Denník N

Kyselinári aj otcovrah. Príbehy doživotných väzňov II

Foto – TASR
Foto – TASR

V slovenských väzniciach sedí 41 ľudí odsúdených na doživotie. Pozreli sme sa na ich prípady a dnes vám prinášame príbehy ďalších desiatich z nich.

Čítajte tiež:  Prvý diel o Mikulášovi Černákovi a ďalších

Obete nikdy nenašli. Rozpustili ich v kyseline

Skupina okolo Františka Mikera vznikla s cieľom podvádzať na vratkách DPH vďaka fiktívnym obchodom so softvérom. Od roku 2000 obrali štát o vyše štyri milióny eur. Do dejín slovenského súdnictva sa však zapísala pre niečo iné: spôsob, akým likvidovali svoje obete. Tak vzniklo aj ich pomenovanie „kyselinári“.

Nepohodlných svedkov zabíjali a následne rozpúšťali v kyseline sírovej. Vymyslel to Miker. Cieľom jeho partie, v ktorej boli Raslislav Šitta (42) a Jozef Kákoni (56), sa stali „biele kone“, teda ľudia nastrčení v ich firmách. Nakoniec však v kadi s kyselinou skončil aj šéf partie Miker. Šittovi a Kákonimu sa nepáčilo, ako rozdeľoval zisky z podvodov. Za vraždy nakoniec dostali doživotné tresty. Kákoni nedávno vo väznici náhle zomrel na infarkt.

Na snímke obžalovaní vpravo Jozef K. a vľavo Rastislav Š. pred súdnym pojednávaním v kauze Kyselinári 26. októbra 2009 v Bratislave. FOTO TASR - Martin Baumann *** Local Caption *** obžalovaní Jozef Kákony  Rastislav Šitta
Kyselinári: zľava Rastislav Šitta a Jozef Kákoni. Foto – TASR

Prípad kyselinárov vzbudzoval mediálnu pozornosť z viacerých dôvodov. Nebol to len mimoriadne brutálny spôsob likvidácie obetí, ale aj fakt, že išlo o jeden z prvých prípadov, ktoré začal v roku 2005 riešiť novovzniknutý Špeciálny súd. S obžalobou si poradil pomerne rýchlo. Za vraždu bielych koní vyriekol verdikt už v máji 2006. Trest za Mikera padol v septembri 2007. Zatiaľ čo v prvom prípade Šitta vyviazol „len“ s 25-ročným trestom, v tom druhom už súd nemal zľutovanie. „Súd je presvedčený, že spoločnosť proti takýmto páchateľom má právo brániť sa najúčinnejšími možnými prostriedkami,“ vysvetľoval súd v rozsudku, a za takýto prostriedok zvolil práve doživotný trest pre páchateľa. Je to jediná možnosť, aby bol čo najdlhšie izolovaný od spoločnosti.

Keďže po obetiach kyselinárov neostali žiadne stopy, súd mal veľmi ťažkú úlohu dokázať im vinu. Sám priznal, že jedným z najdôležitejších dôkazov bolo svedectvo jedného z členov skupiny, Petra Lomjanského, ktorý nakoniec za spoluúčasť pri vraždách vyviazol s 15-ročným trestom.

Telá obetí kyselinárov sa nenašli, o to ťažšie bolo dokazovanie. Proti odsúdeným svedčil ich komplic Peter Lomjanský. Foto - TASR
Telá obetí kyselinárov sa nenašli, o to ťažšie bolo dokazovanie. Proti odsúdeným svedčil ich komplic Peter Lomjanský. Foto – TASR

Kyselinári najskôr obete zastrelili a potom ich ponorili do kadí s kyselinou sírovou. Na súde síce tvrdili, že kyselinu nakupovali na čistenie bazénov a kanalizácie, no sudcovia považovali toto tvrdenie za absurdné. I tak bolo treba dokázať, že kyselinou sa naozaj dá zbaviť ľudského tela bezo zvyšku.

Sami kyselinári si spôsob likvidácie obetí vyskúšali na prasatách. Súd si musel pomôcť znaleckými posudkami. Jeden bol vypracovaný v Belgicku, a ten preukázal, že teplota kyseliny po reakcii s telom stúpne po hodine na 60 stupňov a po piatich hodinách dosahuje maximum 79 stupňov. „Uvádza sa, že najmä v prvých hodinách sú ponorené časti tela silne poškodené, čo vedie až k úplnému rozloženiu rúk, nôh a vnútorností do piatich hodín, k poškodeniu hlavy so znetvorením tváre do hodiny,“ cituje súd posudok.

Na Slovensku zákony znalcovi neumožňovali rozpustiť celé ľudské telo, a tak pracoval len s časťami obete vlakového nešťastia. Potvrdil, že po čase kosti výrazne mäknú a svojou konzistenciou pripomínajú želatínu. Práve o takejto hmote hovoril Lomjanský, ktorý mal na starosti likvidáciu zvyškov z kadí. Vylieval ich do kanalizácie bývalého poľnohospodárskeho družstva pri Modre, ktoré si kyselinári vybrali za miesto činu. O tom, že tam pravidelne chodili, dosvedčovali záznamy z vrátnice. Šitta, ktorý vinu stále popieral, hovoril, že si tam chodieval zajazdiť na koňoch.

Kyselinári boli jednou z najväčších káuz Špeciálneho súdu. Obžaloba sa týkala 30 ľudí. Za podvody im udelil súd tresty od šiestich do pätnástich rokov.

Zabíjal pre zlato

V júli 2001 zomiera pri prepade zlatníctva v Novom Meste nad Váhom mladý predavač, otec dvoch detí. Lúpežník ho strelil štyrikrát do hlavy. O mesiac neskôr sa stáva obeťou predavačka zlatníctva v Šuranoch. Zlodej ju zastrelil zozadu do zátylku.

Peter Laduna zabíjal v zlatníctvach. Foto - TASR
Peter Laduna zabíjal v zlatníctvach. Foto – TASR

Vraždy opísal súd ako popravy a pripísal ich Petrovi Ladunovi (42). Ten mal na svedomí viacero lúpeží zo zlatníctiev. Z posledných dvoch menovaných ukradol s dvomi komplicmi zlato za takmer 52-tisíc eur.

Laduna nestrieľal v lete pred štrnástimi rokmi po prvý raz. Pár mesiacov pred tým zabil aj priateľku, ktorá chcela proti nemu vypovedať v prípade inej lúpeže. Vylákal ju na prechádzku k rybníku, kde ju zozadu udrel do hlavy. Keď spadla na zem, strelil ju do čela, povyzliekal donaha a zakopal do jamy. Jej oblečenie spálil.

K vraždám, z ktorých ho obžalovali, sa po celý čas nepriznal. Usvedčili ho dvaja komplici, ktorí tvrdili, že s „bossom“ boli dohodnutí len na vykrádaní, nie na zabíjaní.

Krajský súd v Nitre odsúdil Ladunu na doživotie v januári 2007.

Leopoldovskí vrahovia

Jeden sedí za mrežami 31 rokov, druhý o päť rokov menej. Tibor Polgári (54) aj Miloš Uriga (46) sa z cely už nikdy nedostanú, oboch odsúdil vo februári 1994 vtedajší Mestský súd v Bratislave na doživotné tresty, ako hlavných aktérov tragickej leopoldovskej masakry.

Peter Polgári. Foto - TASR
Peter Polgári. Foto – TASR

Zorganizovala ju v novembri 1991 skupina siedmich väzňov. Na slobodu sa chceli dostať za každú cenu. Pri úteku zabili piatich dozorcov, dvoch ťažko zranili, štyroch brutálne dobili.

Zabili aj spoluväzňa, ktorý sa im postavil do cesty. Doživotie dostal aj Ondrej Harvan, ktorý sa však krátko po vynesení rozsudku v cele obesil.

Polgári aj Uriga nedávno žiadali o obnovu konania. Presviedčali sudcov, že majú nové svedectvo o svojej nevine. Neúspešne. Krajský súd v Bratislave a aj Najvyšší súd im obnovu konania nepovolil.

Miloš Uriga. Foto - TASR
Miloš Uriga. Foto – TASR

Nezniesol rozchod, tak vraždil

Keď si Ivan Lence (49) vypočul v marci 2009 na Okresnom súde v Trenčíne doživotný trest, mal za sebou už viac ako dvadsať rokov vo väzení. Dovtedy bol osemkrát súdne trestaný, z toho sedemkrát nepodmienečne. Najdlhšie – 14 rokov – sedel za vraždu svojej družky. Trest si odpykal v roku 2005. Dva roky potom vraždil znova. Nezniesol rozchod s priateľkou, na ktorú si v októbri 2007 počkal pri dome, kde bývala. Hoci sa mu snažila autom utiecť, nepodarilo sa jej to a Lence ju dobodal.

Ivan Lence dobodal svoju priateľku pred očami jej mamy. Foto - TASR
Ivan Lence dobodal svoju priateľku pred očami jej mamy. Foto – TASR

Počas vyšetrovania, ale aj pred súdom vrah odmietal vypovedať.  Hlavným svedkom sa napokon stala mama nebohej, ktorá jej išla naproti a celý útok videla.

Vrahovou obranou bolo, že sa na čas vraždy nepamätá, čo však znalci vylúčili. Potvrdili, že nie je schopný zniesť odmietnutie. Ako sa píše v rozsudku, Lencemu nevyšli tri vzťahy, pričom dve partnerky zabil. K ďalšej žene sa už priblížiť nebude môcť, pretože okrem doživotia súd rozhodol, že nikdy nemôže požiadať o podmienečné prepustenie.

Dlhy mu prerástli cez hlavu

Podnikateľovi Štefanovi Szabóovi (47) obchod nevynášal tak, aby vládal splácať dlhy. Situáciu riešil vraždami veriteľov.

Jedného zabil v roku 2009. Jeho telo ukrýval v garáži svojej záhradnej chaty. Policajti ho objavili až po tom, čo Szabóa chytili za druhú vraždu v júni 2012.

Štefan Szabó zabíjal svojich veriteľov. Foto - TASR
Štefan Szabó zabíjal svojich veriteľov. Foto – TASR

V októbri 2013 ho Špecializovaný trestný súd odsúdil na doživotie, no Najvyšší súd tento verdikt čiastočne zmenil a vrátil jednu vraždu nižšiemu súdu opäť na rozhodovanie. Zabudol však rozhodnúť o Szabóovej žiadosti o prepustenie z väzby, čím porušil jeho práva, a tak sa dvojnásobný vrah dostal na slobodu.

Na opakovaný doživotný verdikt na Špecializovaný súd vlani v máji ešte prišiel, no na Najvyššom súde, ktorý trest v októbri potvrdil, sa už neukázal. Policajti po ňom polrok pátrali. Kým ho chytili, stihol podľa vyšetrovateľov v marci tohto roka lúpežne vykradnúť banku v Dunajskej Strede.

Vraždil pre drogy

Zabil troch ľudí, no vravel, že na vraždy sa nepamätá. Za všetko mohli drogy, hovoril pred súdom Henrich Masár (40), ktorého Krajský súd v Trnave poslal na doživotie v októbri 2005, dobodal dva roky predtým v Trnave a v Hlohovci dve dôchodkyne.

Doma toho veľa nemali, tak sa uspokojil s ich televízormi, ktoré obratom predal za zlomok ceny. Stačilo to na dávku pervitínu a heroínu, od ktorých bol závislý. Znalci počas súdneho procesu skonštatovali, že v prípade Masára ide o závislosť najvyššieho stupňa.

Henrich Masár vraždil kvôli drogám. Foto - TASR
Henrich Masár vraždil pre drogy. Foto – TASR

Treťou obeťou mladého narkomana sa stal náhodne vybraný muž, ktorého si v obci Váhovce vybral, aby ho odviezol do Trnavy za družkou. Po ceste ho zastrelil. V tom čase ho už prenasledovala polícia, pred ktorou začal unikať na ukradnutom aute, avšak po ceste havaroval v obci Kaplná v okrese Senec. Po nehode vbehol do najbližšieho domu, kde si ako rukojemníkov zobral štyroch ľudí.

Začalo sa vyjednávanie. Ľudí z domu prepustil až výmenou za drogu a družku. Celú rukojemnícku drámu mohli sledovať niekoľko desiatok metrov od domu aj novinári a miestni obyvatelia. Videli, ako dom obkľúčili kukláči, ktorí po zotmení do domu vbehli, jeho postrelili a zadržali.

Masár sa k vraždám priznal a svoj čin oľutoval, i keď podľa súdu išlo len o zištné konanie. Ako znalci zhodnotili, ide o chladnokrvného muža s nedostatkom empatie a súcitu. „Je schopný rozplakať sa nad sebou a tým, že ho čaká výnimočný trest, ale neprejavil ani náznak ľútosti s poškodenými,“ vypovedali znalci.

Prvýkrát vraždil ako 16-ročný

Keď mal Peter Grofčík (39) zo Slovenskej Ľupče šestnásť rokov, zabil svojho agresívneho otca. Za vraždu dostal v roku 1992 štvorročný trest, z ktorého si polovicu odpykal. Pobyt vo väzení pre mladistvých ho nenapravil. Rok po tom, ako sa dostal na slobodu, vraždil opäť. Zabil svojho kamaráta, s ktorým sa spoznal v cele. Vraždil vraj pre to, aby nevyšiel z cviku.

Otcovrah Peter Grofčík. Foto - TASR
Otcovrah Peter Grofčík. Foto – TASR

Mŕtve telo zahrabal do jamy a trvalo osem rokov, kým ho policajti objavili. To už bol rok 2003 a po Grofčíkovi pátrali. Na svedomí mal ďalšiu vraždu z júla 2002, opäť kamaráta, s ktorým vykrádal v Rakúsku kostoly. Grofčíka vraj nahnevalo, že ukradnuté veci predával pod cenu. Komplica zastrelil a zahrabal.

Grofčík celý čas vinu popieral, no hlavným svedkom sa stal jeho bratranec, ktorý mu pri vraždách pomáhal.

Nebyť alkoholu, otčima by nezabil

Neprešiel ani rok, odkedy sa Róbert Čačko (44) dostal na podmienku na slobodu, a už vraždil. V septembri 2005 dobodal na chodbe bytovky v Michalovciach otčima. Predtým spoločne popíjali v krčme, kde sa pohádali, pretože nevlastný otec mu neustále púšťal do ucha melódie z mobilu.

Keď Róbert vytriezvel, nevedel si svoje konanie vysvetliť. Nebyť alkoholu, nič také by neurobil. Otčima mal rád ako vlastného otca. Hoci Čačko sa pred vyšetrovateľmi priznal, na súde už vinu popieral.

No sudcovia z Krajského súdu v Košiciach a ani Najvyššieho súdu mu neverili. Okrem motívu totiž opísal aj to, kam vražedný nôž ukryl. Za hromozvodom bytovky, kde zabíjal, sa aj skutočne našiel.

Okrem toho Najvyšší súd pripomenul, že Čačko má s vyšetrovaním a aj so súdnym konaním skúsenosti. Musel vedieť, čo ho po priznaní čaká. Už v roku 1991 ho vojenský súd odsúdil na štyri roky za znásilnenie. O sedem rokov neskôr Krajský súd v Banskej Bystrici mu pridal jedenásťročný trest za vraždu a krádež. Z trestu ho podmienečne prepustili v januári 2005. Tentoraz nádej na návrat na slobodu už nemá. V júli 2007 si vypočul verdikt doživotie bez možnosti požiadať o podmienečné prepustenie, pričom v jeho prípade použili aj zásadu trikrát a dosť. Čačko sa voči verdiktu bránil aj na Európskom súde pre ľudské práva, kde neuspel.

Po vraždách sa cítil ako boh

Roman Chocholáč (25) žil bezstarostný život. Učilište nedokončil, bol nezamestnaný a nechal sa živiť svojimi rodičmi. Keď potreboval peniaze, zobral si ich z domu. Otec sa naňho hneval, matka sa ho zastávala.

Peniaze míňal na automatoch, nebol však gamblerom. „Hral z túžby bezprácnym spôsobom získať peniaze,“ zhodnotila znalkyňa v posudku.

Chocholáč bol obžalovaný z chladnokrvnej vraždy svojej krstnej mamy a sesternice. Obe zabil v ich dome vo Svederníku pri Žiline v novembri 2009. Najskôr tetu, ktorú bodol najmenej 29-krát neznámym ostrým a tupým predmetom. Mŕtvolu naložil do auta a ponoril do vážskeho kanála. Vrátil sa do domu, kam neskôr prišla aj sesternica. Aby ho neprezradila, pokúsil sa ju uškrtiť. V bezvedomí ju tiež naložil do jej auta a ponoril do kanála.

Motívom vrážd bol majetok. Chocholáč veril, že ak ich zabije, všetko po krstnej zdedí jej sestra, teda jeho mama. Priznal sa s tým spoluväzňovi, ktorý proti nemu vypovedal na súde. V cele vraj často vykrikoval, že „je génius a boh, rozhoduje o tom, kto bude žiť“.

Mladík vinu popieral, počas celého pojednávania na Okresnom súde v Žiline a neskôr aj na krajskom. Neprejavil ani náznak ľútosti. Naopak, uškŕňal sa, spočiatku odmietol vypovedať.

Keď svoje rozhodnutie zmenil, jeho spochybňovanie znalcov, námietky a poznámky k výpovediam iných svedkov nemali konca kraja. Jeho záverečná reč trvala neuveriteľných 17 hodín. Nepomohlo, žilinský súd ho vo februári 2012 poslal na doživotie. Krajský súd tento verdikt zrušil, pretože obhajoba a prokuratúra dostali iné verzie rozsudku, no v júni 2012 okresný súd chybu napravil, Chocholáča opäť odsúdil na doživotie a v septembri trest potvrdil aj vyšší súd.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovensko

Teraz najčítanejšie