Ľudia nevidia rozdiel medzi fyzickým a mentálnym hendikepom, vraví šéf nadácie

Týždeň budete bicyklovať po slovenských cestách. Prečo to robíte?

Pôvodne som chcel ísť na bicykli za kamarátom do Revúcej iba tak. Keď som nad tým potom premýšľal, zistil som, že môžeme spojiť príjemné s užitočným a urobiť z toho charitatívnu akciu, ktorá pomôže ľuďom. Chceli sme urobiť niečo iné ako obyčajné bicyklovanie, ktoré sa organizuje každú chvíľu. Ja bicyklujem na trojkolke, ktorá sa vyrába v Česku a volajú ju aj „lehokolo“. Bicyklujem už od detstva, akurát vtedy u nás takéto bicykle neboli, zohnali ich až kamaráti môjho deda v Nemecku. Toto je už môj štvrtý bicykel.

Od začiatku viete, že náročnú trať musíte dokončiť. Čo ak však zistíte, že už nevládzete?

Vtedy príde na rad moja tvrdá hlava. Nesmiem si pripustiť, že nevládzem. Pol roka som na tento maratón intenzívne cvičil. Moji rodičia sa mi smejú, že som nikdy v živote nenacvičil tak veľa ako za posledné dva roky.

Museli ste sa minulý rok po tých siedmich dňoch zotavovať alebo ste si pri tom skôr oddýchli od kancelárie?

Po túre som sa pred rokom dával dokopy vyše mesiaca. Prvý týždeň som iba ležal, jedol a spal. Kamarátova mama povedala, že ma takého vyšťaveného ešte nevidela. Predpokladám, že to bude tento rok rovnaké. Ako cieľ som si vymyslel náročnú trasu až k Sliezskemu domu. Keď vám potom však v rehabilitačnom centre povie mama dieťaťa, že ho videla, ako prvý raz stojí na nohách, tak to za tie nervy a únavu stojí.

Väčšinu času však trávite v kancelárii a pracujete v nadácii.

Áno, našiel som si robotu, ktorá ma baví. Po skončení strednej školy som mal problém zamestnať sa a rok som bol doma. Často to totiž nie je o tom, čo človek vie, ale o tom, ako sa vie potenciálny zamestnávateľ vžiť do toho, že bude mať v kolektíve niekoho trocha iného. Keďže som si nevedel nájsť prácu, začal som niečo vymýšľať sám. Tak vznikla akcia Rallye – Cesta do života. Mala taký ohlas, že som to nakoniec robil desať rokov v Bratislave a päť rokov v Brne. Hlavné bolo nezostať doma medzi štyrmi stenami.

V prednáške TEDx ste vraveli, že vás kedysi zaujímali skôr automobily než bicykle. Keď ste sa o prácu v tejto oblasti uchádzali na Slovensku, tak vás neprijali, v Česku vám dali aspoň šancu. Prečo je to tak?

Vždy je to o ľuďoch, nedá sa o tom hovoriť globálne. Možno som mal iba smolu, že som sa opýtal tých nesprávnych. Keď mi u nás povedali, že sa to nedá, skúšal som to ďalej, lebo pre mňa odpoveď nie neexistuje. Jednoducho sa to musí dať. Je pravda, že v Česku ľudia trocha inak vnímajú hendikepy. Chodieval som tam totiž na liečenia a zdá sa mi, že to vedia trocha lepšie prijať a vžiť sa do našej situácie.

Po škole ste si rok hľadali zamestnanie. Akú prácu slovenský trh ponúka hendikepovanému človeku?

Na Slovensku je tej práce všeobecne menej. Keď som navyše hendikepovaný uchádzač, musím vedieť dvakrát toľko ako zdravý, aby so mnou vôbec začali komunikovať. Presvedčiť zamestnávateľa, aby to s vami skúsil, je dosť ťažké. Pre ľudí, ktorí navyše vyštudovali vysokú školu, je ponižujúce, aby šli „lepiť obálky“ a robili nekvalifikovanú prácu. S mnohými prekážkami sa pritom vie hendikepovaný vyrovnať. Aj tu v televízii máme schody, ktoré sám neviem prekonať. Už ma však tak dobre poznajú, že keď sa k nim postavím, minimálne traja sa ma spýtajú: „Peťo, potrebuješ pomôcť?“ V momente tá bariéra zmizne. Vtedy som pochopil, že sa to dá. Aj medzi postihnutými však máte ľudí, ktorí svoje šance nedokážu využiť. Niektorí urobia všetko pre to, aby niečo dosiahli, ale iní ohŕňajú nosom aj nad tým, čo im prinesiete na striebornej tácke, a plačú, že nemajú prácu.

Takže vás práca v nadácii baví.

Vytvorili mi tu podmienky, ktoré som si nevedel ani predstaviť. Mám vlastnú reláciu, v ktorej som každý mesiac na obrazovke. Keby mi to niekto povedal pred dvoma rokmi, tak mu poviem, že sa zbláznil. Dnes mám za sebou tri relácie a ide to.

Zdá sa vám, že keď bicyklujete, sú bariéry okolo vás menšie?

Bariéry sú stále rovnaké. Záleží však na povahe každého jednotlivca. Ja som „srandista“ a ľudia si na to už zvykli. Keby som mal však inú náturu, možno by to bolo ťažšie.

Stáva sa vám niekedy, že si neuvedomujete, že ste hendikepovaný, lebo vás hendikep neobmedzuje?

Ak sa človek obklopí ľudmi, ktorí mu pomáhajú, cíti sa dobre. Rovnako však cíti, ak sú okolo neho ľudia, ktorých obťažuje. Ja mám na ľudí šťastie. S ich pomocou sa ten hendikep stráca.

V práci stretávate ľudí, ktorí sú hendikepovaní, ale nie sú z Bratislavy alebo iných väčších miest. Majú to ťažšie?

Áno, pretože potom majú málo informácií o tom, na čo všetko majú nárok a čo všetko môžu robiť. Ani úradníci často nevedia, čo majú a môžu robiť, aby  im uľahčili život.

Poznáte osobne tých ľudí, ktorým pomáhate?

Áno. Keď schvaľujeme žiadosti, tak ich buď osobne navštívim, alebo ich aspoň preverujem. Musia dokázať, že vo svojej žiadosti neklamú. Existujú totiž ľudia, ktorí zneužívajú ešte aj toto. Je to kruté, ale niektorí si, bohužiaľ, myslia, že aj na tomto sa dá zarobiť.

Viete pomôcť všetkým ľuďom, ktorí vás o to požiadajú?

Nie, to sa nedá. Na to by nám nestačila ani tlačiareň na peniaze. Ak nás navyše niekto žiada o tritisíc eur na liečenie, snažíme sa mu dať plnú sumu, lebo desatina by mu nepomohla. Niektoré žiadosti sa však čítajú tak ťažko, že ich mám niekedy problém dočítať do konca. Keď sa vžijem do ich situácie, chcem pomôcť všetkým. To sa však nedá. Vždy, keď vyberáme ľudí, ktorým pomôžeme, niekto musí byť aj na druhej strane zoznamu.

Ako sa vám na trati darilo minulý rok?

Vyzbierali sme takmer tridsaťtisíc eur, takže sme mohli pomôcť dvanástim ľuďom, ktorým sme zaplatili rehabilitáciu.

Koľkým ľuďom si trúfate pomôcť tento rok?

Vybrali sme si niekoľko ľudí, ktorým chceme pomôcť. Medzi nimi je aj jedno dieťa, pán po úraze na motorke a dvadsaťdvaročný muž s detskou mozgovou obrnou. Zbierka by však mala pomôcť aj detskému mobilnému hospicu z Košíc, aby mohli choré deti stráviť posledné dni v pohodlí. Na druhej strane, na Slovensku je veľmi veľa organizácií, ktoré sa zaoberajú deťmi. Akoby sa zabúdalo na to, že aj dospelí a starší ľudia potrebujú pomoc.

Za socializmu ľudí s hendikepom schovávali a neboli súčasťou verejného života. Máte pocit, že v riešení tohto problému u nás napredujeme?

Ide to, ale veľmi pomaly. Moja predstava je trocha iná. V spoločnosti je totiž stále zaužívané, že ak má človek fyzický hendikep, tak má automaticky aj mentálny hendikep. Aj ja musím dennodenne dokazovať, že to tak nie je. To je často dôvodom, prečo to ľudia s postihnutými zamestnancami nechcú skúšať. Veľa ľudí by pritom mohlo fungovať tak ako ja. Často im však nedajú ani šancu.