Denník N

Nie je to ako vo filme, že sa pacient preberie, postaví sa a hneď rozpráva, vraví matka chlapca, ktorý sa prebral z kómy

Marieta Kováčová so synom Maximom. Foto - archív M. K.
Marieta Kováčová so synom Maximom. Foto – archív M. K.

„Synov úraz bol pre celú našu rodinu príležitosťou spomaliť, zastaviť sa, pozerať sa na veci trochu inak,“ hovorí v rozhovore Marieta Kováčová.

[Tip na knihu: Jedna stačí – pravdivý príbeh váhavého otca. „Keď sa vám narodia deti, život už nikdy nebude rovnaký. Predstierať iné je bláznovstvo.“]

Podcasty nájdete na: AppleGoogleSpotifyPodbeanRSS

Marieta Kováčová pracovala ako programová koordinátorka v Nadácii Pontis. Z práce, ktorá jej dávala zmysel, odišla, pretože cítila, že nie je v rovnováhe. Rok a pol sa ako matka v domácnosti venovala synovi a dcére. Urobila si kurz mediácie, ktorej sa chcela ďalej venovať. Potom však mal jej syn na lyžovačke v Taliansku ťažký úraz, po ktorom ostal štyri mesiace v bdelej kóme. 

Napriek negatívnym prognózam sa o syna denne intenzívne starala, študovala podobné prípady a hľadala nové terapie a postupy v starostlivosti o takýchto pacientov. Aj vďaka tomu sa jej syn po mesiacoch z kómy prebral.

Ako si spomínate na deň, keď sa vášmu synovi stala nehoda?

Bolo to na jar pred piatimi rokmi. S partiou priateľov sme boli lyžovať v Taliansku. Bol krásny deň, lyžovali sme vo dvojiciach, užívali sme si skvelý čas.

Maxim lyžoval s kamarátom, synom našich priateľov. Bol obed, mali sme sa všetci stretnúť a spoločne si oddýchnuť. Zrazu som zbadala pohyb na svahu, smerom k nám bežal Maxov kamarát. Napadlo mi, čo asi tak zase môj syn vyviedol. Keď však jeho kamarát zakričal, že Maxim leží na svahu a nehýbe sa, v tom momente pre mňa zastal celý svet. Intuitívne sme sa s manželom rozbehli každý inde – on za synom, ja som bežala volať pomoc.

Čo sa mu stalo?

Pri lyžovaní nevybral dobre zákrutu. Pred koncom svahu narazil v plnej rýchlosti do stromu a stratil vedomie.

Pamätáte si, čo ste vtedy cítili?

V momente, keď rodič zbadá bezvládne telo svojho dieťaťa, stráca silu. Nevie, čo robiť. Niekto bojuje, niekto uteká – to sú tie základné inštinkty. Ja som asi zamrzla. Bola to moja ochrana, aby som prežila. Jediný signál, ktorý mi moje telo a myseľ vysielali, bol zabezpečiť transport syna tam, kde mu môžu pomôcť. Táto myšlienka prekryla všetky emócie strachu, bolesti, plaču. Chcela som len zabezpečiť to, aby sa niekto kompetentný mohol na syna pozrieť a pomôcť mu.

Čo nasledovalo?

Celé to bolo veľmi napäté, lebo vrtuľník najprv nemohol nájsť vhodné miesto na pristátie. Počuli sme,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Podcast Denníka N

Rodičovstvo

Rozhovory

Životy žien

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie