Odborníčka na kliešte: Ak je kliešť na telo prisatý dlhšie ako deň, doslova sa oň zacementuje
Ktoré repelenty zaberajú ako prevencia pred kliešťami a ktoré nie? Sú rizikovejšie parky v mestách alebo lúky v prírode? Odpovedá Kateřina Kybicová, vedúca Národného referenčného laboratória pre lymskú boreliózu v Štátnom zdravotnom ústave v Prahe.
V ktorom mesiaci roka vám novinári začínajú volať, aby ste im porozprávali o kliešťoch?
Obvykle to vypukne v apríli, ale niektorí sa ozývajú už v marci. Ich základnou otázkou je, či už vyliezajú kliešte a či už je riziko, že sa prisajú na človeka. Samozrejme, vtedy už to riziko existuje, lebo kliešte začínajú byť aktívne pri piatich stupňoch nad nulou.
Ak je osem nad nulou, kliešte si už natvrdo vyhľadávajú svojich hostiteľov. Ak má teda niekto smolu, kliešť sa naňho môže prisať už vo februári. Stačí teplé a slnkom zaliate miesto. Sezóna kliešťov sa dlhodobo predlžuje, aktívne sú v podstate až deväť mesiacov v roku.
Kam sa kliešte schovávajú v zime?
Sú zahrabané v čomkoľvek, čo je napadané na zemi, napríklad v lístí, ihličí, vo všetkom prírodnom, čo môžete nahrabať vo vrchnej vrstve pôdy. V pohode tam prečkajú všetky nepriaznivé podmienky. Snehová pokrývka im prospieva, lebo ich udržiava v stave, aby nevyschli. Nezahrabávajú sa však len v zime, ale aj počas veľmi suchého a horúceho leta. Nemajú ho príliš rady.
Kliešte sa skrývajú vo vyššej tráve, mnohí si však myslia, že na nás skáču aj zo stromov, čo je mýtus. Skáču vôbec?
Neskáču a zo stromov už vôbec nie. Pohybujú sa v oveľa nižších polohách nad zemou, konkrétne do jedného metra. Vo vyššej tráve sa nachádzajú preto, lebo je tam vyššia vlhkosť. Ak trávu príliš pokosíte, kliešťa v nej nájdete len výnimočne. Nemá dôvod sa tam zdržiavať, potrebuje totiž 80-percentnú vzdušnú vlhkosť. Preto sa orientuje na vyššie trávy a kroviny na lúkach či húštiny v lesoch.
Kliešť nie je príliš pohyblivý. Ako zistí, že sa blíži človek či zviera? A ako presne sa dostane na telo hostiteľa?
Kliešte striehnu na vrcholkoch tráv, na steblách. Je im jedno, aký hostiteľ pôjde okolo, či ste to vy, pes, hlodavec, vták či srna. V tomto nie sú vyberavé. Číhajú tak, že majú natiahnutý predný pár nožičiek. Na ich poslednom článku majú takzvaný Hallerov orgán, ktorým detegujú vydychovaný oxid uhličitý, vlhkosť a vône. Vďaka tomu vedia, že sa blíži hostiteľ, na ktorého by sa mohli prisať. V podstate nás cítia skôr, než k nim prídeme.
Ako blízko okolo kliešťa musíme ísť, aby sa mohol zachytiť o oblečenie či pokožku?
Musíme sa oň doslova obtrieť. Kliešť nevie skákať ani sa vymrštiť, musí mať šťastie v tom, že sa ho sami dotkneme. On situáciu okamžite využije a zachytí sa. Keďže má na nožičkách spätné háčiky, nerobí mu to problém. Najlepšie sa mu darí prichytiť na drsnejšom či chlpatejšom oblečení. Ak máte na sebe niečo veľmi hladké a klzké, napríklad hodváb, zošmykne sa dole.
Najčastejšie sa zachytáva na nohách?
Presne tak. Ak sa nechystáte ľahnúť si do trávy alebo sa nezohýbate niekde v záhrade, nemá zmysel striekať sa repelentom kdesi na krku. Podstatné je nastriekať si nohy.
Po zachytení hľadá na prisatie prvú odhalenú časť pokožky alebo putuje v snahe nájsť čo najlepšie miesto?
Putuje, lebo hľadá čo najmäkšiu časť kože, kde by sa mu dobre cicalo. Na to mu slúžia takzvané palpy, čo sú hmatadlá, ktorými skúma kožu. Tak sa dostane napríklad do podpazušia, do slabín, rozkroku, podkolennej jamky. Jednoducho hľadá, kým nenájde.
Keď potom objaví vhodné miesto, použije takzvané chelicery, klepietka, ktorými kožu prereže, a následne hypostóm, teda cuciak, ktorým začne piť krv.
Necítime, keď po nás lezie, ani to, že urobil ranku, ani to, že už cicia krv. Prečo?
Len čo vytvorí ranku, ihneď do nej začne vypúšťať látky brániace zrážanlivosti krvi a tiež látky, ktoré to miesto znecitlivujú. Kliešť je na to doslova odkázaný, lebo potrebuje cicať oveľa dlhší čas ako napríklad komáre. Samička kliešťa pokojne cicia aj desať dní, nymfa kliešťa dva až štyri dni, kým nie je totálne plná. Preto robia všetko pre to, aby sme o ich prítomnosti na tele nevedeli.
Čiže tie obrovské nacicané kliešte, ktoré vidíme na psoch, sú také veľké preto, že cicajú viac dní v kuse?
Jasné, tie veľké sú práve samičky, ktoré na psovi cicajú už viac ako týždeň. Mnohí si myslia, že na psy idú iné kliešte ako na človeka. Nie je to pravda, ide o rovnaký druh. Rozdiel je v tom, že dlhodobým satím psej krvi stíhajú mnohonásobne zväčšiť svoju veľkosť. Samička je v priemere dlhá asi štyri milimetre, ale dokáže sa nacicať až do veľkosti jedného centimetra.
Ak sa raz kliešť zahryzne, ostane už na tele na rovnakom mieste alebo sa občas presunie?
Nie, ostáva na prvom mieste, kde začal cicať. Sám od seba sa už presúvať nebude. Keď má dosť krvi, vymaní sa z kože a odpadne zo svojho hostiteľa. Následne buď zvýši svoje vývojové štádium, alebo, ak ide o samičku, nakladie vajíčka.
Povedzme že na nejakú lúku chodí málo ľudí aj zvierat. Koľko vydrží kliešť čakať na svoju obeť?
Veľmi dlho, lebo má úsporný metabolizmus. Ak dlho čaká alebo sú vonku nepriaznivé podmienky, tak svoj životný cyklus, ktorý obvykle od vajíčka cez larvu, nymfu po dospelého jedinca trvá asi dva roky, dokáže natiahnuť aj o ďalšie roky. Na zimu sa opäť zahrabe, metabolizmus sa mu zníži na minimum a počká na ďalšiu sezónu.
V praxi však takmer nie je možné, aby na lúku neprišli žiadni hostitelia. Nemusí to byť totiž len človek, pes, mačka, srna či diviak, ale aj líška, zajac, hlodavce či vtáky. Možností majú kliešte dosť, skôr ich obmedzujú nepriaznivé podmienky ako vonkajšia teplota či vlhkosť vzduchu.
Dá sa kvantifikovať, koľko kliešťov žije na priemernej lúke o veľkosti 10 × 10 metrov štvorcových? Ide o desiatky, stovky či tisícky jedincov?
Jasné, vedci sa hustotou ich populácie zaoberajú, sledujú ju. Obvykle na takej ploche žijú desiatky až stovky kliešťov, určite nie tisícky. Hustejšia populácia môže byť na pomedzí lúky a lesa, kde je vyšší pohyb zveri.
Pamätám si na povery z detstva, že ak kliešťa zle vyberieme, lebo mu odtrhneme telo, hlavička ostane vnútri a začne putovať telom.
To sú naozaj len povery, veď ho tým zabijete. Len čo kliešťa pretrhnete, v koži vám ostane len hlavová časť, teda hryzadlá, čo nie je nič strašné. Ranka sa možno trochu viac zapáli, ale telo si s tým nakoniec poradí tým, že ten zvyšok z kože vylúči. Do tela nikdy nevojde ani živý kliešť, nieto jeho mŕtva hlava.
Prichádza otázka, ktorú dostávate v každom rozhovore – ako správne vyberať kliešťa? Zámerne som si to pozrel na internete a našiel som obrovské množstvo zásadne sa líšiacich rád. Keď ste boli v debate v DVTV.cz, povedali ste, že kliešť nemá závit, preto ho nemožno vytočiť, ale len vymykať do dvoch strán.
Presne tak. Točiť ním, keď nemá sosák v tvare závitu, nemá zmysel, len ho zbytočne pretrhnete. Treba ho vymykať zo strany na stranu, na čo stačí trpezlivosť. Trvá to možno minútu až dve. Čím dlhšie je kliešť prisatý, tým sa ten čas predlžuje.
Prečo?
Ak je tam dlhšie ako deň, doslova sa o telo zacementuje. V slinách má totiž látku, ktorá pôsobí ako cement pri murovaní. Slúži mu to na to, aby sa udržal na hostiteľovi aj vtedy, keď sa o niečo obtrie.
Inak, kliešť je dosť pevný, šanca, že mu odtrhnete telo bez hlavičky, je nízka. Ideálne je mať poruke niečo, čím ho môžeme zachytiť a zároveň ho tým nerozpučíme, v zásade je však jedno, čo použijeme. Podstatné je nečakať a kliešťa vybrať hneď, ako ho objavíme.
Prečo sa nesmie potierať krémom, olejom či mydlom?
Lebo
