Chlapi, držte už huby a počúvajte!
Väčšina z nás by v koži žien nedala ani deň. Nezniesli by sme ten pocit, že sme iba objekt.
Zakaždým, keď sa u nás na chvíľu rozčerí hladina spoločenského diskurzu na tému sexuálneho obťažovania žien, je až komické sledovať, ako sa veľká časť mužov obrní argumentmi typu „pseudoproblém“ či „to už im o chvíľu nebudeme môcť ani dvere podržať“. Možno by na začiatok celkom stačilo namiesto dverí skúsiť držať radšej na chvíľu hubu. Ak chceme správne pochopiť a pomenovať problém, je dôležité si najprv vypočuť, čo nám chcú vlastne ženy povedať. Obeťami sú totiž v tomto prípade ony a nie my muži, ako by si mnohí chceli radi nahovoriť.
Pocit kolektívnej ublíženosti vie byť veľmi silný. Tie tisíce mužov nepobúrilo ani tak to, že niekto ukázal prstom na nevinného blonďavého herca v televízii. Kramár nie je Páter Pio ani Lady Di, aby kvôli nemu vyšli muži do ulíc a zborovo si zaspievali Neberte nám princeznú. Ten toxický výbuch šovinizmu a testosterónovej zadubenosti na sociálnych sieťach je len zastieracím manévrom, ktorý má prehlušiť fakt, že ten prst vlastne ukazuje na nás všetkých.
Vyrástli sme v prostredí, v ktorom nás už ako malých chlapcov presviedčali, že my sme pánmi tvorstva a to všetko okolo nás bolo vytvorené, aby sme si to podmanili. Od kostolných rečí o tom, ako je muž hlavou ženy, ktorá sa mu musí bezvýhradne podriadiť. Cez zábavné programy, v ktorých sekretárky súložia a pacientky sa omakávajú asi s takou samozrejmosťou, ako sa policajti uplácajú. Až po rodinnú amatérsku psychológiu, v ktorej je
