Denník N

Ako padá a ako rastie strom

Foto - Ján Púček
Foto – Ján Púček

Karpatské samoty hlboko v horách obývali pálffyovskí drevorubači nazývaní huncokári, až kým nezačalo prekážať, že chlieb nazývali Brot a Boha Gott.

Autor je spisovateľ

Pomaly schádzam z Kukly smerom na Piesok, keď sa ranným lesom začnú šíriť rýdzo človečie zvuky typické pre lesný biotop – sobotňajšie motorové píly. Je to nárek dreva? Alebo hurónsky rehot ocele?

„A motorové píly ďakujú vo svojom jazyku ďatľom.“ (Laučík) Tento verš mi uviazne v hlave a odráža sa od stien lebky po celý zvyšok cesty. Ako pingpongová loptička. Ako mantra. S motorovými pílami mám problém takpovediac morálny. Ich zápolenie s lesom sa mi zdá nerovné. Veľa hluku a veľa stromov rútiacich sa strmhlav k zemi. Keď dnes sledujeme ťažbu dreva, sledujeme vlastne masaker. A to sú v tejto vojne motorové píly vlastne len ľahkými ručnými zbraňami.

Dnes mám však vkročiť do celkom iných čias. Taká dvojručná píla bruchatka je tu míľovým krokom vpred. „Akási bojarská vznešenosť je v tomto padaní stromu, v tom jeho šikmom páde dolu na pozadí oblohy.“ (Stachura)

Cúvnem si o sto rokov späť, keď karpatské samoty hlboko v horách obývali pálffyovskí drevorubači nazývaní huncokári. Do Malých Karpát prišli z nemeckých a rakúskych krajov ako odborníci na modernú starostlivosť o les. Starostlivosť! Ťažili drevo, to je samozrejmé. Ale aj pestovali les. Tak ako sa pestuje dobrý kvetinový záhon.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie