Rozpoznať plagiát je ťažké. Zdá sa, že aj pre samotného autora
Akákoľvek časť textu vydávaná za autorov vlastný text, ale v skutočnosti odpísaná, je plagiátorstvom, ktoré nesmie byť akceptované.
Autor je výskumník na Göteborskej univerzite vo Švédsku
Je poľutovaniahodné, že o takom niečom musíme ešte stále diskutovať. Pritom to, že odpisovať sa nesmie, sme sa naučili zhruba v druhej triede základnej školy. Problém je zjavne aj v tom, ako politici vnímajú definíciu vlastného intelektuálneho diela.
Na pochopenie nie sú potrebné žiadne vznešené či sofistikované výrazy a definície. V každej záverečnej práci čestne vyhlasujete, že práca je vaše vlastné dielo, ktoré ste vypracovali samostatne a že citujete všetku použitú literatúru. Vlastné dielo sú myšlienky, slová a vetné konštrukcie z vašej hlavy. Čokoľvek, odkiaľkoľvek skopírované, preložené a preformulované – je plagiát. Áno, takéto jednoduché to je.
Bakalárskym študentom (od tých magisterských sa očakáva, že už to vedia) v našom laboratóriu som princíp používania zdrojov vysvetľoval takto. Samozrejme, že používaš čo najviac literatúry ako zdroje, ale cituješ informácie a fakty, ktoré používaš vo svojich vlastných vetách a vyberáš svoje vlastné slová. Študent (vysokej!) školy by mal byť schopný porozumieť písanému textu.
V praxi to znamená, že ak si prečítam odsek a zavriem knihu alebo článok, z ktorého čerpám, dokážem svojimi slovami zhrnúť, čo som sa v danom odseku dozvedel a čo chcem komunikovať čitateľovi. Takto sa má tvoriť text, ktorý hrdo a čestne môžem vyhlásiť za svoje dielo na prvej strane záverečnej práce.
Plagiátorstvo (používanie cudzích vetných konštrukcií a myšlienok vydávaných za vlastné) v záverečnej vysokoškolskej práci (mimochodom, v akomkoľvek texte) je principiálnym a tým najzásadnejším porušením princípu, na základe ktorého je vám udelený vysokoškolský titul. Akákoľvek diskusia o percentách zhody je absolútne irelevantná. V hŕbe
