Denník N

Keď už Charlie nie je Charlie

Do chytľavého hesla „Ja som Charlie“ si každý mohol premietnuť, čo chcel: smútok, odvahu i túžbu.

Vžiť sa do kože preživších redaktorov časopisu Charlie Hebdo nie je vôbec jednoduché. Ale keď smútite za kolegami, ktorých zastrelili z jasného dôvodu, že si časopis strieľal nielen z islamistov, ale aj z islamu a Mohameda, dá sa predpokladať, že sa v tom už vŕtať nechcú, pretože nechcú dopadnúť podobne. Toľko osobná stránka veci. Význam rozhodnutia redakcie nekresliť proroka je však širší.

„Ja som Charlie“ znelo v januári v mnohých európskych médiách, na sociálnych sieťach, na uliciach i v parlamentoch. (Zaujímavý bol kontrast s oveľa zdržanlivejšou americkou reakciou, ktorá častejšie spomínala údajný nenávistný prejav.) Do toho chytľavého hesla si každý mohol premietnuť, čo chcel.

Dalo sa totiž chápať minimálne dvomi základnými spôsobmi: buď len ako výraz smútku nad obeťami streľby, ale hádam ešte častejšie aj ako výraz odhodlania brániť slobodu slova, či už sa nám karikatúry v časopise páčili, hnusili, alebo nám boli ľahostajné.

Lenže keď sme heslo chápali aj v jeho druhom význame, čo teraz, keď už Charlie nie je Charlie? (To nie je myslené ironicky: z emocionálneho hľadiska je rozhodnutie redaktorov pochopiteľné.)

Pred niekoľkými týždňami ubehlo desať rokov od útokov v londýnskom metre. Keď sa to stalo, nastal síce poplach, ale aj niečo iné. Politici apelovali na obyvateľov mesta, že teror nezvíťazí, keď niekoho zabije, ale len vtedy, keď zaseje strach a ľudia potom zmenia svoje správanie. Médiá sa predbiehali v uverejňovaní správ, že všetko beží ako obyčajne, že teror Londýnčanov nezlomil a v analógiách s nemeckým bombardovaním mesta počas druhej svetovej vojny.

Ak bol Londýn príkladom toho, že teror môže nezvíťaziť, tak v Charlie Hebdo zvíťazil. Podobne ako v dánskych novinách Jyllands-Posten, ktoré v septembri 2005 vyvolali celosvetový rozruch vlastnými karikatúrami Mohameda a ktoré sa v januári 2015 rozhodli nezverejniť obrázky z Charlie Hebdo.

Napísať to, keď v tých redakciách človek nepracuje, je však podobné ako napísať v januári „Ja som Charlie“. Nežiada si to veľkú odvahu – pisateľovi stačí presvedčenie či aspoň túžba, aby tú odvahu mal. Vlastne bola v tom hesle možno len túžba, aby niekto niečo povedal za mňa. Ako sa vyjadril šéfredaktor Laurent Sourisseau, od jeho časopisu sa očakáva, že si bude uplatňovať slobodu slova, na akú si nikto netrúfne.

Viac od tohoto autora? Napísal knihu 2018: Rok protestov

Viac info

Útok na Charlie Hebdo

Teraz najčítanejšie