Denník N

Ozo Guttler: Volal som do Bieleho domu v mene chlapov z Hrochote

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Takmer štvrťstoročie pracuje v rádiách. Robil tam humor, dopravný servis aj spravodajstvo. Ozo Guttler je okrem toho bubeníkom kapely Korben Dallas.

V roku 1996 ste začali vysielať v kresťanskom rádiu Lumen. Ako ste sa tam dostali?

Nešiel som na klasickú vojenčinu, ale na civilnú službu do ústavu sociálnej starostlivosti, kde žili ľudia s mentálnym postihnutím. Raz prišla Vierka Dubačová, že by s tými ľuďmi chcela robiť divadlo. Po civilnej službe som tam ostal pracovať ako pomocný vychovávateľ a s klientmi chodiť na skúšky do divadla.

Vierkin manžel, herec a moderátor Michal Ďuriš, v tom čase nahrával reklamy pre Rádio Lumen. Povedal mi, že hľadajú niekoho, kto by u nich robil humoristickú reláciu. Šiel som na konkurz s dlhými indiánskymi vlasmi a vyholenými bokmi. A uspel som.

Riaditeľom bol kňaz Vladimír Slovák. Relácia sa volala Pookrievka od slova pookriať. Šlo o čistý freestyle, kde som si hodinu rozprával, čo mi napadlo. Po prvej hodine som sa tam však cítil sám, tak som si ako hosťa zavolal kamaráta Roba Vigaša. Ďalšiu reláciu sme už vysielali ako rovnocenní partneri. Riaditeľ súhlasil za predpokladu, že honorár ostane ten istý.

Čo bolo obsahom relácie?

Improvizácia. K tomu sme prerábali aktuálne hudobné hity, ku ktorým Vigo vyrábal vtipné texty. Tento druh zábavy sme teda priniesli už dva roky pred Uragánom, s ktorým v Rádiu Twist začali Andy Kraus s Petrom Marcinom.

Lumen je náboženské rádio. Nemali ste žiadne obmedzenia ani tabu témy?

Práveže nie, mali sme totálne rozviazané ruky, hoci sme vysielali naživo. Strieľali sme si zo všetkého od politiky až po vzťahy. Dokonca nám banskobystrický biskup Rudolf Baláž napísal list, že je to skvelé, len nech to v niektorých prípadoch nepreháňame.

V čom?

Pozývali sme si tam všetky veľké svetové hviezdy. Vysvetľovali sme, že každá z nich má na Slovensku predkov, že hovoria lámanou slovenčinou, a potom sme ich aj imitovali. Tak sa u nás v štúdiu ocitli všetci od Madonny až po Michaela Jacksona.

Taký Jackson prišiel do štúdia holý, len s jednou ponožkou, lebo ho na banskobystrickom námestí ošklbali fanúšičky. Nakoniec sme ho aj tak museli vyhodiť, lebo pod stolom začal obchytkávať kolegu Viga.

Boli to také uletené veci, aké som už v iných rádiách nezažil. Mnohí ľudia tie relácie dodnes majú nahrané kdesi na magnetofónových kazetách. Viete, ako sme vždy tú reláciu ukončili?

Netuším.

Keďže sme mali veľký fanklub, vždy sme poslucháčov vyzvali, aby nám volali a povedali, čo práve doma varia. A ľudia volali ako diví. Keď sme si z toho vybrali, sadli sme do auta a šli sa tam najesť.

Teraz to vyzerá tak, že najprogresívnejším rádiom v polovici 90. rokov bol Lumen.

Vtedy to naozaj bolo progresívne rádio. Poradcom pre program bol Ľubo Horňák. Nastavené to bolo tak, že vysielame nie pre presvedčených hardcore veriacich, ale pre tých, čo síce sú veriaci, ale do kostola zájdu akurát tak na Veľkú noc a na Vianoce.

Omša sa v rádiu vysielala iba raz za deň, v ničom sa netlačilo na pílu. Vysielanie aj playlist boli relatívne svetsky zamerané, takže to mohlo baviť každého. Mne sa to zdalo ako dobrá cesta pre ekumenizáciu. Dnes je to rádio orientované viac na presvedčených kresťanov.

Po asi ročnom zastavení v trnavskom Rádiu Forte, kde ste robili kreatívca pre reklamné spoty, ste sa v roku 2000 presunuli do Bratislavy.

Vo Forte bola parádna partia a robili sme výborné regionálne rádio. Trnavčania ho milovali. Lenže prišiel rok 2000, chcel som ísť do Bratislavy a bol vtedy konkurz do vznikajúceho Rádia Expres. Prijali ma ako moderátora dopravného servisu.

Nikdy by mi nenapadlo, že so svojím humorom budete šéfovať takým vážnym veciam ako dopravný servis a spravodajstvo.

Áno, sú to vážne veci. Dopravný servis som hlásil možno rok, potom ma spravili jeho šéfredaktorom. Vtedy panovala predstava, že Expres bude iba dopravné, teda diaľničné rádio. Všetko sa točilo okolo situácie na cestách, vstupy sme mali každých 15 minút.

Zaujalo ma to, lebo hoci dopravný servis už malo aj Fun rádio, my sme si ako prví nechali poradiť od odborníkov zo Západu, ktorí s takými rádiami mali skúsenosti. Títo konzultanti prišli na naše pole neorané a nastavovali detaily, ako bude vyzerať dopravný servis, spravodajstvo aj hudobná zložka.

V dopravnom servise sa vtedy museli ujasniť základné veci – že situácie na cestách vždy hlásime smerom od západu na východ, ktoré informácie musia zaznieť ako prvé, ktoré sa v žiadnom prípade nesmú vynechať a podobne.

Česať to bolo náročné, ale fungovalo to. Robil som to do roku 2006. Čoskoro sme v počúvanosti historicky prvýkrát prekonali aj Slovenský rozhlas. Expres je dodnes fenomén.

V roku 2006 ste sa tam stali šéfom spravodajstva.

Keď mi to šéfka ponúkla, povedal som jej, že neviem, či sa na tú pozíciu hodím. Odpovedala, že má dve možnosti – buď tam dá perfektného novinára a bude dúfať, že získa aj manažérske schopnosti, alebo tam dá skúseného manažéra a bude dúfať, že sa doučí novinárčinu. Tak som to vzal.

Zrejme ste museli rozhodovať aj o osudoch ľudí v rádiu.

Áno, prvé mesiace boli ťažké, lebo s tým boli spojené aj nepríjemné povinnosti. Napríklad oznámiť niektorým ľuďom v spravodajstve, že s nimi už nebudeme spolupracovať. A to je vždy náročné. Starý model spravodajstva nevyhovoval, museli sme nájsť nový a funkčný. Našťastie som mal okolo seba výborných ľudí.

Spravodajstvu ste šéfovali počas prvej vlády Smeru. A politici z neho vždy mali nejaký problém s novinármi. Boli na vás vyvíjané tlaky?

Vtedy bol premiérom Robert Fico, ministrom vnútra Robert Kaliňák a ministrom financií Ján Počiatek. Silná zostava. Hovorcom Kaliňáka bol Erik Tomáš. Poviem to takto – s týmito ľuďmi to bola divoká jazda. Ale že fakt divoká.

Vyvolávali, lebo neboli spokojní, čo sa o nich vysiela v správach?

Vyvolával Erik Tomáš. Ani sa mi to nechce komentovať.

Čo chcel a ako ste reagovali?

Poviem to takto – raz mi zavolal Shooty, že mu volal Erik Tomáš. Chcel dať pre svojho šéfa Kaliňáka urobiť nejakú karikatúru. Akože na objednávku.

Shooty to odmietol.

Doslova ho zotrel, aby mu dal pokoj, že nejaký úradníček platený z jeho daní ho nebude zaťažovať sprostosťami. A zložil mu. Keď mi to Shooty prezradil, strašne som sa smial. Na druhý deň volal Erik Tomáš mne s tým, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Kultúra, Nezaradené, Slovensko

Teraz najčítanejšie