Denník N

Pár skeptických poznámok k debate o vyhliadkach dnešnej revolty, strhávaniu sôch a „histórii bieleho muža“

Socha Winstona Churchilla oproti sídlu parlamentu v Londýne. Foto - TASR/AP
Socha Winstona Churchilla oproti sídlu parlamentu v Londýne. Foto – TASR/AP

Otroctvo a otrokárstvo, vojny či genocídy nikdy neboli len doménou „bieleho muža“. Ak nevidíme dostatočnú chuť spytovať si svedomie na Západe, môžeme si byť prakticky istí, že kdekoľvek inde je nulová.

Autor je politický geograf, pôsobí na Fakulte sociálnych vied UK a Metropolitnej univerzite Praha

Posprejovanie Churchillovho pomníka v Prahe, rovnako ako strhávanie sôch najmä v Spojených štátoch a v Spojenom kráľovstve, ktoré akciu inšpirovalo, by mohlo vzbudzovať dojem, že ide o jav primárne súvisiaci s históriou, na ktorej rozprávanie podľa mnohých získal monopol „biely muž“. Lenže takto jednoduché to pravdepodobne nebude. Ľuďom, ktorí útočia proti sochám, nejde o minulosť, ale o súčasnosť či skôr o budúcnosť. Akú veľkú majú šancu zmeniť ju?

Odkaz na históriu zaznel aj vo vyhlásení (zatiaľ neznámych) autoriek nápisu, ktorý pod Churchillovo meno na podstavci jeho sochy doplnil: „Bol rasista. Black Lives Matter.“ Text vyhlásenia zverejnil server A2alarm.cz. „Nechceme históriu prepisovať, chceme ju konečne čítať, a to vrátane pasáží, ktoré sú nepríjemné. K histórii, tak ako sa s ňou zoznamujeme v školách a cez mainstreamový diskurz, sa pristupuje ako k dogmatickému zdroju vedeckého a objektívneho poznania. Zabúda sa však na kľúčovú otázku perspektívy. Veľká časť zdanlivo objektívneho poznania je rozprávaním privilegovaných víťazov. Dozvedáme sa tak iba malú časť rozprávania o svete, v ktorom žijeme…“

Problémom však je, že to, čo sa stalo v Prahe, rovnako ako to, čo sa dialo a deje niekde vo svete, nie je primárne problémom histórie či jej dezinterpretácie. Ide totiž o problém politický. A v politike majú argumenty historikov (rovnako ako právnikov, filozofov či ekonómov) platnosť len vtedy, keď sa to hodí tým, ktorí majú moc.

Nemalo by nás to prekvapovať, pretože politika je v prvom rade bojom o moc. Kým sa boj odohráva v priestore, ktorý sme pre mocenské súboje vymedzili – teda v parlamente, a kým prebieha podľa pravidiel, účastníci zápolení sú obmedzení zákonom a kontrolovaní v systéme deľby moci a nezávislými médiami, majú politici tendenciu aj potrebu odborníkov počúvať a občas ich aj poslúchnu. Ak držiteľ moci nie je pri jej výkone obmedzený, takáto potreba mizne, pretože je možné „rozkázať vetru, dažďu“.

Heydrichovi vrahovia či hrdinovia?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie