.

Pod povrchom

Pri hľadaní námetu sa často odrazí od konkrétneho silného vizuálneho zážitku. Prechádza mestom, krajinou, horami a podnety, ktoré ho oslovia, zaznamenáva fotoaparátom alebo mobilom. Vyberá si zdanlivo banálne motívy: lopúchy, kravy, rozhľadne, balkóny, kontajnery… Zaujme ho svetlo, kompozícia, perspektíva. Ale potom, keď zážitok prepisuje na plátno, narúša povrch vecí a ponára sa do hĺbok. Aj divákovi, ktorý vidí výsledok, je intuitívne jasné, že konkrétne figúry a tvary nie sú na obrazoch najdôležitejšie, že slúžia skôr ako prostriedok, vstupná brána do meditácie nad maľbou samotnou.

Podoba maľuje výlučne z fotografie: „Najskôr musí jav zachytiť oko, potom si ho odfotím a nasleduje maliarska rekonštrukcia vnemu, nie premaľovanie fotky.“ Nad skicovaním priamo v plenéri neuvažuje: „Vizuálne špecifiká fotky mi prospievajú. Nedokonalosti záznamu, záležitosti clony, prepálenie, kontrasty, táto estetika má čo povedať maľbe.“

Nejde mu o jednoduchý prepis videného. Často pôvodný výjav deštruuje či pretvára na plátnach postupne. Vystaví potom súbor obrazov, ktoré sa líšia v miere úplnosti alebo, naopak, absencie popisu: „Sú to sekvencie, ale aj štádiá maľby, obrazu.“ Taká je napríklad séria malých obrázkov s krajinárskym výjavom z Ríma alebo dielo Sanatórium, ale rovnaký postup používa autor už niekoľko rokov. Stále ide o pohľad z toho istého miesta, krajina je najskôr zreteľná, postupne sa čoraz viac mení na zhluk škvŕn a plôch. Maliar so svojimi obrazmi sa tak ocitá jednou nohou v realite a druhou v abstrakcii. Nechce úplne patriť ani jednej strane: „Stále balansujem. Reality sa napokon drží len kompozičná schéma, ale maľba sa už vyvíja samostatne.“

Krajina v hlave

Škvrny, plochy, maliarske detaily, ktoré žijú vlastným životom, sú občas natoľko inšpiratívne, že sa z nich vyvinie celkom nový svet. V cykle Encyklopédia nájdeme niekoľko takých vymyslených krajín, vykonštruovaných pohľadov, ktoré nemali priamu predlohu. Evokujú obrazy voľnej prírody, ale zrodili sa len z procesu maľby. Práve v cykle Encyklopédia zredukoval Podoba farebnosť na minimum. Maľoval len striebornou a čiernohnedou, vytvoril diela, ktoré pripomínajú staré fotografie.

„Nevyhnutne som potreboval zúžiť farebnú škálu na monochróm. Viac si to nevyžaduje. Farebná popisnosť by bola nadbytočná.“ Takto ladené výjavy pôsobia na diváka nostalgicky, vyvolávajú vlny spomienok a asociácií. Maliar si to uvedomuje, hoci k procesu tvorby pristupuje výsostne racionálne: „Vnímam ten pamäťový rozmer. Fikcia alebo spomienka funguje práve v redukovanej farebnej škále. Je to balans, pochybnosť, vedomá koncepcia. Pochybnosť nad tým, či má maľba tvoriť len novú kópiu reality, alebo sa od reality odpúta a vytvorí novú.“

Napriek tomu, že maľovanie vraj neberie emotívne a najväčší priestor pri tejto činnosti dostáva rozum, Podoba pripúšťa, že proces mu musí zaručiť satisfakciu. Skôr si však povie, že obraz je dobrý ako pekný.

Pocit konca

Aby si to mohol povedať, potrebuje správne odhadnúť okamih konca. Začiatok je vždy jasný. Maliar verí, že plátno nie je len plochou, ale bielym priestorom, prázdnom. „Už len keď sa ho dotknem štetcom, niečo v tom bielom priestore zhmotňujem. Zrazu sú čiara alebo bod nevyhnutne predmetné, hneď sa viažu na nejakú predošlú skúsenosť, aj bez toho, aby vopred chceli niečo pripomenúť. Treba ich navigovať.“

Ako však určiť, kedy je obraz hotový a cyklus vyčerpaný? „Ten moment je vždy veľmi krehký. Treba odhadnúť mieru. Keď mám pocit, že už zabieham do dizajnovania, estetizovania, tak končím. Radšej nechám vec zdanlivo nedokončenú. Obraz, ktorý je nejakým spôsobom vitálny, je kompletný.“

Kľúčový moment sa podľa Podobu veľmi ľahko prešvihne – keď sa človek snaží výpoveď popísať, upresniť, umocniť, môže ju, naopak, oslabiť. A vo finále podľa neho nie je najdôležitejšie, ako vec vyzerá, ale že vôbec JE: „V určitom štádiu práce sa obraz, pracovná plocha, stane niečím životaschopným, organickým – dovolím si tvrdiť neskromne.“

Prešvihnuté – neživé momenty sa občas ocitajú na smetisku. Maliar ukáže na svoj obraz Archív, kde zvečnil kontajner plný maliarskych plátien: „To by bola pekná inštalácia.“ Úlohu maľby totiž neustále spochybňuje: „Kedy je to umenie, komunikujúce s prostredím, a kedy len arteterapia, slúžiaca mne? To je vždy na vážkach.“ Neprestajné overovanie zmyslu ho motivuje hľadať ďalej. Byť maliarom je nateraz jeho základná podoba.