Denník N

Vozí mladých na miesta vojen na Balkáne: Uvedomia si, že hop, toto hrozí aj na Slovensku

Kamil Sládek. Foto - Eva Takácsová
Kamil Sládek. Foto – Eva Takácsová

Kamil Sládek z Centra pre európsku politiku tvrdí, že politika jednoznačne patrí aj do škôl.

Za najsilnejší projekt vašej neziskovky považujem ten, ktorý hľadá odpoveď na otázku, kam vedie nacionalizmus a extrémizmus. Žiakov, študentov aj učiteľov vozíte na Balkán na miesta, kde v 90. rokoch prebiehala vojna. V čom je to iné, ako keď nejaká škola vezme študentov na exkurziu do Osvienčimu?

Kľúčový rozdiel je v tom, že počas ciest na miesta pamäti v bývalej Juhoslávii sa stretávame s ľuďmi, ktorí vojny spred 25 rokov prežili. Svedkov z Osvienčimu je s plynúcimi rokmi stále menej. Rozprávanie osobného príbehu je veľmi silné a oslovujúce.

Účinok každej cesty však závisí od organizátora a sprievodcu. Ak návšteva prebieha tak, že tam študentov dovezú, vypočujú si výklad, potom sa ide do najbližšieho mesta, nejaký výklad sa zopakuje a napokon ich odvezú domov, akú veľkú stopu to môže zanechať? S účastníkmi je dôležité sa o všetkom rozprávať a reflektovať ich zážitky.

Na našich cestách sa nezameriavame na to, kto mal v tej vojne pravdu, priznávame kontroverziu. Nechceme, aby sa sporné témy riešili tak, že učitelia žiakom povedia názor, ktorý si majú myslieť, ale snažíme sa ich k nemu doviesť – počúvaním, prítomnosťou na mieste pamäti, osobnými stretnutiami s priamymi účastníkmi a premýšľaním o tom, čo sme zažili. A rozprávaním.

Prečo ste sa to rozhodli robiť?

Bola to reakcia na to, že v roku 2016 sa do parlamentu dostali kotlebovci. Zrazu sa vo veľkom hľadali riešenia, ako tomu zabrániť. Tie návrhy, napríklad že pridáme jednu hodinu dejepisu týždenne a povinne budeme žiakov voziť do Osvienčimu, sme však pokladali za nesprávne. To predsa nemôže nijako vyriešiť príklon mladých k extrémizmu.

Čo je riešením?

To, že sa budeme s deťmi čo najúprimnejšie zhovárať a že ich budeme pripravovať a sprevádzať ich hodnotovým svetom. Na našich cestách do Bosny a Hercegoviny sa s účastníkmi rozprávame v kuse.

Veľmi silné zážitky je dôležité vedieť spracovať. To je kľúčové pre to, aby v hlavách žiakov zostala pamäťová stopa, ktorá sa vynorí, keď je to potrebné. Tá sa nemá prečo objaviť, ak to budeme robiť z povinnosti, ak zážitok z hrozného miesta zapijeme v obchodnom centre kávou či kolou a nebudeme sa rozprávať, nedáme si spätnú väzbu o tom, čo videli a počuli.

Na základe našich skúseností by som odporúčal pripraviť účastníkov na to, čo ich čaká, pracovať s nimi aj v autobuse, sprevádzať ich na mieste, reflektovať to celé po návrate a najmä sa s nimi o tom opakovane zhovárať. Nehovoriť s deťmi či študentmi je najhoršie riešenie bez ohľadu na situáciu.

Prečo ste si vybrali Bosnu a Hercegovinu?

Lebo tam máme projekty už od roku 2005 a bolo by hriechom nevyužiť naše tamojšie kontakty a skúsenosti. Najskôr sme išli na niekoľko dní do chorvátskeho Vukovaru, severobosnianskej Tuzly a do Srebrenice.

Tam sme s našimi známymi vytvorili koncept, ktorý je postavený nasledovne: Budeme hovoriť o udalostiach z konca 90. rokov minulého storočia priamo tam, kde sa udiali, a predovšetkým s ľuďmi, ktorí ich osobne prežili. Cesta je postavená na príbehoch konkrétnych ľudí. Na podobnom princípe fungujú aj rozprávky alebo to, čomu dnes hovoríme storytelling, teda rozprávanie príbehov.

Študenti a učitelia sa teda stretávajú priamo s obeťami vojny a utečencami?

Presne tak. V chorvátskom Vukovare sa stretávame s Chorvátmi i Srbmi a v Bosne a Hercegovine sa stretávame nielen s Bosniakmi, ale aj so Srbmi a s Chorvátmi. Pre porozumenie konfliktov a vyváženosť celého projektu je to veľmi dôležité.

Srebrenica, cintorín obetí genocídy. Foto – Kristína Seidlová

Citujem z toho, čo ste povedali pre Heroes.sk: „Mladého muža Zija Ribića, ktorému, keď mal osem rokov, vystrieľali celú jeho rodinu a on náhodou prežil. Zle ho trafili. Väzni zajateckých táborov, Srb Janko Samouković, Bosniak Amir Omerspahić i Chorvát Stanislav Krezić – každý z nich bol v tábore v inej krajine. Prežili peklo na zemi. Učiteľka, bývalá riaditeľka školy v Srebrenici Beba Hadžić, nám hovorí o svojej skúsenosti utečenkyne.“ Aké je to počúvať rodičov detí, ktoré na námestí v Tuzle zabila bomba? Čo robí s mladými, keď zrazu sedia zoči-voči reálnym obetiam?

Je to pre nich šok. Niektorí plačú, časť je ticho, lebo nevedia, čo s tým. Nečakajú taký emočný zásah, lebo pre nich je bývalá Juhoslávia dovolenkovou destináciou, symbolom oddychu pri mori. Tým, že sa tam vo veľkom budujú diaľnice, turisti už dnes rozstrieľané domy len tak nevidia.

Stačí však zájsť len kúsok od hlavných ciest a narazíte na rozstrieľané domy, miesta, na ktoré padli bomby, v Bosne je to dokonca bežné. Diali sa tam najstrašnejšie veci, aké si ľudia dokážu urobiť, a decká o tom nevedia, lebo nemajú odkiaľ. Výsledkom je kombinácia nevedomosti a šoku, ako je niečo také možné.

Keďže sa s nimi o tom rozprávame, začínajú chápať, že celé to zlo sa spustilo strašne jednoducho. Uvedomia si, že keď budeme ľahostajní k rôznym, aj nenápadným prejavom extrémizmu, ľahko sa to môže stať aj u nás. Ale kľúčové v tej chvíli je na žiakov a študentov netlačiť. Kto chce, môže sa vyrozprávať, kto potrebuje mlčať, mlčí. Niekto po takom zážitku potrebuje byť sám. Spätná väzba po návrate domov je v tomto ohľade pozitívna, mladí ľudia hovoria, že im to pomohlo.

Dokázali pochopiť, že vojny nie sú o tom, že niekto je čierny a niekto biely. Všetkých ich to naučilo, že vojna strašne bolí a že to nie je len štatistika. Keď osobne spoznáte konkrétne ľudské osudy, ktoré poznačila vojna, navždy si ujasníte, že by ste nikdy nič také nechceli zažiť na vlastnej koži.

Beriete ich v Srebrenici aj na miesta masových hrobov?

Áno. Snažíme sa im ukazovať dobro aj zlo.

Aké dobro nájdete vo vojne?

Dobro spočíva v tom, ako to tí ľudia zvládli. Spomínaný Zijo Ribić prišiel nielen o celú rodinu, ale aj o celú dedinu. Mal osem rokov a musel sa s tým nejako vyrovnať. On sám nám rozprával o tom, že aby mohol normálne žiť, musel najskôr odpustiť vinníkom.

K tomuto rozhodnutiu dospel počas súdneho procesu s osobou, na ktorej pokyn zlikvidovali jeho blízkych aj dedinu. Bol to šéf paramilitárnej jednotky, nie vojak regulárnej armády. Keď ho videl zblízka na súde, lomcoval ním hnev. Vtedy však pochopil, že bez odpustenia neprežije, že nenávisť mu nepomôže. Jediné, čo od toho človeka chce, je slovo prepáč. Lenže

Európska únia

Rozhovory

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie