Prečo jazdíme autami viac, aj keď vieme, že to ničí planétu

„Emisie rástli, pretože stúpa dopyt po preprave. A to aj napriek klimatickým opatreniam a snahám o zvýšenie efektívnosti vozidiel,” konštatuje Európska environmentálna agentúra v časti týkajúcej sa pozemnej prepravy.

Osobné autá sú na Slovensku zodpovedné za približne každý desiaty gram skleníkových plynov vypustených do atmosféry.

Ďalšia analýza zase ukázala, že v posledných rokoch priemerné emisie u novopredaných áut dokonca stúpajú.

Denník N sa pozrel na to, prečo ľudia na Slovensku sadajú do auta, aj keď vedia, že splodiny z výfukov ohrievajú planétu.

Rozprávali sme sa s dvomi milovníkmi áut, priemyselným analytikom a opýtali sme sa ministerstiev, či sa pre emisie budú zvyšovať spotrebné dane z palív alebo prijímať iné opatrenia. Pozreli sme sa aj na to, prečo sa na štyroch kolesách zväčša vydávame do manželstva.

Auto na zlú náladu

Mladý dvadsaťtriročný šofér si hneď po zvítaní sadá za volant, aby vycúval. Keď do tichej ulice v obci Svinná zadunia basy z motora, s rešpektom ustupujem ešte o krok ďalej.

Naša dohoda znela, že rozhovor nahráme počas jazdy v aute. Keďže môj respondent pracuje od svitu do mrku, stretli sme sa až neskoro večer a vydali sa na nočný „roadtrip” po Hornej Nitre.

„Je to výnimočné auto s jedinečným motorom,” začína šofér opisovať stroj, v ktorom sedíme. „Vyrábali sa iba dva roky. Majú náhon na predné aj zadné kolesá. V podstate ako tie dnešné SUV (športové úžitkové vozidlá – pozn. red.). Výkon je 191 kilowattov, čo je v prepočte 260 koní. Motor je štvorvalec s objemom 2,3 litra.”

Milan Žáčik si ho kúpil cez Facebook v skupine fanúšikov automobilky Mazda len pred desiatimi mesiacmi. „Pýtal som sa, či ho niekto nepredáva. O dva alebo tri dni mi tam niekto napísal. Po auto sme boli až v Čechách, v Olomouci.”

Auto s rokom výroby 2006 má podľa tachometra najazdených 161-tisíc kilometrov a pred Žáčikom vystriedalo štyroch majiteľov. Tretí v poradí sa auta „zbavil, keď zistil, že na to nemá peniaze, lebo to strašne veľa žerie”.

Medzi rečou spomínam, že som videl na dvore stáť ešte jedno auto – staršiu Hondu Civic. „Moje prvé auto,” vysvetľuje muž za volantom. „Toto, v ktorom sedíme, som si kúpil ako druhé, víkendové a pre radosť.”

Keď hovorí Milan Žáčik o voľnočasových chvíľach, ktoré strávi na cestách v čiernej Mazde, začína byť osobnejší. „Keď ma niečo trápi alebo mám zlú náladu, sadnem do auta a fakt ma to očistí. Ako keby bol zo mňa úplne iný človek, hlavne, keď na to trošku dupnem. Je to také nutkanie, auto si to pýta, ako keby sa chcelo hrať. Ale inak jazdím dosť opatrne. Keď som si robil vodičák, veľmi som sa bál. Nie o seba, ale o tých druhých.” Práve vo chvíli, keď dohovorí, cez plnú čiaru nás akoby nič obehne strieborné Porsche 911.

Ako sa z človeka stane milovník áut? Žáčik nepatrí k tým, ktorí sa v sedemnástich ponáhľajú robiť vodičák. Na skúšku šiel, až keď mal devätnásť rokov.

K autám sa dostal na strednej technickej škole a na praxi v autoservise. Región, z ktorého pochádza, je tiež známy slovenskými majstrovstvami v pretekaní do vrchu na trati Uhrovec – Jankov vŕšok. Počas nášho rozhovoru však obiehajú ostatné autá viac nás.

Vzťah môjho šoféra k autám je skôr opatrovateľský. To prvé dostal po bratovi, opravil ho a dal mu, ako hovorí, „trochu lásky”. Nepatrí však k ľuďom, ktorí sa vyžívajú vo vylepšovaní karosérií a motorov. Má rád pôvodný dizajn, tvary a farbu.

Po asi polhodine vchádzame do Novák. Zo strany spolujazdca vidím v diaľke ťažobnú vežu uhoľnej bane. Vodič na križovatke točí volantom a ja stáčam rozhovor k emisiám.

Klimatická zmena? Niečo na tom bude

„Teraz máme spotrebu 11,9 litra,” ukazuje majiteľ auta na oranžovo svietiaci LCD displej uprostred palubnej dosky.

Ak by sme zobrali údaje od výrobcu, po približne štyridsiatich šiestich kilometroch sme vypustili do atmosféry približne 11 kilogramov oxidu uhličitého.

Percento z objemu skleníkových plynov, ktoré v priemere vypustí jedno auto na Slovensku za rok, sme tak stihli vyprodukovať za relatívne krátku chvíľu. Do konca nášho rozhovoru to bude až